Judikatúra ESĽP k výkonu práva styku rodiča s maloletým a jej zohľadnenie v slovenskej legislatíve a právnej praxi (2.)

V nadväznosti na nedostatky identifikované v právnej praxi z hľadiska už citovanej ustálenej judikatúry ESĽP bolo potrebné prijať novú právnu úpravu. Táto úprava mala za ambíciu nájsť vyvážený a spravodlivý koncept, ktorý by zmiernil trecie plochy medzi dvomi základnými právami: právom rodiča na stretávanie sa s dieťaťom a právom dieťaťa, aby pri výkone rodičovských práv, boli rešpektované jeho najlepšie záujmy. Posilňujú sa nástroje súdu, ktorými môže dosiahnuť dobrovoľný výkon rozhodnutia a tým v čo najväčšej miere eliminovať negatívne dôsledky núteného výkonu rozhodnutia na maloletého. V prípade nariadenia výkonu rozhodnutia sa zavádza možnosť odkladu výkonu rozhodnutia ak je život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletého výkonom rozhodnutia vážne ohrozený.

Právomoc súdov uskutočniť výkon rozhodnutí vyplýva zo všeobecných ustanovení Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj "CMP"). Výkon rozhodnutí vo veciach maloletých je upravený v štvrtej časti CMP v § 370-391. Podrobnosti výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí upravuje podzákonný predpis, ktorý po dohode s inými vecne príslušnými rezortmi (MPSVaR SR, MŠVVaS SR a MV SR) vydalo MS SR vo forme vyhlášky č. 207/2016 Z. z. Tá nahradila predchádzajúcu vyhlášku, ktorá existovala od roku 2011. Na jej prípravu bola zriadená na MS SR pracovná skupina, ktorú tvorili okrem zástupcov MS SR aj zástupcovia rezortu PSVaR SR, ÚPSVaR a ÚPSVaR), rezortu školstva, vedy, výskumu a športu, rezortu vnútra, rezortu zdravotníctva, ako aj sudcovia a vyšší súdni úradníci. Cieľom vyhlášky, ktorá nadväzuje na príslušné ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, bola inter alia reakcia na aplikačné problémy súdov pri uplatňovaní dovtedy platnej vyhlášky MS SR č. 474/2011 Z. z. Nová vyhláška preto preberá v novej právnej úprave mechanizmy, ktoré sa od 1. januára 2012 osvedčili a efektívne fungujú a zároveň sa ňou zabraňuje identifikovaným nedostatkom v aplikačnej praxi súdov, ktoré po podaní návrhu na výkon rozhodnutia automaticky, t.j. bez toho, aby zistili, či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu, postupovali v konaní nástrojmi represie. Posilňujú sa tak aj nástroje súdu, ktorými sa môže dosiahnuť dobrovoľný výkon rozhodnutia a posilňuje sa princíp participačného práva dieťaťa, ktoré je vyjadrené v článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Ide o § 3 ods. 2 vyhlášky č. 207/2016 Z. z. Názor a správanie sa dieťaťa vo vykonávacom konaní má mať relevanciu, pretože dieťa je subjektom konania a nie jeho objektom. Posilňuje sa aj rešpektovanie najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý je ako základná procesná zásada vyjadrený v Civilnom mimosporovom poriadku. Podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Vo vzťahu k dieťaťu zvýraznila nová vyhláška právo dieťaťa na sebaurčenie a právnu autonómiu a s ňou spojenú zodpovednosť súdu vyplývajúcu z vyšetrovacej zásady, ktorá ovláda nesporové konania.¹⁾

Pokiaľ ide o výkon rozhodnutia, súdy majú od 1. júla 2016 povinnosť zisťovať "či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu". Cieľom tohto ustanovenia bolo korigovať doterajšiu prax niektorých súdov, ktoré po podaní návrhu na výkon rozhodnutia automaticky t. j. bez toho, aby zistili, či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný alebo dieťa nemôže podrobovať rozhodnutiu, postupovali v konaní nástrojmi represie. Pre taký postup súdu postačovali tvrdenia oprávneného, že povinný sa nepodrobuje rozhodnutiu. Pripomíname, že za nástroje represie sa považuje výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti, ktorá sa vysielala bezprostredne po podaní návrhu a ktorá prezumuje zavinené konanie t.j. nerešpektovanie titulu. Okrem zaslania výzvy došlo k ukladaniu pokút alebo ku zastaveniu výplaty rodičovského príspevku.

Uvedené bolo v rozpore s ústavným princípom primeranosti zásahov štátnej moci do práv osôb na rešpektovanie súkromného a rodinného života, pretože sa vyžadovalo od povinnej osoby plnenie povinnosti, ktorá sa často vymykala sfére jej vplyvu. K ukladaniu týchto sankcií tak pritom dochádzalo bez predchádzajúceho skúmania dôvodov, prečo k stretnutiu nedošlo. Zároveň treba uviesť, že často tieto dôvody existujú nie na strane povinného, ale práve na strane oprávneného alebo dieťaťa. V tomto ohľade judikatúra ESĽP prízvukuje, že použitie donucovacích opatrení pre účely výkonu práva styku odôvodnené iba v prípade zjavne nezákonného konania rodiča, s ktorým dieťa žije (napr. cit. rozs. Zavřel proti Českej republike). Ide o prípady, kedy rodič, s ktorým dieťa žije, aktívne bráni styku druhého rodiča s dieťaťom. Iná je však situácia ak rodič, s ktorým dieťa žije, v styku druhého rodiča s dieťaťom aktívne nebráni, avšak dieťa vyslovene styk odmieta. Osobitne významným je tento aspekt v prípadoch, ak je odmietanie rodiča dieťaťom zapríčinené správaním tohto rodiča, teda ak sa tento rodič nechoval vo vzťahu k dieťaťu vždy vhodne a empaticky (pozri cit. rozs. Pedovič proti Českej republike). Podľa ESĽP je použitie donucovacích opatrení v takých prípadoch kontraproduktívne, a to práve z dôvodu, že môže mať za následok degradáciu vzťahov medzi dieťaťom a neempatickým rodičom (pozri cit. rozh. Kapr proti Českej republike).

Pripomíname aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR, v ktorom II. senát vyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateľky a zrušil uznesenie Krajského súdu v Prahe, ktorým jej bola uložená pokuta vo výške 25 000 Kč za neuskutočnené styky otca s maloletými deťmi z dôvodu, že sa tým zasiahlo do jej práva na ochranu rodinného života zaručeného článkom 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a článkom 8 Dohovoru. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu ČR platí, že účel pokuty uloženej podľa § 502 zákona č. 292/2013 Zb., o osobitných konaniach súdnych, nespočíva v sankcionovaní povinného rodiča za dobrovoľné nesplnenie povinnosti, ale ako prostriedok donútenia povinného, aby rešpektoval právne pomery založené vykonávaným titulom. Uložením pokuty je totiž sledovaná predovšetkým ochrana záujmu jedného z účastníkov konania na rešpektovanie právnych pomerov založených vykonateľným rozhodnutím súdu a má tak zásadne charakter prostriedku smerujúceho k ochrane práva na nerušený rodinný život (článok 10 ods. 2 Listiny, článok 8 Dohovoru). Pokiaľ však zo zistených okolností vyplýva, že povinný rodič nemôže plniť povinnosť stanovenú súdom z dôvodu negatívneho postoja samotných maloletých detí, pričom nebolo preukázané, že by príčinou ich negatívneho postoja bolo správanie či úmyselné ovplyvňovanie zo strany tohto rodiča, nemožno považovať podmienky pre uloženie pokuty za naplnené. Uloženie tejto pokuty totiž nesmie viesť k presadeniu "násilnej" zmeny prejavov vôle (priania) maloletých detí pokiaľ ide o styk s ich otcom, a to za situácie, kedy k zmene nedošlo ani napriek adekvátnemu výchovnému pôsobeniu zo strany matky, orgánu sociálno-právnej ochrany detí, špecializovaného pracoviska pre asistovaný styk rodičov s deťmi či priamo krajským súdom prostredníctvom pohovoru s obidvoma maloletými.

Nový právny stav minimálne na legislatívnej úrovni eliminoval už opísaný nežiaduci stav v súdnej praxi v SR, ktorý poškodzoval práva dieťaťa, ako aj povinného penalizovaného za situáciu, ktorú sám nezapríčinil. Súd musí od 1. júla 2016 po podaní návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia alebo po začatí konania, ktoré sa začína bez návrhu, pred vydaním uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia zisťovať, či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu. Na to, na čo sa má súd zamerať pri zisťovaní existencie ospravedlniteľných dôvodov, dáva odpoveď § 3 ods. 2 vyhlášky č. 207/2016 Z. z., ktorý príkladným spôsobom vymenúva: správanie sa povinného pri plnení povinností a správanie sa oprávneného pri realizácii práv vyplývajúcich z rozhodnutia, ako aj správanie sa a názor maloletého. Či sú dôvody, pre ktoré povinný neplní rozhodnutie súdu ospravedlniteľné, závisí od posúdenia súdu. Vyhláška nemá súd zväzovať konkrétnosťami, avšak upravuje však podrobnosť procesného charakteru (t. j. ktorým smerom by sa súd mohol uberať pri zisťovaní