Povinnosti a možnosti prezidenta Slovenskej republiky v procese zostavovania vlády

Celkom prvý moment, na ktorý sa mi žiada reagovať, je to, ako sa u nás pri parlamentných voľbách pracuje s pojmom "víťaz volieb". Nejde len o J. Neumanna, ale o nemalý počet autorov, najmä z radov žurnalistov a politických komentátorov. Bez ďalšieho za "víťaza volieb" označujú politické zoskupenie, ktoré vo voľbách dosiahlo najvyšší počet hlasov a na listine výsledkov skončilo prvé v poradí. Do istej miery sa dá rozumieť tejto skratke, ktorá môže byť, napríklad na účely žurnalistiky, azda aj praktická a potrebná. No ak sa debata vedie na úrovni ústavnoprávnej vedy alebo pre potreby reálnej aplikačnej praxe (napr. radenie hlave štátu), pri určovaní víťaza je nutné dôsledne vziať do úvahy všetky relevantné parametre, nielen to, kto skončil prvý v poradí podľa počtu hlasov. Týmito parametrami sú, po prvé, volebný systém uplatňovaný pre voľby do Národnej rady SR (ďalej aj "Národnej rady"), ktorý je proporcionálny a, podruhé, kreačná závislosť vlády od parlamentu, ktorá sa prejavuje potrebou získania jeho dôvery, ak má vláda plnohodnotne vládnuť.

Víťazom každej hry je ten, komu sa podarí najlepšie dosiahnuť jej cieľ. Prihliadnime teraz na banálny fakt, že cieľom politických strán zúčastňujúcich sa volebnej súťaže je vládnutie, resp. podiel na ňom, a tiež na fakt, že cesta k tomuto cieľu na Slovensku vedie cez ziskväčšiny v parlamente. Víťazom je ten, komu sa tento cieľ podarí dosiahnuť, teda zostaví vládu s parlamentnou dôverou. Tí, ktorí v tom neuspejú, teda skončia v opozícii, sú porazení, pretože podiel na vládnutí nemajú. Prislúcha im úloha robiť vláde oponentúru v nádeji, že pri ďalšej príležitosti sa im podarí cieľ hry dosiahnuť.

Základným efektom volebného systému pomerného zastúpenia je väčší počet rôzne veľkých subjektov v parlamente , z ktorého principiálne vyplýva nutnosť koaličného vládnutia (so zriedkavými výnimkami jednofarebných vlád, ktoré len potvrdzujú toto pravidlo). Proporcionálny systém pripúšťa rôzne konkrétne variácie politickej štruktúrovanosti parlamentu, od systému jednej silnejšej a väčšieho počtu menších strán, cez systém dvoch väčších a niekoľkých menších strán až po systém väčšieho počtu strán, medzi ktorými niet žiadnej, ktorá by bola dlhodobo dominantná. Z tejto spleti rôznych konštelácií, ktoré sa navyše v čase môžu meniť, vyplýva, že vládna koaličná väčšina, ktorá vznikne po parlamentných voľbách, môže mať rozličnú štruktúru a podobu z pohľadu počtu a veľkosti jej členov i z pohľadu volebného výsledku, ktorý jednotlivo dosiahol každý z nich.

Na ilustráciu fungovania ústavnoprávnych mechanizmov siahame neraz po metaforách zo športu. Môžu byť veľmi užitočné, aksú zvolené príhodne. Po športovej metafore siahol i J. Neumann. Súhlasím s ním, že existuje niečo ako podľa ktorého je No v kontexte slovenských parlamentných volieb už nesúhlasím s autorovou paralelou, že sa nestáva, aby bežcovi, futbalovému klubu alebo pretekárovi, ktorý sa umiestni na druhej, tretej, či štvrtej priečke bola garantovaná vyššia forma (finančnej, bodovej, či akejkoľvek inej) odmeny ako danej súťaže. Použitá paralela nesedí. Nedá sa totiž bez ďalšieho vysloviť, že strana, ktorá sa vo voľbách do Národnej rady umiestni prvá v poradí, je absolútnym víťazom volieb. "Absolútnym víťazom" by mohla byť jedine vtedy, keby súčasne získala nadpolovičnú väčšinu kresiel v parlamente - a bola by ním len z tohto dôvodu, nie z dôvodu umiestnenia sa na prvom mieste na výsledkovej listine (ktoré by jej však nepochybne patrilo tiež). "Víťazom", už bez prívlastku "absolútny", by prvá strana mohla byť za predpokladu, že by sa stala najsilnejšou stranou väčšinovej vládnej koalície a nominovala by premiéra - a opäť by ním bola práve z tohto dôvodu a nie preto, že sama skončila prvá v poradí.Toto nie je väčšinový volebný systém v jednomandátovom obvode, kde platí, že ten, kto získa jednotlivo najviac hlasov, sa nevyhnutne stáva víťazom bez ohľadu na to, koľko hlasov reálne má a aký veľký je jeho náskok, a tí ostatní sú porazení, lebo majú hlasov menej, a tiež je v princípe jedno, o koľko.

Aby sme zostali pri metaforách zo športu, väčšinový volebný systém sa podobá futbalovej lige: kto má na konci sezóny najviac bodov a prvé miesto v tabuľke, získava majstrovský titul. Bodka. No proporcionálny volebný systém je viac podobný majstrovstvám sveta vo futbale alebo v hokeji: najskôr sa hrá skupinová fáza, potom nasleduje vyraďovacia časť, ktorú zakončuje finále. Mužstvo, ktoré vyhrá základnú skupinu (hoci aj bez straty bodu a s najlepším skóre zo všetkých účastníkov), ešte nemôžeme pasovať za víťaza turnaja, už vôbec nie za "absolútneho". Môžeme povedať, že je najpravdepodobnejším favoritom na celkové víťazstvo - čo nič nemení na tom, že hneď v ďalšom zápase môže vypadnúť s outsiderom a z turnaja odísť ako "absolútny porazený". Keď v podmienkach proporcionálneho systému J. Neumann označuje za víťaza volebnej súťaže stranu s najvyšším počtom hlasov, pripadá mi to podobne, ako vyhlásiť za futbalového majstra sveta mužstvo, ktoré najlepšie obstálo v skupinovej fáze turnaja.

Každá súťaž má svoj cieľ a svoje pravidlá-platí to pre súťaž športovú, spoločenskú aj volebnú. Pravidlá sa môžu značne rôzniť, no vždy je ich nutné aplikovať v rámci tej hry, do ktorej patria. Krasokorčuľovanie je o niečom inom ako rýchlokorčuľovanie. Kartová hra, kde sa pre víťazstvo treba zbaviť všetkých kariet, funguje z princípu ináč, ako hra, kde pointou je získať najviac kariet. Ak sa v rámci hry X začnem upínať na pravidlo, ktoré je rozhodujúce pre víťazstvo v hre Y, nepostupujem správne. Ak napríklad pri krasokorčuľovaní budem trvať na tom, že najviac bodov má dostať, a teda víťazom sa stať, súťažiaci, ktorý svoje číslo predviedol najrýchlejšie, ľahko ma to dovedie k nepresným záverom a k pocitu, že sa deje neprávosť, ak to tak nebude.

Pri parlamentných voľbách na Slovensku s pojmom "víťaz volieb" treba nakladať obozretne. Tento pojem, dokonca s prívlastkom "absolútny", nemožno mechanicky priradiť subjektu, ktorý jednotlivo získal najviac hlasov. Bola by to totiž aplikácia pravidla väčšinového volebného systému v podmienkach systému pomerného zastúpenia.