Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

Priama aplikácia ústavy (s dôrazom na všeobecné súdy)

Príspevok analyzuje koncept priamej aplikácie ústavy s dôrazom na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. Pojednáva o troch rôznych formách, v ktorých môže priama aplikácia ústavy nastať: nezávislá aplikácia bez potreby použitia podústavnej normy, paralelná (spoločná) aplikácia ústavy a podústavného práva, a nakoniec použitie ústavnej normy priamo v prípade konfliktu s podústavným právom. Teoretické poznatky sú doplnené praktickými skúsenosťami slovenských všeobecných súdov. Okrem konceptu priamej aplikácie ústavy je predmetom príspevku aj nadradenosť ústavy, ktorá s bezprostrednou aplikáciou ústavy úzko súvisí.
The paper analyses a concept of direct application of constitution with the special reference to the courts of general jurisdiction. It provides three theoretical forms in which the direct application occurs: independent application without a need to apply a sub-constitutional norm, parallel application of constitution and sub-constitutional
law and finally application of a constitutional norm at the expense
of conflicting sub-constitutional law. Theory is followed by practice of the Slovak courts. Aside from the concept of direct application, the paper elaborates on the supremacy of constitution that is closely intertwined to the main topic.
ĽALÍK, T.: Priama aplikácia ústavy (s dôrazom na všeobecné súdy); Justičná revue, 72, 2020, č. 4, s. 447 - 457.
 
 
Namiesto úvodu
Právny poriadok1) tvorí na prvý pohľad jeden ucelený systém. Z hľadiska vnútroštátneho práva (pretože o ňom tento príspevok je) má toto konštatovanie relevanciu, pretože práve jeden (jediný) právny poriadok má garantovať nasledovný fundamentálny predpoklad právneho štátu. Právny štát v sebe obsahuje východiskové pravidlo distribúcie vzťahu verejnej moci a jednotlivca, keď na jednej strane garantuje a priori ničím neohraničenú slobodu konania jednotlivca a na druhej strane v princípe limituje všetko, čo môžu orgány verejnej moci konať.
2) 
Na princíp distribúcie nadväzuje organizačný princíp, ktorý uľahčuje implementáciu distribučného princípu v podobe deľby moci, kde každému orgánu patria len definované kompetencie. Výkon verejnej moci je uzavretý a stáva sa tak predvídateľný, očakávateľný a kontrolovateľný. Vládcom nie je osoba alebo príkaz, ale právo.
3) 
Tým je garantovaná právna istota vzťahu medzi jednotlivcom a verejnou mocou. Potiaľto je všetko ideálne.
4)
Ako však vieme, vnútroštátny právny poriadok nie je ucelený monolit, naopak, je mnohovrstevný a skladá sa z niekoľkých druhov právnych predpisov. Odhliadnuc od názvov jednotlivých druhov právnych predpisov nás zaujíma predovšetkým vnútorná hierarchia právneho poriadku, aká existovala v právnych dejinách a ako sa vyvinula až do súčasného nadradeného postavenia ústavy. Práve uvedená hierarchia a dominantné postavenie ústavy majú vplyv na tému článku - priamu aplikáciu ústavy. Aplikácia ústavy znamená, že orgány verejnej moci majú na základe ústavy kompetenciu vytvárať legislatívu, resp. keď akt aplikácie práva má základ v ústavnej norme a nie v podústavnom práve.
5) 
Článok pojednáva práve o druhom aspekte, keď legitímny ústavný orgán určí právne dôsledky ústavnej normy v konkrétnom prípade len na základe 
ústavnej normy.
Keď je ústava nadradenou právnou normou nad ostatnými normami, kedy a ako môže byť aplikovaná priamo a nezávisle od iných právnych noriem? Okrem priamej aplikácie ústavy sa článok týka aj paralelnej aplikácie ústavy s podústavným právom. V článku sa vyjadríme aj ku situácii, čo v prípade rozporu medzi ústavou a podústavným právom. Špeciálne je táto otázka zaujímavá z pohľadu teórie a praxe všeobecných súdov, ktoré sú podľa Čl. 144 ods. 1 ústavy v prvom rade viazané ústavou a až následne všetkými ostatnými právnymi predpismi. Otázka je o to naliehavejšia, že v domácej doktríne neexistuje k nej relevantné stanovisko. Ale poďme pekne po poriadku a začneme s analýzou hierarchického usporiadania (vnútroštátneho) práva 
in genere.
Nadradenosť ústavy
Hierarchia práva existuje už veľmi dlho. Od postklasického a justiniánskeho obdobia rímskeho staroveku sa právny poriadok delil na právne predpisy podľa rôznej právnej sily, ktorú jednotlivé právne predpisy mali. Kým Božské alebo prirodzené právo malo vyššiu právnu silu, pozitívne (stanovené) len nižšiu právnu silu a muselo byť v súlade s prvým.
6)
Aj v stredoveku existovali zákony, ktoré mali vyššiu právnu silu ako iné predpisy. Podľa D. Grimma tie upravovali výkon verejnej moci, ale nenazývali sa ešte ústavami, ale formami vlády (
leges fundamentales
). Boli považované za Božie z hľadiska pôvodu a zo svojej podstaty mali vyššiu právnu silu než iné pramene práva. Politické moci nemohli s nimi slobodne disponovať, pretože kreatívna funkcia politiky v tom čase ešte neexistovala. Jej funkcia bola len výkonná, a konkrétne spočívala vo vynucovaní Božej vôle. Legislatívna činnosť, ak sa vôbec realizovala, nebola chápaná ako tvorba práva, ale ako konkretizácia Božieho práva, ktoré sa prispôsobuje podmienkam času a miesta.
7)
Toto chápanie práva v Európe stratilo význam nástupom reformácie a zničujúcimi občianskymi vojnami na začiatku 16. storočia. Ako píše D. Grimm, po občianskych vojnách vyvstala potreba sociálneho zmieru ako najdôležitejšej úlohy vládcu. To vyžadovalo predovšetkým koncentráciu všetkej moci, ktorá bola dovtedy rozdrobená medzi rôznych a od seba nezávislých držiteľov, ktorí ju vykonávali nie ako osobitnú funkciu, ale ako súčasť svojho osobného statusu (napr. zemepán). Obnovenie mieru mohlo nastať len koncentráciou moci v jedných rukách a na jej pozbavení u ostatných vládcov. Historicky túto úlohu prevzali jednotliví panovníci. Výkon politickej moci však už nebol len výkonom Božieho práva, ale stal sa aj kompetenciou vytvárať právny poriadok nezávislý od súperiacich náboženstiev. Právo sa stalo sekulárne. Božie právo stratilo svoj právny význam, stal sa z neho len morálny záväzok.
Aby panovník mohol skoncentrovať všetku politickú moc, musel právo vynucovať aj voči iným mocenským skupinám. Tým si zároveň uzurpoval monopol na legitímne použitie sily. Po centralizácii moci v jedných rukách sa objavuje celkom nový typ politického usporiadania: štát, ktorý bol suverénny v tom ponímaní, že neutralizoval akúkoľvek inú konkurujúcu politickú moc vo svojom vnútri.
8)
Konštitucionalizmus, ako sa vytvoril v poslednej štvrtine 18. storočia (po revolúciách v Spojených štátoch amerických a Francúzsku), bol podľa D. Grimma pokusom obnovenia hierarchie práva, avšak nie návratom k Božiemu alebo večnému právu. Vytváranie a vynucovanie práva sa malo stať tiež predmetom pozitívnej (v zmysle kreatívnej a stanovenej) právnej regulácie. Možné riešenie tak spočívalo už len v rovine pozitívneho práva. Aby sa to mohlo zrealizovať, tak v právnom poriadku musela vzniknúť opätovne hierarchia. Právna regulácia upravujúca legislatívnu činnosť a vynucovanie práva museli byť nadradené právu, ktoré vzniká z politického procesu. Hierarchicky vyššie postavené právo bolo však tiež produktom politického rozhodnutia. Tvorca tohto práva (ústavy) však musel byť odlišný od obyčajnej politiky. Pri absencii náboženskej legitimity práva sa zraky filozofov upreli k novému zdôvodneniu moci - rozumu, ako spoločnému obdareniu ľudstva, ktorý je nezávislý od náboženského presvedčenia. V zmysle teórie racionality jedinou predstaviteľnou politickou legitimitou politickej moci je súhlas ovládaných - ľudu. Legitimita politického systému a práva mohla byť založená výlučne na súhlase.
9) 
Ľud tak nahradil vládcu (suveréna) rovnako ako vládca nahradil predtým Boha.
10) 
Ide zároveň aj o prvok právneho štátu, keď výkon všetkej verejnej moci (vrátane delegovaného ústavodarcu) je a priori obmedzený, kým pôvodná moc ľudu dať si ústavu je a priori neobmedzená.
Premostením do súčasnosti môžeme konštatovať, že v právnom poriadku existuje dvojaké právo: to, ktoré zaväzuje štát a štátne orgány (ústava), a to, ktoré zaväzuje jednotlivca (podústavné alebo zákonné právo).
11) 
Uvedená hierarchia je kľúčová pre ústavu, a je jedno či z pozitívno-právneho hľadiska (H. Kelsen a jeho normatívna koncepcia práva, či H. Hart a jeho 
rule of recognition)
, alebo z politicko-demokratického hľadiska (C. Schmitt). 
A contrario,
 ústava nemôže plniť svoju úlohu, ak uznanie nadradenosti a prednosti ústavy chýba. Uvedenému faktu činí zadosť aj domáca doktrína, ktorá univerzálne nadradenosť ústavy v systéme prameňov práva považuje za kľúčový a definičný znak celého právneho poriadku.
12)
Priama aplikácia ústavy
Práve dichotómia hierarchie práva (ústava a podústavné právo) je kľúčová aj pre tému tohto článku. Ak je ústava platným právom pre orgány verejnej moci, tak je aj pre ne záväzná. Jednotlivé princípy a pravidlá, ktoré ústava obsahuje, sú orgány verejnej moci povinné dodržiavať, riadiť sa nimi a rešpektovať ich. Osobitne tento predpoklad platí vo vzťahu k zákonodarcovi, ktorý je oprávnený, ale v rovnakom čase aj povinný ďal
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Justičná revue 4/2020

4/2020
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Justičná revue

Staršie ročníky

Rubriky

Zobraziť všetky rubriky

Seriály

zobraziť všetky seriály

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov