Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Niekoľko poznámok k návrhu veľkej novely Občianskeho zákonníka z hľadiska ochrany spotrebiteľa
Na vymedzenej ploche krátkeho článku máme záujem formulovať zopár diskusných poznámok k vybraným právnym inštitútom navrhovanej úpravy v Občianskom zákonníku, ktoré sú priamo na ochranu slabšej strany - spotrebiteľa alebo s ochranou spotrebiteľa v praxi úzko súvisia. Vychádzať budeme z praxe autorov, ktorí pôsobia v Národnej banke Slovenska, vykonávajúcej dohľad nad ochranou spotrebiteľa v oblasti finančného trhu. Pohľad na navrhovanú právnu úpravu je vykonaný preto optikou finančných služieb a finančného spotrebiteľa. Ctený čitateľ určite vie, že mnohé právne normy, ktoré pribudli za ostatné roky do Občianskeho zákonníka a sprísňovali pravidlá pre dodávateľov v spotrebiteľských vzťahoch, boli odpoveďou zákonodarcu na praktiky realizované práve v oblasti finančných služieb, najmä pri poskytovaní úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Náš pohľad sa preto sústredí aj na otázku, či navrhovaná úprava vo veľkej novele Občianskeho zákonníka reaguje na prax spotrebiteľských zmlúv a či ponúka riešenia na otázky, ktoré opakovane v tejto praxi vznikajú. V článku sa budeme venovať navrhovanej úprave písomnej formy právnych úkonov vo väzbe na aktuálny spôsob ponúkania finančných služieb spotrebiteľom, novej úprave obchodných podmienok, pristavíme sa pri vzťahu štandardných zmlúv a spotrebiteľských zmlúv a pozrieme sa na niekoľko vybraných otázok, ktoré vznikajú v úprave spotrebiteľskej zmluvy, a na to, čo sa v súčasnosti nachádza v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka.
NIEKOĽKO POZNÁMOK K NÁVRHU VEĽKEJ NOVELY OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA Z HĽADISKA OCHRANY SPOTREBITEĽA
Mgr.
Roman
Fusek
JUDr.
Veronika
Borkovičová
Národná banka Slovenska
Písomná forma "elektronického" právneho úkonu
Elektronizácia1) komunikácie so spotrebiteľom pri finančných službách je v súčasnosti realitou. Pre dodávateľov je to oveľa efektívnejší spôsob ako klasický kontakt, keď klient musel prísť na pobočku a podpísať množstvo papierov. Elektronicky je to komfortnejšie pre spotrebiteľa a dodávateľ komunikuje so spotrebiteľom za nižšie náklady pri väčšom dosahu na klientov. Navyše mu nevznikajú náklady na mnohoročnú archiváciu papierovej zmluvnej dokumentácie. Prax uzatvárania a zmien zmlúv cez internet, cez špeciálne bankové mobilné aplikácie a prostredníctvom SMS si už dávno vyžadovala reakciu regulácie, ktorá v aktuálnom § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje ešte aj úpravu formy právneho úkonu urobeného telegraficky a ďalekopisom. Preto niet diskusie o tom, že navrhovaný § 42 novelizácie má obsahovať výslovnú úpravu písomnosti právnych úkonov urobených elektronickými prostriedkami.
Z tohto pohľadu sú zaujímavé najmä odseky 2 a 3 navrhovaného § 42. Odsek 2 znie: "
Písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený elektronickou poštou alebo inými elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila
." Časť ustanovenia za slovom "alebo" nie je v našom právnom poriadku nič nové. Túto úpravu máme v súčasnom znení Občianskeho zákonníka v § 40 ods. 4 prvá veta. Pre posúdenie zachovania písomnosti právneho úkonu urobeného elektronickými prostriedkami je v praxi kľúčové najmä naplnenie podmienky, že elektronický prostriedok umožňuje určiť konajúcu osobu. Túto požiadavku treba vnímať tak, že totožnosť konajúcej osoby musí byť určitými prostriedkami overená, teda musí byť overené to, či údaje, ktoré boli zadané napríklad cez internet, zadala táto osoba o sebe. Pri inom výklade by nebola požiadavka písomnosti právneho úkonu v prípade uzavretia zmluvy elektronicky cez internet totožná s požiadavkou, ktorá je kladená na písomné zmluvy v listinnej podobe, kde je potrebný vlastnoručný podpis spotrebiteľa, ktorý slúži práve na osvedčenie totožnosti konajúcej osoby. Preto nám nemôže stačiť to, že konajúca osoba bude označená napríklad menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom či číslom občianskeho preukazu.Dobrým príkladom určenia osoby, ktorá robí právny úkon, je internetbanking, do ktorého sa dostanete a môžete z neho robiť písomné právne úkony, len ak prostredníctvom niekoľkých bezpečnostných prvkov, ktoré poznáte len vy, resp. ich môžete zadať len prostredníctvom svojich zariadení (mobilný telefón), overíte svoju totožnosť (napr. login, heslo, SMS kód a pod.).
Navrhovaný § 42 ods. 2 však kladie na rovnakú úroveň písomnosť právneho úkonu urobeného elektronickou poštou, pretože podmienky zachytenia obsahu právneho úkonu a určenia konajúcej osoby sa vzťahujú len na iné elektronické prostriedky, ako je elektronická pošta (e-mail). Myslíme si, že právny úkon zaslaný elektronickou poštou, teda z e-mailovej adresy nenapĺňa ani základnú požiadavku na to, aby bola s dostatočnou mierou istoty stotožnená osoba, ktorá robí právny úkon. Prístup k e-mailu jednak nemá v bežných situáciách ani zďaleka nastavený taký stupeň ochrany používateľa e-mailovej schránky ako napríklad internetbanking. To znamená, že veľmi ľahko sa k obsahu schránky dostane nepovolaná osoba, už len napríklad tým, že váš poštový klient si pamätá heslo zadané vami používaným zariadením. Nehovoriac o tom, že ak si nazvete schránku elektronickej pošty určitým menom a do e-mailu sa týmto menom podpíšete, tak vôbec nemusí ísť o vaše meno. Preto si myslíme, že právna úprava, ktorá by právnym úkonom urobeným cez elektronickú poštu dala bez ďalšieho písomnú formu, môže byť nebezpečná. Ako postačujúce sa nám v tejto súvislosti javí zachovanie existujúcich podmienok na písomné právne úkony cez elektronické prostriedky. Skôr by bolo potrebné bližšie vysvetliť aspoň v dôvodovej správe, čo znamená určenie osoby, ktorá právny úkon urobila v elektronickom prostredí.
Vo vzťahu k písomnej forme právneho úkonu v elektronickom prostredí ešte krátka poznámka k tretiemu odseku navrhovaného § 42. Ten ustanovuje: "
Ak je právny úkon urobený elektronickými prostriedkami z elektronickej adresy, ktorú osoba v predchádzajúcom styku využívala alebo ktorú ako svoju elektronickú adresu uviedla, predpokladá sa, že ide o právny úkon urobený touto osobou.
" Na rozdiel od odseku 2, v ktorom sa používajú slová "elektronická pošta" a "iné elektronické prostriedky", v odseku 3 je použité slovné spojenie "z elektronickej adresy". Ak vychádzame zo základného interpretačného pravidla, pokiaľ pojmy rozlišuje zákon, rozlišuj pri ich výklade, tak elektronická adresa je niečo iné ako elektronická pošta. Mohlo by ísť o tzv. IP adresu, čo je číselný identifikátor počítača zapojeného v internetovej sieti. Ak by to tak malo byť, považujeme to za nevhodný identifikátor, pretože označenie počítača nemožno stotožniť s konkrétnou osobou. Cez jednu IP adresu môže byť napojených viac počítačov, pretože tá označuje len konkrétny uzol v internetovej sieti, dátový kábel stačí pripojiť na iný počítač. Nehovoriac o IP adresách verejne prístupných wi-fi sietí alebo internetových kaviarní. Predpokladajme, že skutočným zámerom predkladateľa bolo použiť v odsekoch 2 aj 3 rovnaký pojem označujúci e-mailovú adresu. V takom prípade považujeme úpravu v odseku 3, že pri opakovanom použití e-mailovej adresy sa predpokladá, že ide o toho istého konajúceho, za vhodnú právnu úpravu, ale len ak takúto domnienku považujeme za vyvrátiteľnú a tieto právne úkony nebudeme bez ďalšieho považovať za písomné.K navrhovanej úprave obchodných podmienok
V prvom rade je potrebné napísať, že výslovná právna úprava obchodných podmienok v slovenskom občianskom práve chýba už dlho. Prakticky všetky spotrebiteľské zmluvy sa bežne riadia obchodnými podmienkami a doteraz máme obchodné podmienky ako inštitút pomenované len v Obchodnom zákonníku. To pri úprave v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o skoro absolútnej prednosti Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch, nie je vôbec ideálny stav. Právna prax však použitie obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách uznáva. A pri rozhodovaní o tom, či je spotrebiteľ obchodnými podmienkami viazaný, sa riešia dve základné otázky - jednak či a ako boli inkorporované do zmluvy (t.j. posudzuje sa inkorporačná klauzula), a tiež či bol spotrebiteľ s obchodnými podmienkami riadne oboznámený, prípadne či mu boli odovzdané.
Pozrime sa na to, ako sa navrhovaná právna úprava v § 71 stavia k týmto otázkam. V odseku 1 sa ustanovuje, že obsah zmluvy alebo jej časť možno určiť odkazom na obchodné podmienky. Znamená to, že v zmluve musí existovať inkorporačná klauzula; podľa odseku 2 písm. a) musí byť výslovná. Pre účely finančných služieb sa nebudeme zaoberať situáciami, keď by sa výslovná inkorporačná klauzula dala formulovať len s neprimeranými ťažkosťami. O kvalite inkorporačnej klauzuly návrh zákona nehovorí ďalej nič, čo nepovažujeme za problém. Povaha, určitosť a zrozumiteľnosť inkorporačnej klauzuly sú otázky praxe, a to je v poriadku. Tu si dovolíme poznámku, ktorú rozvinieme až na konci tejto časti článku, že návrh nepomenováva, aké obsahové časti zmluvy sa môžu nachádzať v obchodných podmienkach. Či môže ísť aj o podstatné náležitosti, prípadne či o pravidelné alebo nepravidelné náležitosti.
Podľa návrhu § 71 ods. 2 musí na použitie obchodných podmienok existovať jednak výslovný zmluvný odkaz (inkorporačná klauzula) a zároveň musí byť splnená podmienka, že "
druhej zmluvnej strane bolo umožnené oboznámiť sa s ich obsahom primera
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Súkromné právo 6/2018
