Moderačné oprávnenie súdu

napadnutým rozsudkom zmenil rozhodnutie žalovaného z 31. októbra 2007 v spojení s rozhodnutím Mestskej časti B. z 19. júla 2007 podľa § 250i ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP") v znení neskorších predpisov v časti týkajúcej sa výšky uloženej pokuty tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 17 000 €.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že nemal pochybnosti o spáchaní priestupku zo strany žalobcu, avšak tento priestupok bol správnymi orgánmi nesprávne posúdený. Pri určení druhu sankcie a jej výmery je správny orgán okrem iného povinný prihliadnuť na závažnosť priestupku a na jeho následky, t.j. či chránený objekt priestupku bol porušený a ak bol porušený, či ide o prechodnú alebo trvalú poruchu, aká je výška škody, prípadne aký vysoký je stupeň ohrozenia chráneného záujmu.

Účelom § 105 ods. 4 zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len "stavebný zákon"), je chrániť pred nezákonnou výstavbou a nezákonným zaberaním poľnohospodársku pôdu, ktorá spĺňa určité atribúty a slúži na zabezpečenie poľnohospodárskych potrieb ako poľnohospodársky pôdny fond.

Krajský súd preto považoval za potrebné posúdiť reálny stav pôdy, na ktorej začal žalobca stavať nehnuteľnosť. Parcela, na ktorej začal žalobca uskutočňovať stavbu, je obklopená z viacerých strán výstavbou a priamo hraničí so zastavanou plochou. Táto parcela bola dlhodobo určená na zastavanie, spolu s ďalšími parcelami, pričom prijatiu územného plánu predchádzalo dlhodobé konanie ohľadne námietok, ktoré sa netýkali dotknutej parcely. Na uvedenej parcele sa pred jej zastavaním nijakým spôsobom nehospodárilo a nebola využívaná ako poľnohospodárska pôda.

Krajský súd upozornil na to, že mestským zastupiteľstvom bol prijatý nový územný plán Hlavného mesta SR Bratislavy 31. mája 2007 a bola stanovená jeho účinnosť na 1. septembra 2007. Prvostupňový orgán rozhodoval o uložení sankcie žalobcovi až 19. júla 2007, t.j. po prijatí územného plánu a žalovaný dokonca až 12. decembra 2007, t.j. po účinnosti tohto územného plánu.

Krajský súd považoval závery správnych orgánov o nutnosti aplikácie § 105 ods. 4 stavebného zákona za formálne správne, avšak z hľadiska materiálneho pri hodnotení spoločenskej škodlivosti konania žalobcu za neprimerané. Spoločenská škodlivosť musí byť v prípade správneho deliktu, ktorého skutková podstata je uvedená v § 105 ods. 4 stavebného zákona, posudzovaná z hľadiska materiálneho tak, že musí nastať reálne ohrozenie poľnohospodárskeho pôdneho fondu a následne na to aj vplyvom nedovolenej výstavby znemožnená poľnohospodárska činnosť.

Krajský súd ďalej poukázal, že k takémuto závažnému ohrozeniu záujmu nedošlo, keďže na predmetnej parcele sa žiadna poľnohospodárska činnosť nevykonávala a ani nebol predpoklad na jej ďalšie poľnohospodárske využívanie, preto záver správneho orgánu o tom, že došlo k zásahu do poľnohospodárskej pôdy, nebol adekvátny danej situácii ako by bol býval v prípade, keby sa jednalo o parcelu, na ktorej sa priamo vykonáva poľnohospodárska činnosť, prípadne v budúcnosti sa môže ďalej vykonávať poľnohospodárske obhospo-darovanie. Formálnym záverom správnych orgánov nedala za pravdu ani skutočnosť, že v čase rozhodovania žalovaného, bola pôda určená aj účinne platným VZN na zastavanie, na čo však správne orgány neprihliadli pri hodnotení závažnosti konania žalobcu. V odôvodnení rozhodnutí správne orgány ani neuviedli dôvody, na základe ktorých anulovali obranu žalobcu o okolnosti, že platnosťou VZN sa domnieval, že toto nadobudne účinnosť v stanovenom termíne. Z ich záverov nevyplýva, že by bola nejaká verejne známa okolnosť o tom, že účinnosť VZN môže byť ohrozená, preto z tohto pohľadu treba uznať obranu žalobcu s jeho argumentmi o legitímnom očakávaní o výške pokuty, charaktere ohrozenia chráneného záujmu s prihliadnutím na prax, ktorú uplatňovala dotknutá štátna inštitúcia.

Krajský súd uviedol, že v súlade so zásadou spravodlivého správneho trestania je žiaduce, aby uložená sankcia bola uložená proporčne ekonomickej situácii delikventa v miere ohrozenia záujmu chráneného zákonom a prístupom delikventa k priestupku. Krajský súd sa nestotožnil s hodnotením nepriaznivých následkov priestupku tak, ako ich hodnotili správne orgány, keďže uvedené okolnosti jednoznačne a výrazne znižujú spoločenskú škodlivosť konania žalobcu, keď formálne jeho konanie napĺňalo § 105 ods. 4 stavebného zákona, v skutočnosti však uvedené námietky a závery posúvajú toto konanie skôr k naplneniu znakov skutkovej podstaty § 104 ods. 3 stavebného zákona (kde horná hranica sankcie bola 1 000 000 Sk), pričom súd vyhodnotil škodlivosť konania žalobcu s prihliadnutím na to že: staval bez stavebného povolenia, so stavbou hneď po výzve stavebného orgánu prestal a v činnosti nepokračoval a zároveň spolupracoval s orgánmi administratívneho dohľadu pri objasňovaní priestupku tak, že za primeranú považoval sankciu vo výške 17 000 €.

Na záver krajský súd poukázal, že prebieha konanie o legalizácii stavby a s dodatočným povolením vyslovilo súhlas aj hlavné mesto SR Bratislava, z ktorej skutočnosti vyplýva, že žalobca svojim konaním nespôsobil žiaden nezvratný stav, čo bol takisto znak, ktorý mal vplyv na hodnotenie závažnosti jeho protispoločenského konania.

O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal, keďže rozhodnutie o výške sankcie záviselo od úvahy súdu.

podal v zákonom ustanovenej lehote 23. apríla 2010 proti tomuto rozsudku odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny v časti týkajúcej sa výšky uloženej pokuty tak, že odvolací súd mu uloží pokutu vo výške 3 3319,93 € (zrejme malo byť 3 319,93 €).

Uviedol, že jeho priestupok z materiálneho hľadiska nebol tak závažný a nespôsobil ním žiadnu trvalú ani prechodnú poruchu, ani žiaden nezvratný stav. Súd neprihliadol na skutočnosť, že v čase rozhodovania o priestupku bola parcela č. 4781, nachádzajúca sa v katastrálnom území V. určená na zastavanie, platným VZN hlavného mesta SR Bratislavy č. 4/2007, ktoré bolo 31. mája 2007 prijaté mestským zastupiteľstvom. Stavebný ani iný zákon presne nedefinuje, či za pozemok určený na zastavanie treba považovať pozemok, ktorého zastavanie je určené účinným VZN, alebo sa za pozemok určený na zastavanie považuje pozemok určený na zastavanie platným, nie však účinným VZN. V predmetnej veci neexistuje ustálená judikatúra, v zmysle ktorej by bolo možné pojem "pozemok určený na zastavanie" presne definovať.

Žalobca tiež uviedol, že Mestská časť B. ako aj krajský súd pochybili, keďže konštatovali, že žalobca svojim konaním naplnil skutkové znaky priestupku podľa § 105 ods. 4 stavebného zákona. Ak by boli postupovali správne a pri svojom rozhodovaní zohľadnili zásadu in dubio pro reo, potom by museli kvalifikovať priestupok podľa § 105 ods. 3 stavebného zákona, podľa ktorého možno uložiť pokutu maximálne do výšky 1 000 000 Sk.

Ďalej žalobca namietal, že krajský súd mal vec posúdiť aj z hľadiska proporcionality uloženej sankcie k dôsledku skutku, za ktorý bola sankcia uložená aj so zreteľom na legitímne očakávania sankcionovaného subjektu. Neprimeraná výška pokuty zasiahla do legitímneho očakávania žalobcu, ktorý sa ako fyzická osoba síce priestupku dopustil, ale správny orgán a následne aj krajský súd mu uložili pokutu, ktorá je omnoho vyššia v porovnaní s pokutami, ktoré sa bežne ukladajú za rovnaké priestupky fyzickým osobám - nepodnikateľom.

Krajský súd mal pri rozhodovaní o výške sankcie prihliadať na dokazovaním zistenú prax, ktorú v danom období uplatňovala Mestská časť B., keď priemerná ­výška pokút, ktoré za rovnaké priestupky ukladala, bola podstatne nižšia ako tá, ktorú krajský súd uložil žalobcovi. Krajský súd mal prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobca nikdy svoju zodpovednosť za priestupok nepopieral, s výstavbou ihneď po výzve stavebného orgánu prestal, v stavbe viac nepokračoval a zároveň prejavil snahu o nápravu protiprávneho stavu tým, že podal žiadosť o dodatočné povolenie stavby, ktorej sa následne vyhovelo.

sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že ho považoval za neodôvodnené a zároveň v zákonnej lehote podal aj vlastný odvolací návrh, v ktorom sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd žalobu zamietne, alternatívne zruší rozsudok krajského súdu ako nezákonný.

Žal