Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Iný pohľad na kasačnú záväznosť súdneho rozhodnutia

V príspevku autor vyjadruje a odôvodňuje názor, že je nevyhnutné v rámci možných výnimiek z kasačnej záväznosti pripomínať aj možnosť nerešpektovania takého názoru inštančne nadriadeného súdu, ktorý bude vykazovať zásadné chyby nezlučiteľné s princípom právneho štátu.
 

In this paper, its author opines and reasons that, in light of potential exception to binding effect of cassation, we should not lose sight of an alternative of not respecting a legal opinion presented by a higher instance court on account of having such fundamental errors that are incompatible with the rule of law.

TOTH-VAŇO, P.: Iný pohľad na kasačnú záväznosť súdneho rozhodnutia; Justičná revue, 76, 2024, č. 6-7, s. 647 – 668.

Kľúčové slová: kasačná záväznosť, precedenčná záväznosť, osobná zodpovednosť sudcu, disciplinárna zodpovednosť sudcu.

Key words: binding effect of cassation, binding effect of precedent, personal liability of judges, disciplinary liability of judges.

Právne predpisy/legislation: zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok; zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov; zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

 

"Pre strážcov, ktorí nás terorizovali, bola disciplína dôležitejšia než zdravý rozum. Ak sa povie vojakovi, že má pochodovať, spraví to. Ak mu prikážu, že má streliť človeka do chrbta, urobí to a nikdy sa nespýta, či je to správne alebo nie. Nemci stvorili náboženstvo logiky a to z nich urobilo vrahov."
Eddie Jaku
1)
I Úvod
V súdnej praxi sa už niekoľko rokov prakticky ustálene
2)
rešpektuje, že súd nižšej inštancie nie je - okrem výnimočných situácií - len na základe vlastného uváženia oprávnený nerešpektovať právny názor súdu vyššej inštancie, prezentovaný v jeho zrušujúcom uznesení. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "NS SR"),
sp. zn. 3 Cdo 12/2016 zo dňa 31. 3. 2016, osobitne publikované pod R 76/2016
, v právnej vete uvádza, že "
Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty.
"
3)
Ako výnimočné situácie zakladajúce možnosť nerešpektovania kasačného názoru (tak ako sú napríklad v R 76/2016 definované) sa uvádzajú
(i) prípad zmeny v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia4),
(ii) prípad zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím súdu nižšej inštancie a
(iii) prípad zásadného judikatórneho posunu v otázke, ktorá v čase rozhodovania súdu vyššej inštancie nebola uspokojivo vyriešená.
5)
V nadväznosti na uvedené je v súdnej praxi zdôraznený aj teoretický rozdiel medzi kasačnou záväznosťou súdneho rozhodnutia (vydaného inštančne nadriadeným súdom v tej istej veci) a precedenčnou záväznosťou súdneho rozhodnutia (vydaného najvyššou súdnou autoritou v inej veci).
6)
Argumenty súdnej praxe o kasačnej záväznosti rozhodnutia súdu vyššej inštancie - s výnimkou vyššie uvedených prípadov, ktoré aj podľa súdnej praxe umožňujú jej nerešpektovanie - možno zhrnúť nasledovne:
  1. nerešpektovanie kasačnej záväznosti sa nemôže považovať za oprávnený prejav sudcovskej nezávislosti, keďže ide o postup v priamom rozpore so zákonom7) a v dôsledku toho aj so základným právom strany sporu na súdnu a inú právnu ochranu;
  2. nerešpektovanie kasačnej záväznosti je v rozpore s funkčnosťou hierarchicky usporiadanej sústavy súdov;
  3. nerešpektovanie kasačnej záväznosti je v rozpore s princípom právnej istoty a zákazu svojvôle súdneho rozhodovania.
    8)
Zjednodušene povedané teda platí, že ak sudca súdu nižšej inštancie drží v rukách súdne rozhodnutie nadriadeného súdu, vydané v tej istej veci, môže si zvážiť, či existuje v jeho veci niektorá z troch situácií, v ktorých je možné názor nadriadeného súdu nerešpektovať. Ak nie, nemá inú možnosť, ako právny názor nadriadeného súdu automaticky (bez akéhokoľvek ďalšieho zvažovania či uvažovania) akceptovať a na prejednávanú vec aplikovať. Tobôž, pokiaľ by iný postup z jeho strany mohol byť považovaný aj za disciplinárne previnenie, či dokonca za závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o sudcoch"), nehovoriac o prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti podľa § 326a zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Trestný zákon").
Podľa nášho názoru, ako ho ďalej odôvodňujeme v tomto príspevku, nemôže byť vyššie uvedený výpočet dôvodov oprávňujúcich súd nižšej inštancie nerešpektovať právny názor inštančne nadriadeného súdu, tak ako vyplýva z aktuálnej súdnej praxe, dostačujúci.
Tento príspevok je preto obhajobou tézy, na základe ktorej môžu vzniknúť situácie, v ktorých sudca musí mať povinnosť vziať do rúk svoju osobnú zodpovednosť vyplývajúcu zo svojej funkcie aj v prípadoch, kedy tomu zdanlivo bráni príkaz nadriadeného súdu.
9)
Na podporu tejto tézy si najprv pomôžeme pomerne aktuálnym rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "ÚS SR")
sp. zn. PL. ÚS 29/2020 zo dňa 9. 12. 2020
, osobitne publikovaným aj v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR (ďalej aj "Zbierka ÚS") pod č.
47/2020
.
II PL. ÚS 29/2020, Zbierka ÚS č. 47/2020
ÚS SR bol v danej veci dňa 14. 5. 2020 doručený návrh senátu Špecializovaného trestného súdu o súlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj "ústava"). Predchádzali tomu nasledovné skutočnosti:
  1. Špecializovaný trestný súd (okrem ďalších výrokov) ako súd prvej inštancie uznal rozsudkom č. k. PK-1 T 35/2016-624 zo dňa 4. 7. 2017 obžalovaného vinným zo spáchania tam uvedeného trestného činu;
  2. daný rozsudok bol vo vzťahu k spomenutému obžalovanému zrušený uznesením NS SR sp. zn. 6 To 6/2017 zo dňa 14. 11. 2018 a vec bola vrátená súdu prvej inštancie, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. NS SR zároveň zaviazal súd prvej inštancie, aby postupoval prednostne podľa § 283 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Trestný poriadok")10), t. j. aby podal na ÚS SR návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou;
  3. podanie Špecializovaného trestného súdu zo dňa 9.1.2019 bolo zo strany ÚS SR dňa 12. 2. 2019 odložené; následne Špecializovaný trestný súd obžalovaného opätovne uznal vinným rozsudkom č. k. PK 1 T 35/2016-869 zo dňa 21. 5. 2019;
  4. uznesením sp. zn. 6 To 7/2019 zo dňa 26. 2. 2020 NS SR opätovne rozsudok Špecializovaného trestného súdu zrušil a uložil mu odstrániť nedostatky podania v zmysle oznámenia ÚS SR zo dňa 12.2.2019 a opätovne iniciovať konanie pred ÚS SR;
  5. Špecializovaný trestný súd uznesením č. k. PK-1T35/2016-1054 zo dňa 24. 4. 2020 prerušil konanie vo veci obžalovaného s poukazom na pokyn odvolacieho súdu (NSSR) na podanie návrhu na začatie konania pred ÚS SR o súlade právnych predpisov s ústavou. Daný návrh bol na ÚS SR doručený dňa 14. 5. 2020.
ÚS SR však predmetný návrh Špecializovaného trestného súdu, ako navrhovateľa, odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou osobou, pričom vo svojom
uznesení PL. ÚS 29/2020 zo dňa 9.12.2020
uviedol, okrem iného, nasledovné:
"
25. Navrhovateľ sa pri podávaní návrhu riadil záväzným pokynom odvolacieho súdu v zmysle § 327 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. Najvyšší súd uložil navrhovateľovi, aby prednostne postupoval podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku [...].
26. Najvyšší súd pri ukladaní záväzného pokynu navrhovateľovi však opomenul postup upravený v § 318 ods. 1 Trestného poriadku
11)
[...]. Citované ustanovenie je vo vzťahu k § 327 ods. 1 Trestného poriadku osobitným ustanovením (lex specialis), obligatórne určujúcim kompetenčnú exkluzivitu. Ak teda odvolací súd dospeje k vlastnému záveru o nesúlade právnych predpisov v otázke rozhodujúcej pre rozhodnutie o vine a treste, je povinný prerušiť konanie a podať návrh na konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom (až od výsledku ktorého bude závisieť meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu).
27. Súdu, ktorý sa domnieva, že zákon, ktorý má uplatniť v riešenom prípade, odporuje ústave, nemôže odvolací ani dovolací súd nariadiť, aby sa prestal domnievať, že zákon nie je v súlade s ústavou, rovnako ako odvolací ani dovolací súd nemôže súdu nariadiť, aby sa začal domnievať, že zákon nie je v súlade s ústavou.
"
ÚS SR teda vyššie uviedol, že ustanovenie, podľa ktorého sa správne malo postupovať (§ 318 ods. 1 Trestného poriadku, na základe ktorého mal odvolací súd iniciovať konanie pred ÚS SR sám), má prednosť pred ustanovením, ktoré zaväzuje súd nižšej inštancie, ktorému je vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, postupovať podľa právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, resp. vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil (t. j. má prednosť pred § 327 ods. 1 Trestného poriadku, stanovujúcim kasačnú záväznosť rozhodnutia odvolacieho súdu).
ÚS SR v ďalšom texte uznesenia dovysvetlil uvedené nasledovne.
"
30. [...] V konaní všeobecných súdov je súdom oprávneným podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, o ktorom by ústavný súd konal a rozhodol vo veci samej, len ten súd, ktorý dospel k názoru alebo sa domnieva, že právny predpis nižšieho stupňa právnej sily nie je v súlade, resp. odporuje právnemu predpisu vyššieho stupňa právnej sily. V trestnom konaní v súvislosti s riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami nemôže túto zásadu prelomiť ani viazanosť nižšieho súdu právnym názorom vyššieho súdu a povinnosť vykonať úkony, ktorých vykonanie tento súd nariadil, lebo by to bolo v rozpore so sudcovskou nezávislosťou v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy a § 2 ods. 2 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. [...]
31. Ak odvolací súd nahradil taký postup zrušením napadnutého rozsudku spojeným s príkazom súdu prvého stupňa na podanie (odvolacím súdom zamýšľaného) návrhu na konanie o súlade právnych predpisov, postupoval v zásadnom nesúlade s čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a jeho rozhodnutie, pre svoj excesívny charakter, nevyvoláva v dotknutej otázke účinok kasačnej záväznosti. [...]
32. Keďže v domnení kasačnej viazanosti právnym názorom najvyššieho súdu v otázke postupu podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku navrhovateľ inicioval konanie pred ústavným súdom, absencia hore pertraktovanej ústavnej podmienky v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy spôsobuje nedostatok jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto uzatvára, že návrh nie je podaný súdom oprávneným na jeho podanie podľa čl. 144 ods. 2 ústavy a § 74 písm. d) zákona o ústavnom súde a preto ho ako podaný zjavne neoprávnenou osobou podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde odmietol.
" (Zvýraznenia vyznačené autorom tohto príspevku; obdobne to platí v celom tomto príspevku.)
Za zmienku stojí to, že práve podčiarknuté znenie odseku 31 citovaného uznesenia ÚS SR bolo osobitne uverejnené ako právna veta v Zbierke ÚS (pod č.
47/2020
).
Čo teda ÚS SR vlastne povedal? Že rozhodnutie (právny názor) odvolacieho súdu z dôvodu svojho excesívneho charakteru stratilo účinok kasačnej záväznosti. Alebo inak povedané - keďže odvolací súd rozhodol v zjavnom rozpore s právnymi predpismi, súd nižšej inštancie jeho pokynom v skutočnosti viazaný nebol.
12)
Analyzované rozhodnutie ÚS SR nás primälo k zamysleniu nad tým, či ostatnou súdnou praxou proklamovaná absolútna nemožnosť nerešpektovania právneho názoru inštančne nadriadeného súdu(s výnimkou vyššie uvedených situácií vyplývajúcich napríklad z R76/2016) nestavia príslušné ustanovenia o záväznosti právneho názoru inštančne nadriadeného súdu na piedestál, ktorý je nenáležitý. Právne predpisy predsa pozostávajú z množstva ďalších ustanovení (a to vrátane tých, ktoré sa nachádzajú v právnom predpise vyššej právnej sily), ktoré sú takisto pre strany sporu (ale aj pre konajúce súdy) záväzné a ktoré môžu v tom-ktorom prípade odlišné rozhodnutie podriadeného súdu odôvodňovať.
13)
Napríklad, vo vyššie analyzovanom prípade riešenom zo strany ÚS SR bol takým ustanovením § 318 ods. 1 v spojení s § 283 ods. 5 Trestného poriadku.
Nemýľme sa, týmto príspevkom v žiadnom prípade nemáme záujem rozdúchavať dôvod pre svojvoľný postup sudcu inštančne podriadeného súdu, ktorý bude bez adekvátneho dôvodu v rozpore s právnym názorom nadriadeného súdu. Zastávame však názor, že takým adekvátnym dôvodom môže byť aj prípad, kedy je právny názor prejavený v rozhodnutí nadriadeného súdu
v extrémnom nesúlade s platným právom (berúc do úvahy aj názory judikatúry či odbornej doktríny), a to bez relevantného odôvodnenia tohto nesúladu
. Práve z tohto pohľadu je analyzované rozhodnutie pléna ÚS SR, podľa nášho názoru, užitočné. Dáva totiž dôvod porozmýšľať nad možnosťou, že podriadený súd nebude nútený akceptovať inak kasačne záväzný právny záver inštančne nadriadeného súdu v prípade jeho (ako uviedol ÚS SR) excesívneho charakteru.
Poďme sa teraz pozrieť na analyzovanú tému z pohľadu tých skutočností, ktorými bezvýnimočnú povinnosť rešpektovať kasačnú záväznosť rozhodnutia súdu vyššej inštancie (s výnimkou prípadov, ktoré aj podľa súdnej praxe umožňujú jej nerešpektovanie) odôvodňuje súdna prax - princíp právnej istoty, resp. zákaz svojvôle rozhodovania, funkčnosť hierarchicky usporiadanej sústavy súdov a nemožnosť ospravedlňovania takéhoto postupu princípom sudcovskej nezávislosti.
III Nerešpektovanie kasačne záväzného právneho názoru v kontexte zákazu svojvôle rozhodovania a povinnosti sudcu dodržiavať princíp právnej istoty
V súvislosti s princípom právnej istoty si najprv dovoľujeme poukázať na s kasačnou záväznosťou zdanlivo nesúvisiacu skutočnosť, a to, že súdna prax pripúšťa, aby nadriadený súd pri svojom opätovnom posúdení tej istej veci týkajúcej sa tých istých sporových strán svoj pôvodný názor zmenil. Z aktuálnych rozhodnutí je možné v uvedenom smere poukázať napríklad na
uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 122/2022
.
14)
Ak teda v prípade opätovného rozhodovania toho istého súdu v tej istej veci zmenu právneho názoru (a teda odklon od zásady právnej istoty) pripúšťame, nie je, podľa nášho názoru, dôvod na automatické odmietnutie rovnako výnimočného postupu podriadeného súdu v situácii týkajúcej sa kasačnej záväznosti.
Okrem
uznesenia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 122/2022
je v uvedenom smere zaujímavý aj
nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 zo dňa 3. 9. 2013
, v ktorom bolo uvedené, že "
[...] ak by sa obrana všeobecných súdov v konaní o neskôr podanej sťažnosti sťažovateľa odvíjala od poukazu na povinnosť prvostupňového súdu rešpektovať vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súdu odvolacieho, nebráni to ústavnému súdu vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa.
" Inými slovami, k záveru o porušení základných práv by už nemuselo dôjsť, pokiaľ by súd prvej inštancie z jasne vysvetlených pádnych dôvodov ústavne nesúladný právny názor odvolacieho súdu nerešpektoval, pričom odvolací súd by následne svoj omyl uznal, svoj pôvodný názor zmenil a "nerešpektujúce" rozhodnutie súdu prvej inštancie by potvrdil.
15)
V predmetnom
rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 46/2013
totiž ÚS SR ďalej pokračoval tak, že uviedol, že "
Pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).