Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Do akej miery môže Ústavný súd SR chrániť ústavnosť bez návrhu? (2.)

 

Praktická ochrana ústavnosti ex offo
Ochrana ústavnosti ex offo je viac, ako iba hypotetická možnosť prípustná podľa Ústavy alebo podľa ZÚS. Ústavný súd začal konanie a rozhodol bez návrhu vo viacerých typoch konaní.
Ústavný súd na základe úpravy ustanovenej Ústavou preskúmal súlad uznesenia NR SR č. 570 z 5. apríla 2017 o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády SR z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády SR zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta SR v konaní o milosť pre obvineného z 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417.8)
K vyvodzovaniu právomoci bez návrhu prikročil Ústavný súd v konaní podľa čl. 128 Ústavy o výklade ústavy, ak je vec sporná pri výklade článku 116 ods. 4 Ústavy o postavení prezidenta SR pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády SR,9) potom v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy v znení platnom a účinnom do účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z.,10) pri rozhodovaní o procesnej otázke právneho účinku späťvzatia návrhu v konaní o súlade právnych predpisov,11) či v konaní o sťažnosti.12)
Na základe ZKÚS Ústavný súd bez návrhu postupoval podľa § 40. V niekoľkých konaniach. Preskúmal ústavnosť úpravy ustanovenej zákonom,13) s medzinárodným dohovorom,14) podzákonným všeobecne záväzným právnym predpisom,15) aj s miestnym právom územnej samosprávy.16)
"V posudzovanej veci predsedníčka Súdnej rady SR nepodala návrh na vyslovenie nesúladu § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, ktorým sa určil plat sudcov ústavného súdu na rok 2015, s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nepovažuje v tomto prípade za nevyhnutné formulovať svoj právne relevantný názor k výkladu čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy, t. j. k otázke, či predmetom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov predsedníčky Súdnej rady SR mohli byť aj veci týkajúce sa výkonu "ústavného" súdnictva (vo svojej podstate by išlo o výklad pojmu "súdnictvo" použitý v citovanom ustanovení ústavy, pozn.). Zároveň však poznamenáva, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci predstavuje nenapadnutý § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch vo vzťahu k ustanoveniam § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch, ktorých nesúlad s ústavou napadla navrhovateľka, klasický (priam "učebnicový") príklad na uplatnenie postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde.
Prekážkou uplatnenia postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde nemôže byť ani skutočnosť, že by sa prostredníctvom neho mal ústavný súd právne relevantným spôsobom vyjadriť k platovým pomerom svojich sudcov. Ústavný súd si uvedomuje potenciálny expresívny náboj a mimoriadnu chúlostivosť právnej situácie, pri ktorej si prostredníctvom svojej rozhodovacej aktivity osvojí možnosť odstrániť reštrikčný zásah zákonodarcu do platov svojich sudcov, a to napriek tomu, že ide o aktivitu, ktorú explicitne prezumuje zákon o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že zďaleka by nešlo o prvý prípad, keď by mal rozhodovať o platoch svojich sudcov (pozri v tomto náleze už viackrát spomenuté konania vo veciach PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05 či PL. ÚS 99/2011), pričom zároveň tiež už viackrát rozhodoval o súlade zákona o ústavnom súde, teda "svojho" zákona s ústavou. V tejto súvislosti možno poukázať napríklad na konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 122/98, PL. ÚS 1/01, resp. PL. ÚS 8/2013, predmetom ktorých boli otázky týkajúce sa právneho postavenia sudcov ústavného súdu.
Z povahy a postavenia ústavného súdu ako jediného súdneho orgánu ochrany ústavnosti, proti ktorého rozhodnutiam nemožno podať opravný prostriedok, teda z pozície tzv. hraničného orgánu (k tomu pozri podrobne bod 111 nálezu ústavného súdu PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013), vyplýva, že reálne môže byť vystavený situáciám, v ktorých bude musieť riešiť a rozhodovať otázky, ktoré sa týkajú jeho samého, resp. jeho sudcov. Pre súdne orgány všeobecne a pre ústavný súd osobitne platí zákaz denegatio iustitiae (zákaz odmietnutia spravodlivosti), ktorého podstata spočíva v tom, že ak ústava, alebo zákon poskytuje ústavnému súdu určitú kompetenciu, potom ústavný súd musí - ak sú inak splnené procesné podmienky - byť schopný takú kompetenciu uplatniť a o podanom návrhu, ktorý sa na túto kompetenciu odvoláva, rozhodnúť (m. m. PL. ÚS 99/2011, bod 106).
V danom prípade je podľa názoru ústavného súdu celkom očividné, že právne závery vyslovené k ústavnej neakceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platov sudcov 36 všeobecných súdov sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na reštrikčný zásah do platov sudcov ústavného súdu, t.j. neuplatnením postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde by ústavný súd zjavne rezignoval na svoju kľúčovú funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Ústavný súd by totiž svojím rozhodnutím neodstránil protiústavný stav, ktorý zistil v priebehu konania o návrhu navrhovateľky podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktorého predmetom bolo posúdenie ústavnosti právnych noriem s identickými právnymi dôsledkami, aké má § 29l ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd navyše nad rámec tohto konania konštatuje, že svojou pasivitou v danom prípade by len prehĺbil diskriminačné prvky, ktoré podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy reálne existujú medzi zákonnou úpravou platových pomerov sudcov všeobecných súdov a sudcov ústavného súdu [pozri najmä § 77 zákona o sudcoch ustanovujúci pre sudcov všeobecných súdov nárok na ďalší plat (tzv. 13. a 14. plat), na ktorý sudcovia ústavného súdu zákonom priznaný nárok nemajú], ktoré však s predmetom tohto konania nesúvisia priamo.
Vychádzajúc z uvedeného, ús
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).