Opakované podávanie trestných oznámení versus ochrana osobnosti

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 8. júna 2023 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "Listina") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Co 228/2018 z 23. januára 2020 (ďalej len "krajský súd") a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 200/2020 z 28. júla 2022 (ďalej len "najvyšší súd") a v časti smerujúcej proti najvyššiemu súdu ju prijal na ďalšie konanie.

V spore o ochranu osobnosti, vedenom na okresnom súde, vystupoval sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného proti žalobcovi. Podľa žaloby mal sťažovateľ zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu podávaním opakovaných trestných oznámení, ako aj šírením informácií, ktoré cielene vyhľadával a následne o tvrdenej protizákonnej činnosti žalobcu informoval tretie osoby. Okresný súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 EUR, vo zvyšku žalobu zamietol, resp. konanie zastavil. Okresný súd identifikoval stret dvoch subjektívnych práv, a to práva žalobcu na ochranu osobnosti a práva sťažovateľa na oznamovanie trestnej činnosti. V konaní považoval za preukázané, že sťažovateľ opakovaným podávaním trestných oznámení na žalobcu prekročil mieru únosnosti. Zo všetkých podaných trestných oznámení jedno viedlo k (v tom čase) neprávoplatnému odsúdeniu žalobcu za trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev a subvenčného podvodu. Podľa okresného súdu, podávanie trestných oznámení nebolo možné označiť za kritiku verejne činnej osoby. Okrem toho, sťažovateľ o tvrdenej protizákonnej činnosti žalobcu informoval tretie osoby a na ten účel ich vyhľadával, informoval ich o podanom trestnom oznámení a žalobcu označoval za páchateľa tejto trestnej činnosti. V prípade tvrdenej trestnej činnosti platí prezumpcia neviny a povinnosť dôkazu v takom prípade zaťažuje toho, kto páchanie trestnej činnosti tvrdí. Sťažovateľ na druhej strane v konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, že jeho skutkové tvrdenia o trestnej činnosti žalobcu sú pravdivé. Okresný súd považoval opakované obviňovanie fyzickej osoby inou fyzickou osobou zo závažnej trestnej činnosti za vážny zásah do jej osobnostných práv. Kvôli množstvu podaní a oznámení musel žalobca opakovane podávať vysvetlenia jednak pred orgánmi štátu, ale aj pred súkromnými osobami. Podávanie trestných oznámení súd nepovažoval za opodstatnenú kritiku. Aby bolo možné podávanie trestných oznámení charakterizovať ako oprávnenú kritiku, oznámenia by museli vychádzať z objektívne existujúcich a overiteľných tvrdení. V prípade trestných oznámení podaných žalovaným, ani jedno v čase rozhodovania okresného súdu nebolo ukončené právoplatným odsúdením žalobcu, resp. vznesením obvinenia. Informácie o údajnej trestnej činnosti žalobcu šíril žalovaný aj pred tretími osobami a kvôli týmto tvrdeniam bol žalobca konfrontovaný a zhoršili sa jeho niektoré dovtedy dobré vzťahy. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti, podľa okresného súdu, stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a vyvolanie následkov sa nevyžaduje. Za primerané a zohľadňujúce ujmu spôsobenú žalobcovi, spočívajúcu v povinnosti opakovane podávať vysvetlenia, s ohľadom aj na prevenčnú funkciu, okresný súd považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5000EUR.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vyvodil z vykonaných dôkazov správne skutkové závery. Krajský súd poukázal na názor, že v prípade podávania nepravdivých trestných oznámení, ktorých oznamovateľ nebol odsúdený pre krivé obvinenie, prichádza do úvahy jeho občiansko právna zodpovednosť za vzniknutú ujmu ( a ). Výšku priznanej náhrady považoval za riadne odôvodnenú a primeranú okolnostiam.

Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu dovolaním z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ktorého prípustnosť odvodil z § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"). Právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré dosiaľ neboli riešené, formuloval tak, či podaním trestného oznámenia možno zasiahnuť do osobnostnej sféry osoby, proti ktorej trestné oznámenie smeruje. Dodal, že neoprávnenosť jeho konania a záver o šikanóznom podávaní trestných oznámení možno vyvodiť len z komplexného posúdenia obsahu trestných oznámení, skutočností v nich uvedených a okolností, za ktorých k ich podaniu došlo. Jedine v prípade preukázania, že skutočnosti uvádzané v trestných oznámeniach boli vedome nepravdivé alebo hrubo zavádzajúce, by bolo možné dospieť k záveru, že podanie trestného oznámenia v konkrétnom prípade nie je plnením oznamovacej povinnosti, ale konaním šikanóznym, teda neoprávneným. Druhou otázkou sa domáhal stanovenia predpokladov, ktoré sú určujúce pre vznik nároku na nemajetkovú ujmu v prípade zásahu do súkromia jednotlivca podaním trestného oznámenia, ako aj pre určenie jej výšky, v jeho prípade sa súdy nevenovali otázke, prečo je priznanie nemajetkovej ujmy na mieste a v čom sa považuje vzniknutá ujma za ujmu značnú. Dovolací súd dovolanie ako nedôvodné zamietol v zmysle § 448 CSP.

K prvej dovolacej otázke najvyšší súd uviedol, že relevantným hľadiskom pri posudzovaní neoprávnenosti zásahu v súvislosti s uplatňovaním práva na inú právnu ochranu a slobodu prejavu či iného subjektívneho práva môže byť len primeranosť zásahu vzhľadom na okolnosti, za akých malo k nemu dôjsť. O neprimeranosť zásahu pôjde, ak bude presahovať únosnú mieru, teda bude presahovať hranice tolerantnosti uznávané v demokratickej spoločnosti.

Sťažovateľ v období od februára 2014 do 25. septembra 2015 podal na žalobcu päť trestných oznámení, počas súdneho konania podal ďalšie tri trestné oznámenia. V rokoch 2013 a 2014 sťažovateľ podal na žalobcu štyri trestné oznámenia. Trestné oznámenia boli podávané za trestné činy podplácania, ublíženia na zdraví, poškodzovania cudzej veci, vydierania, ohovárania,