Súbeh či konkurencia nárokov z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnostných práv

1. Ústavnému súdu SR (ďalej len "ústavný súd") bola 16. decembra 2013 doručená sťažnosť T. A. (ďalej len "sťažovateľka"), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava"), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor"), základného práva na ochranu života, zdravia a telesnej integrity podľa čl. 15 ods. 1 a čl. 40 ústavy a čl. 2 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu súkromia a rodinného života podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v P. (ďalej len "krajský súd") č. k. 16 Co 107/2013-517 z 30. septembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako žalobkyňa žiadala, aby Okresný súd H. (ďalej len "okresný súd") v konaní vedenom proti žalovaným v prvom, druhom a treťom rade ich zaviazal zaplatiť jej celkom 15 000 € ako nemajetkovú ujmu z dôvodu zásahu do práv spätých s jej osobnosťou (zdravie, súkromie). Skutkový základom sporu bola dopravná nehoda, pri ktorej sťažovateľka ako cestujúca v rámci medzinárodnej prepravy osôb utrpela viaceré závažné zranenia. Vodič motorového vozidla (žalovaný v prvom rade), v ktorom sa žalobkyňa v čase nehody viezla, bol v tejto súvislosti právoplatným rozsudkom súdu uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 TZ. Žaloba sťažovateľky smerovala aj proti spoločnosti, ktorá bola prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla (žalovaný v druhom rade), a poisťovni, v ktorej mal prevádzkovateľ uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu (žalovaný v treťom rade). Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 51/2010-248 z 2. novembra 2011 zaviazal žalovaného v prvom rade zaplatiť sťažovateľke 3 000 € a žalobu proti žalovaným v druhom a treťom rade a vo zvyšku aj voči žalovanému v prvom rade zamietol. Na odvolanie sťažovateľky, ako aj žalovaného v prvom rade krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 9/2012 z 22. marca 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 51/2010-448 z 9. marca 2013 bola žaloba sťažovateľky v celosti zamietnutá. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti najskôr detailne opisuje priebeh dopravnej nehody, rozsah jej zranení, priebeh liečenia, ako aj následky, ktoré jej po zraneniach ostali. Tvrdila, že protiprávnym konaním žalovaného v prvom rade došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na zdravie a telesnú integritu, práva na súkromie a rodinný život, a z týchto dôvodov podala žalobu proti žalovaným v prvom až treťom rade, ktorou si uplatnila svoje právo na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ. Vzhľadom na charakter vzniknutej ujmy požadovala podľa § 13 ods. 2 OZ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože iné formy zadosťučinenia neprichádzali do úvahy. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený žalobu zamietajúci rozsudok okresného súdu primárne z dôvodu, že ujmy tvrdené sťažovateľkou sú pokryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ, a z tohto dôvodu nie je priestor tieto zložky práva uplatňovať cez ochranu osobnosti.

4. Sťažovateľka v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku s právnymi závermi všeobecných súdov, poukazuje na niektoré konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, ktorých aplikácie sa neúspešne domáhala v konaní pred všeobecnými súdmi. V týchto súvislostiach sťažovateľka v podstatnom uviedla:

"Podľa odvolacieho súdu bolo vykonaným dokazovaním zistené, že nároky, ktorých sa sťažovateľka domáhala, a to formou nemajetkovej ujmy cez ustanovenie § 11 a nasl. OZ., sa uplatňujú v rámci odškodňovania bolesti poškodeného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré sa realizujú cez zákon č. 437/2004 Z.z.. Zložky práva, ktoré sťažovateľka uplatňovala z titulu nemajetkovej ujmy cez ustanovenia týkajúce sa ochrany osobnosti, považuje odvolací súd za zložky práva, ktoré sú priznávané pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom podľa jeho názoru má nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia povahu špeciálnej úpravy vo vzťahu k ochrane osobnosti.

Uvedeným rozhodnutím krajský súd porušil jej právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, pretože jej znemožnil úspešne sa domáhať a uplatniť si zákonom priznané a garantované právo na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do práva na ochranu osobnosti. Okrem toho v dôsledku rozhodnutia porušil aj právo sťažovateľky na zdravie a telesnú integritu a taktiež aj jej právo na súkromie a rodinný život. Bez opodstatnenia totiž stotožnil dva samostatné právne inštitúty, a tým aj z nich plynúce zákonné nároky, čím spôsobil, že sa sťažovateľka napriek neoprávnenému zásahu do jej základného ľudského práva na ochranu života, zdravia a telesnej integrity, ako aj do jej osobnostného práva na ochranu súkromia a rodinného života, nemohla domôcť zákonom ustanovenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola týmto zásahom spôsobená (§ 13 ods. 2 OZ)...

Konajúce súdy totiž stotožnili právny inštitút "ochrana osobnosti" s právnym inštitútom "škoda na zdraví", resp. stotožnili nároky plynúce oprávneným osobám z uvedených právnych inštitútov. S takýmto právnym názorom sa nemožno stotožniť. Ide o dva samostatné právne inštitúty, ktoré sú platnou právnou úpravou, ako aj právnou teóriou a praxou dôsledne odlišované. Medzi týmito inštitútmi a aj medzi nárokmi plynúcimi z nich oprávneným osobám je pojmová aj obsahová odlišnosť a nie je možné stotožňovať ich. Nejde o navzájom si konkurujúce nároky, pretože uplatnením jedného z nich nezaniká možnosť uplatnenia druhého...

Sťažovateľka si žalobou rozhodne neuplatňovala nároky, ktoré by znamenali ďalšie odškodnenie z titulu škody na zdraví formou náhrady za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Už z titulnej strany žaloby, ako aj z jej obsahu a žalobného petitu jednoznačne vyplýva, že sa domáhala nárokov plynúcich z neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv - práv