Niekoľko úvah k určovaniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

Právna úprava primeraného zadosťučinenia, tak ako je vymedzená v súčasnej právnej úprave, vyvoláva v rozhodovacej praxi súdov ťažkosti najmä pri určovaní výšky relutárnej náhrady primeraného zadosťučinenia. Podobný problém však vyvstáva aj pri iných právnych inštitútoch, napr. pri určovaní výšky výživného a v celom rade ďalších prípadov. Zatiaľ čo k náhrade škody a jej rozsahu bolo publikovaných množstvo odborných, vedeckých článkov a monografií, k inštitútu nemajetkovej ujmy bolo doposiaľ publikovaných len niekoľko parciálnych odborných výstupov, a to najmä z toho dôvodu, že v dnešnej podobe bol tento inštitút inkorporovaný do slovenského právneho poriadku až v roku 1990 v rámci novelizácie Občianskeho zákonníka. Postupom času sa nárok na primerané zadosťučinenie stal súčasťou viacerých vnútroštátnych právnych predpisov. Nárok na primerané zadosťučinenie je, ako právny prostriedok ochrany proti porušeniu alebo ohrozeniu subjektívnych práv nemateriálneho charakteru, zakotvený napríklad v obchodnom práve (v rámci porušenia práv k obchodnému menu a právnych prostriedkov proti nekalej súťaži), v ústavnom práve (v súvislosti s porušením ústavných práv jednotlivcov), v antidiskriminačných predpisoch (nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania), v rámci zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci (ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom) a mnohých ďalších.

Vychádzajúc zo zásady je podstata materiálneho právneho štátu spätá s možnosťou vynucovania právnych noriem, teda možnosťou vynucovania povinností vyplývajúcich z platného práva prostredníctvom sankčných mechanizmov. Sankčné mechanizmy súkromného práva riešia konflikt medzi jednotlivcami (tak fyzickými ako aj právnickými osobami). Hlavným účelom sankcií v súkromnom práve je odčiniť ujmu spôsobenú jednotlivcovi a plne mu nahradiť to, čo mu bolo spôsobené protiprávnym konaním, v tomto prípade v jeho nemajetkovej sfére. S ohľadom na uvedené je povinnosť poskytnúť primerané zadosťučinenie jedným z možných negatívnych následkov porušenia práva a vyvodenia sekundárnej právnej zodpovednosti za protiprávne konanie.

Inštitút primeraného zadosťučinenia predstavuje nástroj na odstránenie ujmy nemateriálneho charakteru, pričom uplatnením tohto nároku nemožno obchádzať a ani nahrádzať ostatné zákonné prostriedky vedúce k odstráneniu materiálnej ujmy. Primerané zadosťučinenie je spravidla poskytované v nepeňažnej podobe, a to najmä vo forme ospravedlnenia, niekedy vo forme uverejnenia rozsudku na trovy žalovaného a spravidla až v prípadoch závažnejších zásahov prichádza do úvahy relutárna náhrada nemajetkovej ujmy. Spoločnými podmienkami vzniku nároku na primerané zadosťučinenie sú protiprávnosť konania, ktorým dochádza k zásahu do práv dotknutého subjektu, existencia nemajetkovej ujmy na právach dotknutého subjektu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a spôsobeným následkom - vznikom nemajetkovej ujmy.

V tomto príspevku sa zameriavame na nárok na primerané zadosťučinenie v peňažnej forme, pričom vo všeobecnosti platí, že pri nemajetkovej ujme prichádza do úvahy peňažná náhrada len vtedy, ak nemožno túto ujmu odčiniť inak. Na druhej strane sa zdôrazňuje, že pri ustálení výšky náhrady musí ísť vždy o skutočné a dostatočne účinné odčinenie spôsobenej nemajetkovej ujmy.