1. (I)relevantnosť práva nebyť stíhaný
Trestné konanie a postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov predstavujú najzávažnejší zásah do práv a slobôd subjektov, ktoré sa trestného konania zúčastňujú. S trestným stíhaním, ktoré je úsekom trestného konania, je spojený celý rad závažných zásahov do základných práv a slobôd, ktorým sa musí podriadiť nielen obvinený, ale aj osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, pokiaľ je orgánom činným v trestnom konaní známa pred vznesením obvinenia. Rímskoprávna zásada - v pochybnostiach treba rozhodnúť v prospech páchateľa - sa nemá uplatňovať
post factum
,
hoc est
v momente rozhodovania o vine a treste, ale aj pri rozhodovaní o tom, či bude alebo nebude začaté trestné stíhanie. Túto skutočnosť akcentoval aj Ústavný súd SR, cit.
"Uplatnenie pravidla in dubio pro reo treba klásť i mimo hranice konania, kde sa rozhoduje o vine."
1)
Záujem na zistení skutkového stavu veci,
hoc est
objasnení trestného činu a jeho páchateľa, nesmie byť nadradený zásade zákonnosti, tobôž nesmie byť nadradený ústavnosti a záväzkom vyplývajúcim z medzinárodných zmlúv (dohovorov), ktorými je Slovenská republika viazaná. Snaha zistiť pravdu za každú cenu by mohla viesť k arbitrárnosti. Z uvedeného rezultuje záver, že zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, nemôže byť nadradené princípu zákonného procesu
2)
.
Priznané práva, predovšetkým zákonom č.
460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej aj "
ÚstavaSR") a medzinárodnými zmluvami, patria aj tým, proti ktorým je vedené trestné stíhanie (vrátane podozrivého), ako aj ďalším subjektom, ktoré sa zúčastňujú na trestnom konaní. Uvedené implicitne deklaruje aj Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi, cit.
"Nadobudnuté právo v oblasti trestného zákonodarstva má viac podôb. Okrem práv poškodených a iných osôb zúčastnených na trestnom konaní sú to najmä
. Problematika ochrany nadobudnutých práv má v trestnoprávnej oblasti osobitný charakter a povahu."
3)
Pri napĺňaní cieľov trestného konania -
náležíte zistiť trestný čin a spravodlivo potrestať páchateľa trestného činu
- musia aj slovenské orgány činné v trestnom konaní a súdy zohľadniť a rešpektovať pri svojej činnosti úctu k základným právam a slobodám (ľudským právam a základným slobodám) jednotlivcov. Slovenská republika deklaruje, že uznáva a rešpektuje demokratické zásady trestného konania obsiahnuté v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Na vnútroštátnej úrovni priznáva jednotlivcom základné práva a slobody
Ústava SR, ústavný zákon č.
23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd (ďalej aj "
Listina základných práv SR"), a medzinárodné zmluvy (dohovory) garantujúce ľudské práva základné slobody, predovšetkým Všeobecná deklarácia ľudských práv,
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj "
Dohovor") vrátane jeho protokolov
4)
. Zároveň ochranu práv a slobôd (aj) v trestnom konaní zabezpečujú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie (
článok 7 ods. 2 Ústavy SR), ktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, napríklad ide o Chartu základných práv Európskej únie (ďalej aj "Charta"), ktorá má od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy v roku 2009 právnu silu zakladajúcich zmlúv
5)
. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonom (
článok 7 ods. 5 Ústavy SR), eventuálne prednosť pred zákonom je im priznaná v prípade, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (
článok 154c ods. 1 Ústavy SR) a ak boli tieto medzinárodné zmluvy ratifikované pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona dňa 1. júla 2001. Medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky a záväzky vyplývajúce z úniového práva však nemajú prednosť pred Ústavou SR, ako sa mnohí domnievajú.
V kontexte príspevku je potrebné poukázať na vybrané pojmy z oblasti trestného práva obsiahnuté v ústavných normách, eventuálne ústavných princípoch
Ústavy SR. Pojem
inkorporovaný v
článku 17 ods. 2 prvej vete,
článku 78 ods. 1,
článku 107 a
článku 148 ods. 4 Ústavy SR, ktorý podľa právneho názoru emeritného sudcu Ústavného súdu SR doc. JUDr. Jána Drgonca, DrSc. (2019) subsumuje trestné stíhanie, disciplinárne stíhanie
etc
.
6)
,
hoc est
netýka sa výlučne trestného stíhania. V ďalšom je to pojem
v
článku 47 ods. 1,
článku 50 ods. 5 prvej vete,
článku 78 ods. 2 prvej vete a
článku 136 ods. 1 Ústavy SR; pojem
v
článku 21 ods. 2 prvej vete,
50 ods. 2 a
článku 102 ods. 1 písm. j) Ústavy SR. Relatívne novým pojmom je
"začatie trestného stíhania",
ktorý bol zavedený do
článku 148 ods. 5 Ústavy SR s účinnosťou od 1. septembra 2014 zákonom č.
161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
Ústava SR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Z hľadiska ústavnoprávnych limitov zásahov do základných práv upravených v ústavnej norme
článku 17 ods. 2 prvej vete Ústavy SR je možné anatomizovať s poukazom na autonómnosť inkorporovaných ústavných práv. Po prvé,
"Nikoho nemožno stíhať inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon."
, ktorá normuje podmienky zákonnosti dôvodu a spôsobu dovoleného (aj trestného) stíhania, t. j.
právo "nebyť stíhaný"
bez splnenia zákonného dôvodu. Po druhé,
"Nikoho nemožno pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon."
, ktorá normuje podmienky zákonnosti dôvodu a spôsobu pozbavenia osobnej slobody, t. j.
právo "nebyť pozbavený slobody".
K
článku 17 ods. 2 Ústavy SRsa vyjadril Ústavný súd SR
inter alia takto
, cit.:
"Povinným subjektom z tohto článku je štát, jeho orgány. K porušeniu tohto práva teda (a nie iba v tomto prípade) dochádza porušením povinnosti štátneho orgánu. Všeobecný ústavný rámec pre konanie štátnych orgánov je daný
čl. 2 ods. 2 ústavy. (...) Nesporným zámerom ústavodarcu bolo zabezpečiť týmto ustanovením ochranu občanov pred každým konaním štátneho orgánu, ktoré z tohto ústavného rámca vybočuje."
7)
Ústavné právo nebyť stíhaný bez zákonného dôvodu sa netýka výlučne obvinených osôb, avšak môže ísť aj o osobu podozrivú zo spáchania trestného činu
. Na tomto fakte nič nemení ani skutočnosť spočívajúca
lex lata
v absencii legálnej definície osoby podozrivej zo spáchania trestného činu. Pokiaľ by ústavodarca zamýšľal predmetné ústavné právo priznať len obvinenému, explicitne by túto skutočnosť v
článku 17 ods. 2 prvej vete Ústavy SR normoval tak, ako v minulosti. Konštatovanie v predchádzajúcej vete je možné podporiť poukazom na zákon č.
100/1960 Zb. Ústavu Československej socialistickej republiky v znení neskorších ústavných zákonov, ktorý s účinnosťou od 11. júla 1960 v
článku 30 ods. 1 druhej vete ustanovoval, cit.:
"Nikoho nemožno stíhať
ako obvineného
inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon."
Komparatívne je možné poukázať
de constitutione lata
na
článok 17 ods. 4 a
ods. 7 Ústavy SR, ako aj na
článok 50 ods. 3 a
4 Ústavy SR, v ktorých ústavných normách je
expressis verbis
obsiahnutý pojem "obvinený".
Článok 17 ods. 2 Ústavy SRje doplnený ústavným princípom
8)
upraveným v
článku 49 Ústavy SR, cit.: "
Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie."
, ktorý upravuje zásadu zákonnosti dôvodu trestného stíhania. Ústavodarca upravil v
článku 49 Ústavy SR dve podmienky, formálnu a materiálnu, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Formálnou podmienkou je určenie sily právnej úpravy, ktorou môže byť výlučne zákonná úprava prijatá zákonodarným orgánom. Materiálnou podmienkou na účely trestného konania je skutok, ktorý je v osobitnej časti
Trestného zákona označený ako trestný čin a má znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu.
Bez existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu nie je možné začať zákonné trestné stíhanie spôsobom predpokladaným zákonom č.
301/2005 Z. z. Trestný pori