Veľký senát k otázke vplyvu práceneschopnosti zamestnanca na plynutie lehoty na uplatnenie nároku podľa § 77 Zákonníka práce

Žalobca sa žalobou z 11. decembra 2013 domáhal ochrany svojich práv z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

Žalobca žiadal, aby súd: a/ určil, že je neplatná výpoveď z 29. októbra 2012 (ďalej len "výpoveď"), ktorú mu dal žalovaný podľa § 46 ods. 1 písm. b) a § 47 písm. d) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 400/2009 Z.z."); b/ určil, že štátnozamestnanecký pomer strán sporu trvá; c/ uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy od 1. novembra 2013. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že dňom 1. apríla 2011 bol vymenovaný do funkcie hlavný radca - vedúci štátny zamestnanec v stálej štátnej službe obvodného úradu. Listom z 29. októbra 2012 bol z tejto funkcie odvolaný a zároveň mu bola doručená výpoveď. Podľa presvedčenia žalobcu neboli v jeho prípade dané zákonné dôvody pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Podľa neho konal žalovaný účelovo tak, aby sa vytvorilo miesto pre inú osobu, ktorá už predtým bola prijatá a stala sa hlavným radcom všeobecnej vnútornej správy.

Okresný súd (ďalej aj len "súd prvej inštancie") čiastočným rozsudkom z 13. januára 2015 určil, že výpoveď je neplatná; konanie o určenie, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného trvá, zastavil.

Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca sa dôvodne domáhal určenia neplatnosti výpovede, lebo žalovaný pred daním výpovede nesplnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 47 písm. d) zákona č. 400/2009 Z.z. Zastavujúci výrok odôvodnil tým, že žalobca vzal žalobu späť v časti o určenie, že štátnozamestnanecký pomer strán sporu trvá.

Krajský súd (ďalej aj ako "odvolací súd") na odvolanie žalovaného uznesením z 5. októbra 2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vo výroku, ktorým určil, že výpoveď je neplatná; vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, na podporu ktorého poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej len "Najvyšší súd") publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát R 119/1999, podal žalobca žalobu až po uplynutí lehoty určenej v § 77 Zákonníka práce [ďalej len "ZP" (pozn. dovol. súdu: k tomu pozri § 120 zákona č. 400/2009 Z.z.)]. Vyslovil, že na začiatok a plynutie tejto lehoty nemala žiadny vplyv tá skutočnosť, že žalobca bol od 14. decembra 2012 do 31. októbra 2013 práceneschopný (t.j. bol v tzv. ochrannej dobe).

Okresný súd rozsudkom zo 14. januára 2016 žalobu v celom rozsahu zamietol.

Vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný, vychádzal z toho, že žaloba bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty (§ 77 ZP).

Krajský súd na odvolanie žalobcu rozsudkom z 20. septembra 2016 napadnutý rozsudok potvrdil.

V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku odvolací súd uviedol, že nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Poznamenal, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M Cdo 1/2010, na ktoré osobitne poukazoval žalobca v odvolaní, interpretuje § 64 ods. 2 ZP tak, že toto ustanovenie chráni zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď ešte pred začiatkom ochrannej doby. V zmysle tohto ustanovenia sa výpovedná doba predlžuje o ochrannú dobu; ak by ochranná doba uplynula skôr ako výpovedná doba, pracovný pomer by sa skončil uplynutím výpovednej doby. Na druhej strane však judikát R 119/1999 kladie dôraz na to, že pre plynutie prekluzívnej lehoty je podstatný rozväzovací prejav (pozri slová "v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním"). Podľa názoru odvolacieho súdu, stotožňujúceho sa s týmto judikátom, práceneschopnosťou zamestnanca, ktorá niekedy trvá aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže byť ovplyvňovaná lehota, po ktorú sa môže zamestnanec domáhať na súde určenia neplatnosti výpovede. Z ustanovenia § 77 ZP vyplýva, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde možno uplatniť v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť; začiatok plynutia tejto lehoty viaže Zákonník práce na okamih, kedy mal pracovný pomer skončiť. Žalovaný dal výpoveď žalobcovi 29. októbra 2012, preto výpovedná doba začala plynúť 1. novembra 2012. Skutočnosť, že žalobca sa počas plynutia výpovednej doby stal dočasne práceneschopným (od 14. decembra 2012 do 31. októbra 2013), je z hľadiska § 77 ZP právne irelevantná. Práceneschopnosť zamestnanca nepredlžuje lehotu uvedenú v tomto ustanovení a jej plynutie ani nijako neovplyvňuje. Žaloba bola podaná na súde 11. decembra 2013, teda po uplynutí tejto prekluzívnej lehoty. Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP").

Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie.

Prípustnosť dovolania žalobca vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. c) CSP tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie spočíva na vyriešení právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Za relevantnú v zmysle tohto ustanovenia žalobca označil otázku (u)plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou vtedy, keď sa zamestnanec počas plynutia výpovednej doby stane práceneschopným. Rozdielnosť riešenia danej otázky dovolacím súdom videl v odlišnosti právnych záverov, na ktorých spočíva judikát R 119/1999 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M Cdo 1/2010. Uviedol, že v jeho prípade došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru až uplynutím posledného dňa ochrannej doby a až od tohto dňa mu plynula dvojmesačná prekluzívna lehota v zmysle § 77 ZP. To znamená, že žalobu podal včas. Žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení sporu, buď zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alebo zmenil tak, že zruší rozsudok súdu prvej inštancie a vec vr