Platobná neschopnosť a oddlženie (ZSP 27/2024)

Podľa žalobkyne nebol žalovaný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne neschopný, keďže v čase pred vyhlásením konkurzu bol zamestnaný a jeho príjem postačoval na splácanie pohľadávky žalobkyne. Z dokazovania vyplynulo, že medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola 23. mája 2014 uzatvorená zmluva o splátkovom úvere vo výške 13 669,81 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v 120 mesačných splátkach po 114,11 eur. Na podklade súdneho rozhodnutia bola voči žalovanému vedená exekúcia a boli mu vykonávané zrážky zo mzdy a iných príjmov, na ktoré mal nárok voči platiteľovi mzdy. Žalovaný 11. decembra 2019 podal návrh na vyhlásenie konkurzu. V čase podania návrhu boli voči žalovanému vedené dve exekučné konania, mal dlhy voči 13 veriteľom, najmä voči bankám a nebankovým spoločnostiam; bol zamestnaný, jeho mzda predstavovala okolo 1 000 eur mesačne, po odrátaní dlhov však jeho reálny príjem predstavoval životné minimum a nevlastnil žiaden majetok vyššej hodnoty. Návrh na oddlženie podal z dôvodu, že sa dostal do tzv. dlhovej špirály. Spočiatku splácal dlh pravidelne, avšak v práci sa dostal do problémov, nevychádzalo mu na úhradu splátky, preto to riešil ďalšou pôžičkou. Dňa 27. decembra 2019 bol na žalovaného vyhlásený konkurz a 9. júna 2020 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené oznámenie správcu o zrušení konkurzu na žalovaného z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 166e ods. 1, § 166f ods. 1, § 166g ods. 3 a 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) a § 48a vyhlášky č. 665/2005 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia ZKR (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“) a uviedol, že platobná neschopnosť dlžníka sa predpokladá, ide však o vyvrátiteľnú domnienku, ktorá môže byť vyvrátená na začiatku konania samotným súdom alebo v rámci skúmania poctivého zámeru dlžníka na základe žaloby dotknutého veriteľa. Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou jeho dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy (nález Ústavného súdu SR z 10. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 570/2016). Medzi sporovými stranami vznikol spor o poctivosti zámeru žalovaného. Podľa § 166f ods. 1 ZKR spočíva bremeno dôkazu, že dlžník nemal poctivý zámer, na žalobkyni. V priebehu konania bolo preukázané, že žalovaný má pravidelný príjem a že dlžnú sumu žalobkyni splácal formou zrážky zo mzdy, súd prvej inštancie sa však nestotožnil s názorom žalobkyne, že tieto skutočnosti bez ďalšieho preukazujú, že preto žalovaný nebol platobne neschopný. S poukazom na § 3 ods. 1 ZKR nie je vylúčené, že žalovaný nebol schopný plniť 180 dní po splatnosti iný svoj peňažný záväzok voči inému veriteľovi. Platobnú neschopnosť žalovaného naopak potvrdzuje, že voči žalovanému boli vedené dve exekúcie a mal dlhy po splatnosti voči 13 veriteľom. Výklad pojmu „nie je schopný plniť“ možno chápať tak, že tento znak úpadku je daný vtedy, ak u dlžníka objektívne nastala situácia, ktorá bráni uspokojiť pohľadávky veriteľov v stanovenej lehote splatnosti, aj keby chcel. Zo žiadnych skutkových tvrdení žalobkyne nemožno vyvodiť záver, že žalovaný mal snahu poškodiť veriteľa. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné b