Vybrané otázky odvolacích dôvodov (2. časť) - Vady rozhodnutia

Prvou vadou rozhodnutia, a zároveň prvou skutkovou vadou je nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, s ktorou korešponduje odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku ("CSP"). Túto vadu rozhodnutia je potrebné vnímať v súvislosti s dôkaznou povinnosťou strán a s § 185 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd rozhoduje o tom, ktoré z dôkazov vykoná a ktoré nevykoná. Súd preto nemusí vykonať všetky navrhnuté dôkazné prostriedky , je však povinný v každej fáze konania zvažovať, ktoré dôkazné prostriedky vzhľadom na uplatnený nárok či tvrdenia jednotlivých strán je potrebné vykonať. Je teda oprávnený rozhodnúť, že nevykoná tie dôkazné prostriedky, ktorými majú byť preukázané skutočnosti z hľadiska posúdenia uplatneného nároku nevýznamné, alebo skutočnosti ktoré už boli preukázané inými dôkazmi.

Je pravda, že strana musí už v žalobe tvrdiť všetky relevantné skutočnosti a na ich preukázanie navrhnúť dôkazné prostriedky (čl. 8 CSP). Povinnosť súdu vykonať navrhnuté dôkazné prostriedky, resp. povinnosť súdu rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov vykoná, však spravidla vzniká postupne, a to v závislosti od preukázania alebo vyvrátenia skutočnosti, od ktorej je závislá ďalšia skutočnosť. Ako príklad možno uviesť eventuálny petit, v ktorom sa požaduje vydanie veci, a v prípade, že to nebude možné, tak náhrada škody.

Z hľadiska dokazovania to znamená, že by sa súd mal najprv zamerať na preukázanie vlastníckeho práva k veci na strane žalobcu (jeho aktívnu vecnú legitimáciu). V prípade jednoznačného preukázania jeho vlastníckeho práva vykonaním napr. jedného dôkazného prostriedku by bolo vykonávanie ďalších dôkazných prostriedkov navrhnutých na preukázanie tej istej skutočnosti neekonomické, teda nadbytočné. Ak súd rozhodne, že ďalšie navrhnuté dôkazné prostriedky nevykoná, nebude to zakladať odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Samozrejme, že ide len o dôkazné prostriedky navrhnuté žalobcom na preukázanie tejto jednej skutočnosti. Pre zjednodušenie výkladu abstrahujeme od návrhov na vykonanie dôkazných prostriedkov zo strany žalovaného.

Ak by sa však na základe vykonania jedného dôkazného prostriedku nepodarilo ešte preukázať vlastnícke právo žalobcu k veci a súd by rozhodol, že ďalšie dôkazné prostriedky navrhnuté na preukázanie jeho vlastníckeho práva už nevykoná, mohlo by to zakladať odvolací dôvod predpokladaný v § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Netvrdíme však, že by vždy aj muselo.

Až po jednoznačnom preukázaní vlastníckeho práva žalobcu sa môže pristúpiť k preukazovaniu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. To znamená, že je potrebné vykonať dôkazné prostriedky na preukázanie skutočnosti, že žalovaný vec žalobcu protiprávne zadržuje. Inými slovami, že nemá žiaden právny titul, ktorý by ho oprávňoval vec užívať.

Bez pozitívneho preukázania týchto dvoch skutočností (vlastnícke právo žalobcu a protiprávne zadržovanie veci žalovaným) bude návrh strany na vykonanie dôkazného prostriedku na účel zistenia, či vec vôbec ešte existuje a či nedošlo k jej zničeniu, dočasne nadbytočný.

Ak žalobca neunesie dôkazné bremeno ohľadne dvoch spomenutých skutočností, tak rozhodnutie súdu o nevykonaní dôkazného prostriedku navrhnutého na preukázanie, či vec vôbec ešte existuje a či nedošlo k jej zničeniu, nemôže byť naplnením odvolacieho dôvodu, ktorý predpokladá § 365 ods. 1 písm. e) CSP. K jeho naplneniu by došlo až vtedy, ak by ho súd odmietol vykonať, resp. nevykonal po zistení, že žalobca uniesol dôkazné bremeno aj ohľadne jeho vecnej legitimácie, aj ohľadne vecnej legitimácie žalovaného.

Až ako posledný by sa mal vykonať dôkazný prostriedok na preukázanie hodnoty veci. To by však malo nasledovať až po zistení, že vec nie je možné vydať, pretože bola zničená alebo stratená.

Logická postupnosť pri vykonávaní dôkazných prostriedkov je zrejmá prakticky v každom sporovom konaní. Ako príklad možno spomenúť nároky zo zmluvy, pri ktorej sa najprv musí skúmať jej platnosť, až potom stav, či nastali skutočnosti, ktoré spôsobili vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Nie však opačne.

Ak by sme to mali zhrnúť, tak odvolací dôvod predpokladaný § 365 ods. 1 písm. e) CSP nemôže byť naplnený vždy, hoci by sa aj týkal relevantnej skutočnosti. Dôvod je ekonomický. Ak má preto súd určitú skutočnosť za preukázanú na základe vykonania jedného alebo viacerých (nie všetkých) navrhnutých dôkazných prostriedkov, tak nevykonanie ostatných nie je možné použiť ako dôvod odvolania, ak by žalobca v konečnom dôsledku (po neunesení dôkazného bremena ohľadne následných skutočností) nebol spokojný s rozhodnutím.

Ak by však súd vyhodnotil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne relevantnej skutočnosti, hoci na jej preukázanie nevykonal všetky žalobcom navrhnuté dôkazné prostriedky, tak záver o tom, či bude alebo nebude daný dôvod odvolania vymedzený v § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nebude taký jednoduchý. Podľa nás to bude závisieť od posúdenia okolností. Dá sa preto akceptovať, že súd z opatrnosti radšej pristúpi k vykonaniu všetkých dôkazných prostriedkov navrhnutých na jej preukázanie.

Nevykonanie tých navrhnutých dôkazných prostriedkov, ktorými sa majú preukazovať skutočnosti závislé od skoršieho zistenia iných skutočností, ktoré sú predpokladom ich možnej existencie, nemôže naplniť odvolací dôvod predpokladaný v § 365 ods. 1 písm. e) CSP, pokiaľ došlo k neuneseniu dôkazného bremena na strane žalobcu ohľadne predmetných skorších skutočností. Samozrejme, u žalovaného to platí opačne.

Vzhľadom na doposiaľ uvedené, touto vadou bude rozhodnutie zaťažené napríklad v prípade, ak prvoinštančný súd odmietol vykonať dôkazný prostriedok navrhnutý stranou na preukázanie jeho tvrdenia a následne uzavrel, že strana neuniesla dôkazné bremeno. Alternatívne, ak prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia označil stranou navrhnutý dôkaz za bezvýznamný, treba sa spýtať, v dôsledku čoho vychádzal zo skutkového stavu zisteného výlučne na základe návrhov protistrany. O túto vadu rozhodnutia ide, podľa niektorých názorov, aj v prípade, ak opomenutie navrhovaného dôkazného prostriedku súd vôbec neodôvodnil. Tu sa však nazdávame, že línia medzi touto vadou rozhodnutia a vadou konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (iná vada konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) môže byť skutočne tenká. To však nezasahuje do samotnej dôvodnosti odvolania.

O opomenutie dôkazu podľa predošlého odseku ide vtedy, ak strana síce navrhne vykonať relevantný dôkazný prostriedok, no súd takýto dôkazný prostriedok nevykoná, resp. ani nevysvetlí, prečo ho nevykonal. Môže ísť o situácie, ak sa súd v konaní zameria na otázku premlčania, ktorú vyrieši a na základe toho žalobe vyhovie, no "opomenie" vysporiadať sa so vznesenou námietkou započítania a nevykoná dôkazy smerujúce k jej preukázaniu. Aj keď sa, podľa názoru uvedeného v predošlom odseku tohto príspevku, môže javiť, že takéto opomenutie by mohlo predstavovať vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, prikláňame sa k záveru, že ide o vadu analyzovanú v tejto stati [§ 365 ods. 1 písm. e) CSP]. Tak či onak, ani v prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ani v prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP nejde o takú vadu, na ktorú by mal odvolací súd prihliadnuť .

Dodávame, že vada rozhodnutia, spočívajúca v nevykonaní navrhnutých relevantných dôkazných prostriedkov, býva v praxi spravidla veľmi účinným odvolacím dôvodom z hľadiska úspešnosti odvolania. Závisí totiž od skúseností a profesionality sudcu v konkrétnom prípade. Ten je neraz v tomto smere vystavený úlohe posúdiť relevanciu navrhovaných dôkazov, ktorá preňho môže byť až príliš náročná, v dôsledku čoho vzrastá riziko pochybenia.

Nezriedka sa možno stretnúť s ambivalentným prístupom súdov, keď sudca je naklonený vyhovieť každému návrhu strany na vykonanie dôkazného prostriedku bez toho, aby si vyhodnotil relevanciu takéhoto dôkazného prostriedku a posúdil procesnú ekonómiu tohto postupu. Alebo dôjde k opačnému prístupu, keď súd vyhodnocuje návrhy na vykonanie dôkazných prostriedkov ako nadbytočné. Oba prístupy sú však výrazom nedostatočnej predstavy o hmotnoprávnom posúdení veci - "dobrý sudca" by pritom nemal ovládať iba procesné právo, ale predovšetkým právo hmotné, mal by si o veci už na začiatku urobiť právny názor a rozsah dokazovania tomu uspôsobiť.