Plnenie prijaté pred odstúpením od zmluvy

Okresný súd (ďalej aj "súd prvej inštancie") rozsudkom z 30. apríla 2018, zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 120 799,32 eur s príslušenstvom a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Žalobu v rozsahu 120 000 eur zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena preukázania uplatňovania výšky peňažnej náhrady podľa § 351 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj "OBZ"). Nebola tiež preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinností žalovaným a následným vznikom nákladov na odvrátenie hroziacej škody v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 799,32 eur. Základný rozdiel v prípade odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka a podľa Občianskeho zákonníka je v účinkoch odstúpenia. Podľa Občianskeho zákonníka sa odstúpením zmluva od začiatku zrušuje, podľa Obchodného zákonníka tieto účinky nastávajú až okamihom odstúpenia (t.j. zmluva sa neruší od počiatku). V oboch prípadoch je však povinnosťou zmluvných strán vydať si všetko, čo navzájom na základe zmluvy prijali. Po účinnom odstúpení od zmluvy vznikol stranám nárok na vrátenie už poskytnutých plnení, pričom v rozhodovanom prípade bolo potrebné preukázať výšku peňažnej náhrady, ktorá by zodpovedala hodnote plnenia poskytnutého žalobcom, keďže plnenie žalovaného vo výške 60 000 eur bolo zrejmé.

Podľa súdu prvej inštancie ustanovenie § 351 ods. 2 OBZ upravuje vysporiadanie plnenia, ktoré bolo poskytnuté na základe zmluvy pred jej odstúpením spôsobom, že každá zmluvná strana je povinná vrátiť to plnenie, ktoré pred odstúpením prijala, pričom táto povinnosť sa zákonite vzťahuje aj na plnenia, ktoré by boli poskytnuté po odstúpení, pretože na toto plnenie by už nebol daný právny dôvod. Po odstúpení sú strany povinné vrátiť si vzájomne poskytnuté plnenia, pričom ak to nie je možné, treba analogicky aplikovať ustanovenie § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ") a namiesto povinnosti vrátiť plnenie vznikne povinnosť na poskytnutie peňažnej náhrady.

Výška peňažnej náhrady sa pritom rovná obvyklej cene vynaložených nákladov na úkony toho istého druhu v danom mieste a čase, resp. peňažná náhrada musí korešpondovať obvyklej cene tohto plnenia. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 20/2008 súd prvej inštancie uviedol, že v tam riešenom prípade nebolo pochybné, aké plnenie a v akej hodnote bolo poskytnuté, v rozhodovanom spore plnenie spočívalo v určitých výkonoch, ktorých rozsah nebol jednoznačne preukázaný.

Krajský súd (ďalej aj "odvolací súd") o odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom zo 4. októbra 2018 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Krajský súd poukázal na svoje predchádzajúce kasačné rozhodnutie, v ktorom skonštatoval, že podľa § 351 ods. 2 OBZ strana, ktorej bolo pred odstúpením od zmluvy poskytnuté plnenie druhou stranou, toto plnenie vráti, u peňažného záväzku spolu s úrokmi vo výške dohodnutej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovené podľa § 502 OBZ. Pravidlo upravené v predmetnom ustanovení predstavuje zvláštnu úpravu bezdôvodného obohatenia, ktoré rieši dôsledky zániku zmluvy ako právneho dôvodu splnenia povinnosti, ku ktorému došlo pred odstúpením. Po odstúpení od zmluvy už strany nemajú právo na poskytovanie plnení v zmysle zmluvy, a to ani v prípade, ak na ne vznikol nárok do času, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy, pretože každé také prípadné plnenie by sa muselo vrátiť. Kým plnenie žalovaného vo výške 60 000 eur bolo zrejmé a jeho výšku nebolo potrebné preukazovať, plnenie žalobcu spočívajúce v plnení záväzku podľa zmluvy o reklame ako také už vrátiť nemožno, preto bolo potrebné pristúpiť k vzájomnému vyporiadaniu, ako to analogicky vyplýva z výkladu ustanovenia § 458 ods. 1 OZ. Bolo treba zistiť alebo preukázať výšku peňažnej náhrady, ktorá zodpovedá hodnote plnenia poskytnutého žalobcom. Z ustálenej rozhodovacej činnosti a z výkladu § 458 OZ vyplýva, že výšku peňažnej náhrady nemožno stotožňovať s výškou plnenia, na ktorú by vznikol nárok v prípade, ak by medzi stranami bola uzavretá platná zmluva. Výška peňažnej náhrady sa podľa odvolacieho súdu rovná obvyklej cene vynaložených nákladov na úkony toho istého druhu v danom mieste a čase, resp. peňažná náhrada musí korešpondovať obvyklej cene tohto plnenia, pričom poznatok o obvyklej cene príslušného naturálneho plnenia je skutkovým poznatkom, ku ktorému súd dospeje na základe vykonaného dokazovania. V tomto smere bolo dôkazné bremeno na žalobcovi a ten ho neuniesol.

Žalobca podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktorým sa domáhal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP