Faktická zmena druhu práce, Ochrana zamestnanca pred svojvoľným skončením pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu SR (ďalej len "Ústavný súd") bola 25. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť J. Š. (ďalej len "sťažovateľ") vo veci namietaného porušenia jeho ­základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "Ústava") a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "Listina"), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len "Najvyšší súd") sp. zn. 3 Cdo 132/2018 zo 14. marca 2019 (ďalej len "uznesenie Najvyššieho súdu") a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 14 CoPr 10/2016 z 30. januára 2018 (ďalej len "rozsudok krajského súdu").

2. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktorý prešiel všetkými súdnymi inštanciami všeobecného súdnictva. Ide o pracovnoprávny spor sťažovateľa (zamestnanca) proti svojmu bývalému zamestnávateľovi o neplatné skončenie pracovného pomeru.

3. Na základe pracovnej zmluvy z 19. marca 2012 (ďalej len "pracovná zmluva") sťažovateľ vykonával pre spoločnosť F. D. S., s. r. o. (ďalej len "žalovaný") v pracovnoprávnom pomere uzatvorenom na dobu neurčitú prácu na pozícii "Director Security Operations".

4. Dňa 17. septembra 2014 na osobnom stretnutí v sídle žalovaného bol sťažovateľovi predložený na nahliadnutie a na podpis návrh dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý sťažovateľ neakceptoval. Následne na tom istom stretnutí (s ohľadom na neakceptovanie návrhu dohody o skončení pracovného pomeru) zástupcovia žalovaného:

a) ústne oznámili sťažovateľovi jednostranné skončenie pracovného pomeru s ním z dôvodu organizačnej zmeny;

b) podmienili doručenie, resp. odovzdanie dokumentov týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru so sťažovateľom podpísaním týchto dokumentov, a to bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia; a zároveň

c) žiadny z dokumentov týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru so sťažovateľom (t.j. ani návrh dohody, ani výpoveď a ani žiadne iné dokumenty) neboli sťažovateľovi napriek jeho výslovnej žiadosti riadne odovzdané, resp. doručené;

d) s okamžitou účinnosťou odňali sťažovateľovi prístup do systémov a priestorov žalovaného.

5. Sťažovateľ listom z 24. septembra 2014 vyzval zamestnávateľa na riadne prideľovanie práce podľa platnej pracovnej zmluvy a poukázal na dôvody, pre ktoré považuje organizačnú zmenu, ktorá mala byť dôvodom rozviazania pracovného pomeru, za ničotnú, minimálne zákon obchádzajúci právny úkon.

6. Sťažovateľ podal 11. novembra 2014 na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len "okresný súd") žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy (ďalej len "žaloba").

V žalobe namietal neplatnosť skončenia pracovného pomeru najmä z dôvodu:

a) porušenia zákona pri doručovaní výpovede sťažovateľovi (keď preukázateľne nedošlo k právne perfektnému doručeniu písomnej výpovede "do vlastných rúk"),

b) nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaného voči sťažovateľovi (a to aj napriek preukázateľnej existencii inej vhodnej práce pre sťažovateľa),

c) formálne deklarovanej, resp. predstieranej (nie uskutočnenej) organizačnej zmeny (skutočným dôvodom jednostranného skončenia pracovného pomeru so sťažovateľom boli vyostrené vzájomné vzťahy medzi sťažovateľom a priamym nadriadeným sťažovateľa),

d) absencie skutočného rozhodnutia o organizačnej zmene žalovaného (uskutočnená organizačná zmena sa netýkala pozície, na ktorej sťažovateľ v skutočnosti pracoval).

7. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 47 Cpr 37/2014 z 2. mája 2016 (ďalej len "rozsudok okresného súdu") žalobu zamietol v plnom rozsahu a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania vo výške 12 307,17 eur.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Podľa sťažovateľa krajský súd (ako aj okresný súd) úplne ignoroval viaceré dôkazy, na ktoré sťažovateľ opakovane poukazoval v priebehu celého konania a s ktorými sa (ako aj okresný súd) vôbec nevyrovnal (poukázal iba na dôvody, resp. odôvodnenie rozsudku okresného súdu) alebo dôkazy účelovo opomínal, resp. zľahčoval.

Krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu trov konania vo výške 17 200,51 eur.

Najvyšší súd uznesením dovolanie podané z dôvodov podľa § 420 písm. f) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP") odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, ako aj preto, že nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi (žalovanému bol zároveň priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania).

8. Podľa tvrdení sťažovateľa v spore bolo svedeckým dokazovaním nepochybne preukázané, že sťažovateľ fakticky od úplného začiatku výkonu práce vykonával prácu "Director Application and Data Protection", a nie "Director Security Operations", ako bolo pôvodne dohodnuté v pracovnej zmluve.

9. Sťažovateľ tiež tvrdí prísnu účelovosť v konaní zamestnávateľa sledujúcu jeho odchod z pracovnej pozície a aj zamestnania ako takého poukázaním na to, že žalovaný nielenže mal vhodné pracovné miesta pre sťažovateľa (napr. "Java developer"; "Security Engineer" atď.), ale súčasne sa v konaní nepochybne preukázalo aj to, že inzercia voľnej pracovnej pozície "Security Engineer" s č. 35276BR bola podľa predloženej internej komunikácie (ešte pred začatím plynutia výpovednej doby sťažovateľa) medzi zamestnancom personálneho oddelenia žalovaného a iným zamestnancom žalovaného dočasne zakázaná priamo riaditeľom personálneho oddeleni