Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017 z 30.1.2019 (povaha žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky)

V súdnej praxi sa postupne začínajú množiť súdne konania, v ktorých sa spotrebitelia domáhajú proti svojim zmluvným partnerom, prípadne ich nástupcom (postupníkom) ochrany pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve. Ako prostriedky tejto ochrany spotrebitelia volia rôzne druhy žalôb s rôzne formulovanými žalobnými návrhmi - domáhajú sa určenia neplatnosti podmienok, určenia ich neprijateľnosti, zákazu používania týchto podmienok, ale tiež nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 OZ a v neposlednom rade aj primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 250/2007 Z.z.). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") v glosovanom rozhodnutí riešil niektoré otázky týkajúce sa procesnej prípustnosti práve žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a nadväzujúceho primeraného finančného zadosťučinenia. Na toto rozhodnutie pritom rovnaký senát najvyššieho súdu nadviazal aj ďalším rozhodnutím pod sp. zn. 6 Cdo 27/2018 z 28.3.2019. Právne závery vyslovené v týchto rozhodnutiach však nie sú presvedčivé. Nesúhlasíme preto ani so záverom P. Mészárosa vyjadreným v glose k tomuto istému rozhodnutiu uverejnenej v predchádzajúcom čísle tohto časopisu.

1. Zo zverejneného rozsudku možno zistiť, že vo veci išlo o pomerne jednoduchý skutkový stav: žalobcovia (fyzické osoby - nepodnikatelia) uzavreli 10. mája 2005 so žalovanou bankou zmluvu o poskytnutí úveru. Táto obsahovala, okrem iného, ustanovenie (odsek 4.6), ktoré znelo: " " Žalovaná banka využila svoje právo podľa tohto ustanovenia, žalobcom však napriek žiadosti neozrejmila dôvody jeho po­užitia, ale odkázala len na obchodné tajomstvo. Žalobcovia preto za použitia úveru z inej banky 12. mája 2014 úver žalovanej banke splatili.

Následne 2. októbra 2014 podali žalobu, ktorou sa domáhali (okrem iného) určenia neprijateľnosti podmienky v odseku 4.6 úverovej zmluvy a zároveň neplatnosti uvedeného ustanovenia. Ďalej sa domáhali zaplatenia finančného zadosťučinenia v sume 1 194,98 eur. Súd prvej inštancie žalobe v týchto častiach vyhovel, odvolací súd tento rozsudok potvrdil. Dospel k záveru, že zmluva o poskytnutí úveru z 10. mája 2005 bola spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a aj podľa § 52 OZ v znení účinnom od 1. januára 2008. Vyslovil pritom, že napriek splateniu úveru žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Žalovaná banka v dovolaní formulovala celkovo tri otázky, ktorými odôvodňovala jeho prípustnosť. Namietla nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov po zániku samotnej zmluvy, nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov na žiadanom určení, nemožnosť vysloviť neprijateľnosť podmienky uzavretej pred 1. januárom 2008 a nemožnosť priznať finančné zadosťučinenie, ak sa spor netýka spotrebiteľskej zmluvy. Najvyšší súd sa však s názormi nižších súdov stotožnil a dovolanie žalovanej banky zamietol.

2. Začnime procesným pôdorysom, na ktorom sa najvyšší súd pohyboval. Ako už bolo uvedené, žalobcovia podali svoju žalobu ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý v § 80 písm. c) pripúšťal možnosť domáhať sa žalobou určenia, že tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa obsahu žaloby (reprodukovanej v glosovanom rozsudku) sa pritom žalobcovia domáhali nielen určenia neprijateľnosti, ale zároveň neplatnosti. Najvyšší súd vo svojom rozsudku nepovažoval za potrebné riešiť, či sa prípustnosť žiadaného určenia má posudzovať podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, alebo podľa § 137 písm. c) CSP. Najvyšší súd totiž vyslovuje zásadný záver reprodukovaný v synopse nášho príspevku. Už na tomto mieste si však možno všimnúť, že odôvodnenie tohto záveru nie je celkom v súlade so žalobným petitom. Prezentovaná úvaha najvyššieho súdu vychádzajúca z osobitnej povahy žaloby o určenie neprijateľnosti totiž nedáva odpoveď na otázku, prečo bolo vyhovené aj žalobe o určenie "neplatnosti" tohto zmluvného ustanovenia. Podľa dlhodobej judikatúry najvyššieho súdu¹⁾sa pritom žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu považovali za určovacie žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP, pri ktorých musel žalobca preukazovať naliehavý právny záujem. S ohľadom na túto, možno povedať, celkom ustálenú judikatúru preto pôsobí prekvapivo záver najvyššieho súdu, že " ". Tento záver mohol najvyšší súd vysloviť len vtedy, ak sa upäl len na žalobný petit o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez jeho súvislosti s petitom o určenie jej neplatnosti.

3. Taký postup však, podľa nášho názoru, nie je namieste, pretože na obsahu žalobného petitu, takpovediac, doslovne lipne. Takéto doslovné lipnutie na žalobnom petite však judikatúra najvyššieho súdu dlhodobo odmieta.²⁾Pritom z § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom od 1. januára 2008 zreteľne vyplýva, že pojem "neprijateľná podmien