Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Akademická sloboda a akademická samospráva (ako vzájomne sa podmieňujúce faktory)
Autori v článku analyzujú základné charakteristické prvky, ktoré by mali byť vlastné akademickej samospráve. Predmetom analýzy sú ústavnoprávne a zákonné záruky akademickej slobody, ktorá je nerozlučne spätá s akademickou samosprávou. Poukázaním na slovenskú reguláciu autori upozorňujú na potrebu rešpektovania základných princípov samosprávy pre plnohodnotné naplnenie akademických práv a akademickej slobody tak, aby sme sa reguláciou nevrátili späť do minulosti, ale naopak, reflektovali európske trendy v tejto oblasti.
In the article, the authors analyse the basic characteristics that should be inherent in academic self-government. The subject of the analysis is the constitutional and legal guarantees of academic freedom, which is inextricably linked with academic self-government. By pointing out to Slovak regulation, the authors draw attention to the need to respect the basic principles of self-government for the full fulfillment of academic rights and academic freedomso that we do not return to the past, but on the contrary reflect European trends in this area.
TRELLOVÁ, L. – BALOG, B.: Akademická sloboda a akademická samospráva (ako vzájomne sa podmieňujúce faktory); Justičná revue, 74, 2022, č. 3, s. 313 – 331.
Kľúčové slová: akademická sloboda, akademické práva, akademická samospráva.
Key words: academic freedom, academic rights, academic self-government.
Právne predpisy/legislation: Zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Ústava Slovenskej republiky publikovaná pod č. 460/1992 Zb.
1 ÚVOD
Akademická pôda je určená na vytvorenie optimálnych podmienok na podporu rozvoja vedy a výskumu v kombinácii s rozširovaním a sprostredkovaním nadobudnutých poznatkov prostredníctvom vzdelávania. Univerzity sa vždy spájali so šírením poznania. Samotný pojem univerzita (lat.
universitas
) sa od polovice stredoveku používal na označenie slobodných miest alebo
communia
považovaného za organizované orgány; odtiaľ použil John Salisbury aplikáciu tohto pojmu na spoločenstvo, zhromaždenie. Ak sa to aplikuje na štúdium, jednoducho to znamenalo spoločenstvo, komunitu, a časom sa pojem obmedzil na učené spoločenstvo. Neskôr epištolárnym uznaním spoločenstva pápežom alebo monarchom sa potvrdzovalo, že takéto spoločenstvá mali priznané určité privilégiá a právo na samosprávu, preto pojem "
universitas
"sa začal časom vykladať reštriktívne ako vzdelávacia inštitúcia.
1)
Originalita univerzít vychádzala predovšetkým z ich autonómie, resp. mala pôvod v priznaných "právach a privilégiách" učiteľov a študentov. S univerzitou je nerozlučne spätá nielen výchovnovzdelávacia činnosť, ale rovnako aj vedecko-výskumná činnosť. Veda sleduje dosiahnutie určitých hodnôt, cieľov, ktoré determinujú správanie vedcov a výskumníkov. Zrejme primárnym cieľom vedy a vedeckého výskumu je snaha o poznanie a pravdu, ktorá sa spája so snahou o spôsobilosť ju vysvetliť, preukázať, či využiť na riešenie praktických problémov jednotlivých vedných odborov. Akademická sloboda je demokratickým právom a základom pre kvalitné vzdelávanie, výučbu a výskum.V slovenskej ústavno-správnej teórii máme minimum priestoru, venované analýze problematiky akademickej samosprávy, resp. označovanej aj ako vysokoškolská samospráva. Prvým zásadným východiskom, ktoré považujeme za podstatné v rámci tohto príspevku vymedziť, sú základné črty, charakteristika akademickej samosprávy. Vzhľadom na účel a pôvodný zámer vytvorenia konceptu akademickej samosprávy následne venujeme priestor dôležitosti rešpektovania základných prvkov akademickej samosprávy v legislatívnej úprave pre naplnenie akademickej slobody. Akademická sloboda sa nevyhnutne vie naplno realizovať len v podmienkach demokratického právneho štátu, ktorý vytvorí pre ňu predpoklady cestou neštátnej akademickej samosprávy. Ide o dva navzájom sa podmieňujúce a rešpektujúce, v konečnom dôsledku intenzívne prepojené, prvky - inštitút a základné právo na slobodu. Autori sa domnievajú, že ústavnoprávne a zákonné ustanovenie akademickej samosprávy sú nevyhnutným predpokladom pre jej reálne fungovanie nezávislé od štátu, a to v takom rozsahu ako to korešponduje s princípom decentralizácie a princípom subsidiarity, typicky uplatňovaných v demokratických a právnych štátoch.
Niekedy sa vedecké a spoločenské hodnoty dostanú do stretu. Keď sa tak stane, vyvstanú otázky ohľadne správy a kontroly vedy. Mali by vedci sami kontrolovať ich vlastnú prácu alebo by mala mať nejakú ich kontrolu v rukách spoločnosť? Akým veľkým množstvom kontroly nad vedou by mala spoločnosť disponovať? Hoci väčšina filozofov a vedcov nasleduje Francisa Bacona (1561 - 1626) a zastáva názor, že veda by mala slúžiť spoločnosti, niekoľko z nich sa posunulo za hranice tohto klišé s cieľom pochopiť presný vzťah medzi vedeckými a spoločenskými hodnotami. Jeden z možných spôsobov ako nahliadať na tento vzťah je prostredníctvom autonómie, pretože koncept autonómie stanovuje hranice pre samosprávu a vonkajšiu správu. Koncept autonómie zohráva dôležitú rolu v morálke, politickej aj sociálnej filozofii.
2)
Popri filozofii nemožno prehliadnuť uplatnenie konceptu samosprávy v koncepte materiálneho právneho štátu. Podľa M. Gajdošovej sa pri úvahách o princípe právneho štátu ako o súčasti materiálneho jadra ústavy a o právnom štáte a jeho materiálnom jadre - možno pristaviť pri samospráve. Záujmová samospráva je súčasťou nášho právneho poriadku. Nie je zakotvená v ústave, ale v jednotlivých zákonoch. Za ostatných 30 rokov predstavuje funkčnú súčasť nášho právneho prostredia. Záujmová samospráva predstavuje významný prvok pre demokratický a právny štát. Istým spôsobom predstavuje deľbu moci - v jednej vrstve - a je opodstatnená nielen historickými argumentmi, ale predovšetkým princípom subsidiarity.
3)
Samospráva je jednou z foriem realizácie verejnej správy a nevyhnutným predpokladom jej existencie v štáte, je demokratické štátne zriadenie. Systematické zaradenie akademickej samosprávy v rámci samosprávy nie je v Slovenskej republike teoreticky zjednotené. Akademická samospráva býva v podmienkach slovenskej teórie spravidla chápaná ako osobitný druh záujmovej samosprávy. Za predpokladu, že záujmová samospráva je spätá s určitou ľudskou činnosťou, potom možno záujmovú samosprávu rozlišovať na profesijnú samosprávu s povinným členstvom osôb určitej profesie a na samosprávu bez povinného členstva, ale štátom vytvorenými verejnoprávnymi korporáciami (hospodárske komory), a na akademickú samosprávu vysokých škôl.
4)
V teórii sa možno stretnúť aj s názormi, že akademickú samosprávu možno začleniť do subsystému samosprávy, a to popri záujmovej samospráve ako súčasť tzv. špeciálnej (ostatnej samosprávy).
5)
Podobne podľa L. Orosza sa historicky vyvinuli viaceré formy záujmových samospráv, kde medzi najvýznamnejšie a najdôležitejšie zaradil aj akademickú samosprávu. Podľa jeho slov akademická samospráva patrí k historicky najstarším formám záujmovej samosprávy, jej personálny základ tvoria učitelia a študenti vysokých škôl, jej obsah tvoria akademické slobody (sloboda akademickej pôdy), ale aj celý rad vrchnostenských oprávnení (prijímanie na vysoké školy, udeľovanie diplomov o absolvovaní vysokoškolského štúdia a pod.), ktoré sú realizované primárne prostredníctvom volených samosprávnych orgánov.
6)
Viacerí zahraniční autori (najmä českí autori) inklinujú k odlišovaniu, vyčleneniu akademickej samosprávy od samosprávy záujmovej a územnej.
7)
2 PÔVOD KONCEPTU AKADEMICKEJ SAMOSPRÁVY
Predstaviteľkou samosprávy, ktorej korene siahajú do stredoveku, je práve samospráva akademická. Vedeckú správu nemožno izolovať od správy univerzitnej, tak ako ich obe nemožno izolovať od správy spoločnosti v štáte. Správa ľudského spoločenstva prešla veľkou transformáciou za niekoľko posledných storočí a zasiahli ju rozmanité zmeny. Moderná demokratická spoločnosť by nebola takou, akú ju dnes poznáme, nebyť vedy a vzdelania. Vytvorili sa dva základné piliere správy v modernej spoločnosti, a to parlament a univerzita. Každý pilier je základom pre inú oblasť spoločenského života, navzájom sa podmieňujú a prelínajú, avšak jeden bez druhého piliera by nemali taký dosah a vplyv na ľudstvo, aký vidíme v súčasnosti. Správa sa stáva stále viac komplexnou, viacúrovňovou a viacnásobne zdieľanou, čím viac aktérov vstupuje do oblasti moci. Popri týchto zmenách sa objavila premena v ich povahe, statuse a funkcii poznania a vzdelania v spoločnosti. Poznanie nie je už považované za vedľajšie popri ekonomike a štáte, ale v skutočnosti sa stalo integrálnou súčasťou vedeckej spoločnosti. Keď veda začala stále viac podliehať požiadavkám na správu a riadenie, vtedy sa univerzita ako jedna z hlavných inštitúcií, producentov poznania a vzdelania dostala pod drobnohľad štátu a jeho regulatívne pôsobenie.
8)
Snaha štátu vplývať na univerzitu, jej riadenie, spôsob jej vedenia a spôsoby poskytovania vzdelávania vytvorili nový model spoločenskej dohody v tejto sfére.Vznik prvých európskych univerzít sa datuje do 12. až 14. storočia, kedy došlo k rozvoju spoločenského a hospodárskeho života v Európe.
9)
Univerzity ako samosprávne korporácie vznikali v stredoveku a mali svoj právny (právna subjektivita, vlastná súdna právomoc) i ekonomický základ.
10)
Od svojho etablovania tak disponovali značnou mierou autonómie, čo sa prejavilo v privilégiách pre učiteľov a tiež pre študentov. Až do súčasnosti možno pozorovať dominanciu učiteľov a študentov v oblasti riadenia univerzity. Tak ako univerzita od svojho vzniku pôsobila ako inštitúcia vytvorená s cieľom vytvoriť predpoklady pre nadobúdanie a šírenie vedy a poznania, tak bola od počiatku vnímaná ako právnická osoba odvodzujúca svoju legitimitu od členov akademickej obce, ktorá využívala poznanie a vedomosti, ktoré vyprodukovala. Práve úroveň dosiahnutého poznania posúva spoločenský vývoj vpred. Dokonca sa dá povedať, že vzťah univerzity a štátu bol od začiatku založený na premise autonómie univerzity na výmenu za dodanie a zdieľanie výsledkov vedeckého bádania a poznania dosiahnutého na akademickej pôde. Od vzniku prvých univerzít, od 12. storočia (Bologna, Oxford, Salamanca, Paríž, Cambridge, Padova, Neapol a iné) bolo pre ne charakteristické priznanie istej miery privilégií a ich ponímanie ako samosprávnych spoločenstiev, pretože to vytvorilo predpoklady pre naplnenie základného poslania univerzít, ktorým je skúmanie pravdy, nadobúdanie poznania a odovzdávanie získaných poznatkov ďalším generáciám.Ako už bolo spomenuté, práve garancia a uplatnenie akademickej slobody zohráva dôležitú úlohu vo vývoji vedy, výskumu a v kvalite vzdelávania. Akademická sloboda sa všeobecne považuje za
sine qua non
pre správne fungovanie moderných univerzít.3 KONCEPT AKADEMICKEJ SAMOSPRÁVY A JEHO ELEMENTÁRNE PRVKY
Zmyslom samosprávy ako opaku štátnej správy je vytvoriť v štáte také podmienky, ktoré umožnia spravovať vlastné záležitosti verejnosti, prípadne záujmy určitej skupiny obyvateľstva. Vykonávanie určitých spoločných záujmových aktivít členmi špecifického spoločenstva, organizovaného na princípe spoločného záujmu, predstavuje právo spoločenstva na správu vlastných záležitostí, ktoré sa prejavuje v podobe možnosti slobodne a samostatne rozhodovať o spoločných záujmoch záujmového spoločenstva. Záujmové spoločenstvo má právo na samospravovanie, t.j. má právo na samosprávu. Právu záujmového spoločenstva korešponduje povinnosť štátu rešpektovať toto právo na samosprávu. Na základe uvedeného je v prípade osobitnej verejnoprávnej inštitúcie záujmového typu, akým je aj univerzita, prejavom demokratického charakteru štátu, keď štát umožní univerzite spravovať relatívne nezávisle jej vlastné záležitosti, tzn. zverí jej na relatívne nezávislú správu okruh záležitostí akademickej povahy.
Pri charakteristike záujmovej samosprávy, osobitne modifikovanej na podmienky akademickej samosprávy, nemožno opomenúť, že by mali platiť základné premisy realizácie samosprávy v demokratickom štáte. Samospráva sleduje spoločný cieľ so štátnou správou, ktorým je snaha o celospoločensky efektívne zabezpečenie spravovania verejných záležitostí spôsobom, ktorý umožňuje čo najvyššiu mieru uspokojenia záujmov spoločenstva vrátane jeho záujmových skupín. Štát vytvorením záujmovej samosprávy vytvoril predpoklady a zvrchovanú možnosť pre záujmové spoločenstvo, predstavované akademickou obcou, relatívne samostatne spravovať svoje vlastné záležitosti verejno-správneho charakteru na všeobecný prospech akademického spoločenstva a verejnosti.
Samospráva je typ verejnej správy, vykonávaný subjektmi odlišnými od štátu, no štátom aprobovanými tým, že štátna moc deleguje samospráve právomoci zákonnou formou.
11)
Samospráva nie je spôsobilá si sama zadefinovať svoje úlohy a ciele, čo platí aj pre jej osobitnú formu v podobe akademickej samosprávy. V tomto prípade je zákonodarca ten, kto rešpektujúc ústavné zmocnenie má možnosť určiť úlohy akademickej samosprávy prostredníctvom prijatia zodpovedajúcej zákonnej regulácie. Akademická samospráva má povinnosť rešpektovať právny rámec ústavného poriadku pri výkone svojich úloh a povinností. Inými slovami, pre akademickú samosprávu ajej činnosť platí viazanosť ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonom (podľa čl. 1 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) a tiež podzákonnými predpismi. Samospráva má nielen subjektívne právo, ale aj povinnosť vykonávať zvolenú pôsobnosť, ktorá je zároveň prepojená s právomocou jej orgánov.
12)
Záujmové samosprávne spoločenstvo, identifikované v našom prípade ako akademická samospráva, vykonáva úlohy všeobecne zadefinované štátom priamo alebo prostredníctvom svojich orgánov. V teórii sa preto stretávame s názorom, že práve v skutočnosti, že samosprávne orgány kreačne priamo podliehajú členom samosprávneho spoločenstva, sa vidí významný demokratický prvok. Samospráva sa dokonca považuje za najdemokratickejší spôsob výkonu správy vecí verejných. Má najbližšie k občanom, ktorých sa bezprostredne týka.
13)
V spojitosti s akademickou samosprávou a nadmernou participáciou štátnych vplyvov na nej, môže vzniknúť otázka nad mierou legitimity univerzitných orgánov. Legitimita vedenia akademickej inštitúcie má zásadný dosah na mieru a kvalitu poskytovanej akademickej slobody, t.j. slobody vedeckého bádania a myslenia, čo sa môže tiež prejaviť vo väčšej, či menšej miere ohrozenia vedeckej autonómie v modernej spoločnosti.Na prvý pohľad neškodné spoločenské zmeny vedúce k zvýšeniu participácie štátu na riadení akademickej samosprávy môžu mať značný vplyv na skutočnú podobu autonómie akademickej samosprávy. Kvalita vysokoškolského vzdelávania sa nebude rozvíjať, ak nebude zabezpečená sloboda (aj kritického) výskumu vo vede. V prípade akademickej samosprávy nemožno pochybovať, že aj pre ňu platí, že samospráva predstavuje vo verejnej správe výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru. Takto chápaná samospráva preto nie je a nemôže byť totožná so štátnou správou.
14)
Univerzita bola chápaná ako samosprávna inštitúcia už od svojho vzniku v stredoveku a prejavom tohto ponímania je zverenie kreácie orgánov akademickej samosprávy do právomoci členov akademickej obce ako personálnemu substrátu tejto samosprávy.
15)
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 3/2022
