Publikačná činnosť sudcu a hranice slobody jeho prejavu pri vstupe do verejnej diskusie

Výrokom I. napadnutého rozhodnutia najvyššieho správneho súdu bol zamietnutý návrh na vyslovenie neplatnosti písomného napomenutia predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky č. SR 759/2020-1527 z 9. novembra 2020, ktoré sa vzťahovalo na skutok, že sťažovateľ ako sudca Krajského súdu v Bratislave bez akéhokoľvek zákonného oprávnenia 19. mája 2020 uverejnil na webovom sídle www.pravnelisty.sk úplný prepis dôkazného prostriedku nazývaného Threema 1 (ďalej aj "prepis"), nachádzajúceho sa v spise obžalovaného, vedenom na Špecializovanom trestnom súde, hoci vzhľadom na svoje postavenie, vedomosti a skúsenosti sudcu musel vedieť, že úplný prepis obsahuje informácie spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti viacerých jednotlivcov, prepis uverejnil bez uvedenia zdroja a o dva dni ho sám odstránil.

Uverejnenie prepisu sťažovateľ odôvodnil prezentovaním tézy, že v neverejnom prípravnom konaní by nemalo dochádzať k úniku dôkazov zo spisu. Ak sa tak už stalo a zároveň došlo k selektívnemu zverejneniu časti uniknutého prepisu v médiách s odôvodnením, že je to vo verejnom záujme, je následne vo verejnom záujme aj zverejnenie kompletného obsahu prepisu, aby sa s ním každý mohol oboznámiť. Predseda súdnej rady považoval skutok sťažovateľa za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti viacerých osôb spomenutých v prepise, ktoré nemajú nič spoločné s trestným konaním proti obžalovanému. Podľa predsedu súdnej rady, mohlo konanie sťažovateľa v občianskom živote objektívne narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, čím zdôvodnil udelenie napomenutia.

Sťažovateľ podal na najvyššom správnom súde návrh na určenie neplatnosti napomenutia podľa § 117 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o sudcoch"). Návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti písomného napomenutia predsedom súdnej rady v časti skutku uverejnenia úplného prepisu dôkazného prostriedku nazývaného Threema 1 bol zamietnutý.

K zamietajúcej časti rozhodnutia najvyššieho správneho súdu pripojil odlišné stanovisko jeden člen disciplinárneho senátu.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal, že realizoval svoje právo na slobodu prejavu, konal mimo výkonu sudcovskej funkcie a chcel poukázať na nevhodnosť úniku informácií zo súdneho spisu, ktoré boli, navyše, len čiastočné, čo podľa jeho názoru spadá do kategórie verejného záujmu, a preto zásah do jeho slobody prejavu nebol adekvátny. K vyčítanej nesprávne zvolenej forme, akou poukázal na úniky dôkazných materiálov, sťažovateľ uviedol, že aj sudca má právo na tzv. občiansky prejav. Zverejnený prejav, podľa jeho tvrdení, nebol difamačný, ale pravdivý v zmysle poukázania na úniky dôkazných materiálov zo súdnych, resp. z vyšetrovacích spisov. Vo vzťahu k porušeniu práv tretích osôb napadnuté rozhodnutie nezohľadnilo judikatúru ESĽP v tom zmysle, že sankcie za ďalšie šírenie už raz zverejneného obsahu dôvernej informácie sú obvykle v rozpore s čl. 10 Dohovoru, pričom cieľom prejavu nebolo poškodiť konkrétnu osobu, ktorej údaje mohli alebo mali byť súčasťou množstva uniknutej a zverejňovanej komunikácie, ale prispieť k širšej diskusii o aktuálnej otázke, ktorá zaujímala verejnosť. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje ani zhodnotenie prípadného neprimeraného odradzujúceho účinku, prípad sťažovateľa sa v tomto kontexte môže stať odradením pre ostatných sudcov, ktorí by chceli byť kritickívo verejnom priestore vo veciach verejného záujmu. Podľa sťažovateľa, jeho prejav realizovaný v rámci jeho literárnej činnosti by obstál pri vykonaní testu proporcionality a sloboda prejavu sudcu by jednoznačne prevážila pred hodnotami chránenými disciplinárnym konaním (vážnosť, dôstojnosť funkcie sudcu).

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 15. mája 2024 vo veci rozhodol nálezom takto:

1. Ústavnej sťažnosti

Podľa judikatúry ESĽP, vždy ak je "v hre" sloboda prejavu štátnych zamestnancov, predstavujú osobitný význam aj povinnosti a zodpovednosť podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru, ktorý umožňuje ponechanie miery voľnej úvahy (margin of appreciation) vnútroštátnym orgánom na posúdenie, či je napadnutý zásah primeraný cieľu, ktorým je v prípade sudcov zachovanie autority a nestrannosti súdnictva ( ods. 162; ods. 53; ods. 70; ods. 41). Súdne orgány sú pri výkone svojej rozhodovacej funkcie povinné postupovať maximálne zdržanlivo vo vzťahu k prípadom, ktorými sa zaoberajú, aby zachovali obraz nestranných sudcov ( ods. 59), ale aj pri vyjadrovaní kritiky na adresu iných štátnych úradníkov a najmä iných sudcov ( o