Predbežné právne posúdenie veci (návrh de lege ferenda alebo návod na použitie)

Ak spor medzi stranami dospeje až do štádia, kedy sa procesné strany (prípadne ich zástupcovia) prvýkrát ocitnú v pojednávacej miestnosti, bude ich prirodzene zaujímať najmä to, aké predbežné právne posúdenie veci im uvedie súd, a to v nadväznosti na súvisiace určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení strán, čo je tiež priamym determinantom ďalšieho postupu pri konaní. Identifikované procesné úkony súdu sú, podľa znenia zákona, povinné (použitím imperatívu  ) a v zásade neopakovateľné, keďže sa realizujú v prvoinštančnom konaní buď v štádiu fakultatívneho predbežného prejednania sporu (§ 171 ods. 1 CSP), alebo až na nariadenom prvom pojednávaní (§ 181 ods. 2 CSP). Opakovanie týchto procesných úkonov je zákonom explicitne vylúčené, ak ich súd už realizoval pri predbežnom prejednaní sporu (veta tretia § 181 ods. 2 CSP).

Dôkladný postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP, vrátane riadneho, t. j. určitého a zrozumiteľného (nie všeobecného alebo formálneho) uvedenia predbežného právneho posúdenia veci, má signifikantný význam. Na jeho základe totiž strany sporu prispôsobujú svoje doterajšie procesné správanie v konaní. Žalobca napríklad môže opätovne prehodnotiť, či zotrvá na podanej žalobe alebo sa uchýli k jej späťvzatiu, žalovaný, naopak, môže po vypočutí predbežného stanoviska súdu zvážiť uznanie uplatneného nároku, prípadne obe strany doplnia súdu návrhy na doplnenie dokazovania. Z tohto dôvodu je pochopiteľné a logické, že prvotné pokusy súdu o zmierlivé vyriešenie sporu podľa § 170 ods. 1 CSP alebo § 181 ods. 2 CSP v spojení s čl. 7 ods. 2 CSP neraz zlyhajú práve na tom, že z časového hľadiska sú realizované ešte pred poskytnutím predbežného právneho posúdenia veci, ktoré je systematicky zaradené až v neskorších ustanoveniach (§ 171 ods. 1 CSP alebo § 181 ods. 2 CSP) a kedy predovšetkým stranám nie je zrejmé, ako sa vec zatiaľ javí konajúcemu súdu.

Hoci zákonodarca v dôvodovej správe k CSP zdôrazňuje, že   legislatívne už neupravil, aký konkrétny obsah (rozsah, či formu) by predbežné právne posúdenie veci malo mať, a to vrátane súvisiacich následkov, ak si súd túto základnú procesnú povinnosť dôsledne nesplní.

Nie je teda prekvapivé, že každý súd (resp. sudca) si od účinnosti CSP osvojil vlastný individuálny spôsob, akým odprezentuje svoje predbežné právne posúdenie veci stranám. V tomto smere aj D. Vyhnálik poukazuje na nesprávnu aplikáciu procesnoprávnych noriem, ktorá je spôsobilá "zastierať" jej výhody: 

Následky nedostatočného (absentujúceho alebo nezrozumiteľného) predbežného právneho posúdenia veci boli medzičasom dôkladne analyzované odbornou verejnosťou (advokátmi) , ktorí reflektovali nielen na svoje skúsenosti, ale aj na recentné právne závery dovolacieho súdu v uznesení zo dňa 28.12.2020, sp. zn. 2 Obdo 56/2020, publikovanom pod R 60/2021 s nasledujúcou právnou vetou: " Dovolací súd v danom rozhodnutí uvádza, že o tom, aký bol procesný postup súdu prvej inštancie a ako prebiehalo konanie, si môže "urobiť obraz" len zo spisu, a to pri zisťovaní obsahu zápisnice z pojednávania (nie je zrejmé, prečo súd nespomenul aj zvukový záznam). Samotné porušenie § 181 ods. 2 CSP, podľa názoru dovolacieho súdu, však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Kladie pritom dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Na podporu svojich záverov dovolací súd odkazoval na staršie uznesenie Ústavného súdu SR (IV. ÚS 16/2012) a predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (3 Cdo 3/2016 a 5 Cdo 211/2013), ktoré sa však primárne týkali iba výkladu pôvodného znenia § 118 ods. 2 OSP.  Dané ustanovenie pritom vôbec neukladalo povinnosť súdu a práve táto (dovtedy chýbajúca) povinnosť súdu bola doplnená do CSP, a tov podobe jasného uvedenia (nie iba naznačenia) predbežného právneho posúdenia veci. Napriek tomu je pre aplikačnú prax významný záver dovolacieho súdu k dôvodnosti odvolania pre nesprávny postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP:  "