Limity diskrécie prezidenta Slovenskej republiky pri udeľovaní poverenia na zostavenie vlády

Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, že argument v podobe ústavnej zvyklosti, ktorý je v tejto súvislosti obyčajne využívaný medzi prvými, patrí skôr k tým slabším. Dôvodov je niekoľko. Hoci právna teória relatívne jednoznačne definuje, za akých dvoch podmienok k vzniku ústavnej zvyklosti prichádza, ich faktické splnenie aj v súčasnosti sprevádza až príliš mnoho nejasností. Nielen v prípade ale ani zložky totiž stále nedokážeme presne identifikovať moment, od ktorého by sme mohli ústavnú zvyklosť (stradicionalizovanú prax) považovať za záväznú. Ani uplynutie ďalších desaťročí, resp. opakované zdôrazňovanie záväznosti konkrétnej praxe pravdepodobne nikdy nezabráni komukoľvek (v tomto prípade napríklad prezidentovi) vysloviť názor, že nejde o dobu resp. presvedčenie o záväznosti Tým sa diskusia o možnej záväznosti nepísaných pravidiel opätovne vracia do svojej teoretickej roviny, bez faktickej možnosti regulovať prostredníctvom nepísaných noriem akékoľvek spoločenské vzťahy.

V snahe vyhnúť sa skĺznutiu do výlučne akademického sporu si preto treba položiť inú otázku. Jej podstata sa týka prípustnosti existencie nepísaných ústavných pravidiel aj v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry, známej svojou preferenciou písanej podoby práva. Pýtajúc sa inými slovami - je rozumné akceptovať záväznosť nepísaných pravidiel aj tam, kde možno rovnaký účinok docieliť ich jednoduchým do písanej podoby? Odpovedať na položenú otázku kladne, podľa môjho názoru, je nielen správne, ale aj nevyhnutné, a to bez ohľadu na právno-kultúrne prostredie, v ktorom sa práve nachádzame.

Predpoklad, že záväznosť konkrétneho pravidla musí byť nevyhnutne previazaná s jeho explicitným vyjadrením, totiž nenachádza svoju oporu v žiadnom normatívnom systéme. Bez ohľadu na to, či hovoríme o pravidlách jazyka, ľudského správania, hier, či právneho systému, je dôležité si uvedomiť, že v každom z uvádzaných príkladov automaticky pracujeme s vopred neohraničenou sériou ktoré nielenže nemajú svoje explicitné vyjadrenie, ale ich skutočný pôvod nám obyčajne ani nie je známy. Ich zdôvodnenie prostredníctvom všeobecných termínov ako či nás síce môže priblížiť' k podstate problému, stále nám však nedáva odpoveď na otázku, podľa akého kľúča vyhodnocujeme konkrétne správanie za a a iné za a Avšak všimnime si, že hoci túto hádanku stále nedokážeme presvedčivo rozlúsknuť, aj napriek tomu vyhodnocujeme vonkajší svet práve v uvádzaných kategóriách a to bez toho, aby sme boli ponajprv nútení naučiť sa spísané (!) pravidlá všetkých medziľudských interakcií, hier či jazykových prejavov. Skúmaním vzájomného vzťahu medzi explicitnými a implicitnými pravidlami by sme tak dokonca mohli prísť k záveru, že nepísané normy nie sú iba vhodným doplnkom ich "dôležitejších" písaných náprotivkov, ale skôr nevyhnutným predpokladom ich vzniku. Funkciou nepísaných pravidiel (predporozumenia) je v tomto zmysle vytváranie akýchsi spojovacích článkov medzi prijímanými explicitnými normami, ktoré obyčajne predstavujú už iba pomyselný, "viditeľný" vrchol ľadovca konkrétneho normatívneho systému.

Túto úvahu možno bližšie ilustrovať na jednoduchom príklade požiadavky nášho blízkeho priateľa o krátkodobé poskytnutie motorového vozidla. Bez toho, aby sme zisťovali dôvod takejto potreby, je pre každého z nás prirodzené predpokladať, že vozidlo bude využité na prepravu pasažierov, tovaru a čoskoro sa vráti do našej držby. Naopak, nikomu z nás pravdepodobne ani len nenapadne, že vozidlo by sa mohlo zúčastniť rýchlostných pretekov na Slovakia ringu, byť využité ako objekt fotografa pre motoristický kalendár, alebo sa stať pokusnou záťažou pri testovaní špeciálnych vojenských padákov. Nie je pritom dôležité, aká veľká či malá je pravdepodobnosť, že niektorá z uvádzaných situácií skutočne nastane. Dôležité je uvedomiť si, že žiadnu z nich nebude väčšina z nás považovať za bez predchádzajúceho súhlasu, resp. vozidlo by svojmu priateľovi za takýchto podmienok pravdepodobne nikdy neposkytla. Ak by však náš priateľ bol zástancom tézy o záväznosti výlučne písaného (explicitného) práva, mohol by náš hnev prijať so značným prekvapením, keďže zo svojho pohľadu žiadnu z noriem právneho poriadku svojím správaním neporušil. Ak sa však, naopak, intuitívne prikláňame na stranu rozhorčeného majiteľa vozidla, musíme pripustiť fakt, že podobne ako on, pracujeme aj my s vopred prítomným predporozumením, ktorého obsah obmedzuje nezodpovedného priateľa výrazne nad rámec (explicitných pravidiel) právneho poriadku.

Prepracovávame sa tak k poznaniu, že zúžením všetkých - do úvahy prichádzajúcich možností (čo sa s vozidlom môže počas výpožičky teoreticky stať bez porušenia právneho poriadku) - výlučne na tie, ktorých uskutočnenie očakávame (ergo sme s nimi uzrozumení), je zároveň identifikáciou obsahu konkrétneho vzťahu, ktorého porušením bude každésprávanie vybočujúce z jeho rámca (napr. auto sa zúčastní na rýchlostných pretekoch).

Špecifikum týkajúce sa pojmu pritom nespočíva v odlišnej miere záväznosti (!) daného nepísaného pravidla, ale výlučne a iba v odlišnosti sankcie, ktorá bude následkom porušenia takejto normy. Zatiaľ čo v prípade explicitných noriem bude orgánom deklarujúcim ich porušenie súd, v prípade implicitných noriem bude vyvodzovanie zodpovednosti ponechané rovnakým subjektom, ktoré sa (spolu)pričinili o ich vznik - členom spoločnosti (majiteľom vozidiel,...). V prípade poškodenia zapožičaného motorového vozidla bude preto vlastník disponovať možnosťou uplatniť si náhradu škody pred súdom, no v prípade porušenia nepísaných pravidiel predpokladaného využitia (účasť na rýchlostných pretekoch) požičaného vozidla, prichádza do úvahy iba v podobe rozviazania priateľstva, hrubého pokarhania, prípadne nevôľa opätovne vozidlo tejto osobe poskytnúť.

Je tiež zaujímavé si všimnúť, že spomínaný pokus nezodpovedného priateľa hájiť sa tým, že žiadne explicitné pravidlo vlastne neporušil, by mohlo iniciovať otázku - Jej položením odhaľuje pôvodný vlastník zaujímavú súčasť väčšiny predporozumení, ktorou je predpoklad ich zdieľanej a všeobecnej platnosti. Inak povedané, očakávame, že limitom prípustného správania sa voči požičané