Právnická osoba nemôže byť spotrebiteľom?

Právo Slovenskej republiky a donedávna aj Českej republiky¹⁾ právnickým osobám umožňovalo za určitých podmienok zastávať pozíciu spotrebiteľov. O tom, či právnické osoby skutočne môžu požívať ochranu spotrebiteľských noriem, panovali a panujú v odborných kruhoch protichodné názory. Europeizáciou noriem súkromného práva silnie názor reštriktívneho definovania spotrebiteľa úplným vylúčením právnických osôb. Vyriešenie dilemy legitimáciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa prináša výrazný vplyv na vymedzenie práv a povinností zmluvných strán v záväzkových vzťahoch.

Novela zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o ochrane spotrebiteľa"), a to konkrétne ustanovenia zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho v znení neskorších predpisov, zmenila definíciu a postavenie osoby spotrebiteľa a odstránila tým dovtedy pretrvávajúci dualizmus²⁾ v porovnaní s úpravou podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ").

Všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka zakotvená zákonom č. 150/2004 Z. z. Ten spotrebiteľa definoval ako osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Až zákon č. 379/2008 Z. z. upravil definíciu základného pojmu vylúčením možnosti poskytnúť postavenie spotrebiteľa právnickým osobám vo vzťahoch podľa Občianskeho zákonníka.

Do 1. mája 2014 tak panoval dualizmus medzi právnou úpravou osobnej pôsobnosti spotrebiteľskoprávnych noriem podľa všeobecného predpisu, Občianskeho zákonníka a lex specialis - zákona o ochrane spotrebiteľa. V súčasnosti sa aj podľa platného znenia zákona o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľom rozumie len fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. Právnické osoby viac nepožívajú spotrebiteľskoprávnu ochranu.

Ako sme už uviedli, zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva postavenie spotrebiteľa fyzickej osobe. Osoba musí konať v záujme uspokojenia svojich osobných potrieb prostredníctvom súkromnej spotreby, aby mohla byť považovaná za spotrebiteľa. Hoci existujú názory, že spotrebiteľom by mohla byť aj právnická osoba, z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva opak ³⁾. Z toho, že osoba uspokojuje svoje individuálne záujmy, nutne vyplýva, že musí ísť o fyzickú osobu.⁴⁾

Smernice Európskej únie, ktoré vytvárajú základ právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa, označovali vždy za spotrebiteľa fyzickú osobu, či už napríklad podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk za spotrebný tovar, alebo čl. 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Komunitárne právo považuje až na výnimku uvedenú v smernici 90/314/EHS za spotrebiteľa výlučne fyzickú osobu. Odlišné vymedzenie pojmu "spotrebiteľ" v smernici 90/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb, ktoré zahŕňa aj osobu právnickú, je účelné a chcené.⁵⁾

Uvedené skutočnosti, podľa nášho názoru, nie je možné vnímať len ako stav prítomný, ale s najväčšou pravdepodobnosťou aj ako stav budúci. V ostatných rokoch je totiž spotrebiteľské aquis systematicky revidované. Akademická debata sa však zameriava predovšetkým na ciele