Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Súdne precedensy - KOMENTOVANÉ - Kam siaha extrateritoriálna zodpovednosť štátu za porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Príspevok upozorňuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým reagoval na záhadnú smrť ruského špióna A.V. Litvinenka v Spojenom kráľovstve pred 15-timi rokmi. Rozhodol o porušení čl. 2 Dohovoru Ruskom z dôvodu, že za smrť sú zodpovední ruskí agenti pôsobiaci na území Spojeného kráľovstva.Navyše, Rusko podľa Súdu porušilo aj procesné aspekty čl. 2 Dohovoru, pretože nevykonalo účinné vyšetrenie smrti A. V. Litvinenka. Týmto záverom Súd diskutabilne rozšíril exteritoriálnu zodpovednosť zmluvného štátu za porušenie ľudských práv cudzieho štátneho príslušníka na území cudzieho štátu, pričom jedným zo záverov je aj neúčinné vyšetrovanie inkriminovaného skutku.


The article draws attention to the decision of the European Court of Human Rights, which responded to themysterious death of the Russian spy A.V. Litvinenko in the United Kingdom 15 years ago. The Court found that there was a violation of Article 2 of the Convention by Russia on the grounds that Russian agents operating in the United Kingdom are responsible for the death. In addition, according to the Court, Russia also violated the procedural aspects of Article 2 of the Convention because it did not carry out an effective investigation into the death of A.V. Litvinenko. With this conclusion, the Court disputed the extraterritorial liability of the contracting State for the violation of human rights of the foreign national in the territory of a foreign State, while one of the conclusions is the ineffective investigation
of the alleged act.

SVÁK, J.: Kam siaha extrateritoriálna zodpovednosť štátu za porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; Justičná revue, 73, 2021, č. 12, s. 1517 - 1523.
 
Pätnásť rokov už ubehlo od záhadnej smrti ruského disidenta Alexandra Valteroviča Litvineka v Spojenom kráľovstve. Vdova po ňom Mária Anna Carterová alias Marina Antolievna Litvinenková sa až v prípade
Carter proti Rusku (z 21. septembra 2021, č. 20914/07)
dočkala medzinárodnej satisfakcie za jej neochvejné presvedčenie, že jej manžel bol zavraždený na príkaz, resp. so súhlasom ruských vládnych orgánov. Zásadným spôsobom sa však týmto rozhodnutím rozšírila extrateritoriálna zodpovednosť zmluvných štátov Rady Európy za porušenie práv chráneným Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ("Dohovor") na území iného štátu a teda aj výklad princípu
ratione loci
.
Pôvodný princíp
ratione loci
bol ešte koncipovaný v čl. 63 Dohovoru ako dozvuk rozpadajúcej sa koloniálnej sústavy a umožňoval zmluvným štátom v bývalom koloniálnom priestore také uplatňovanie práv vyplývajúcim z Dohovoru, ktoré zohľadňujú miestne potreby.
1)
Po prijatí Dodatkového protokolu č. 11 k Dohovoru sa v mierne upravenej podobe nachádza v čl. 56 Dohovorua niekedy býva označovaný aj ako "koloniálna klauzula".
2)
Zásadnejší vplyv na princíp
ratione loci
, teda teritoriálnej pôsobnosti Dohovoru, mala rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva ("ESĽP"), ktorá sa odrazila predovšetkým na
-
rozšírení zodpovednosti zmluvného štátu Rady Európy za porušenie Dohovoruiným štátom, ktorý nie je zmluvným štátom Rady Európy,
3)
-
výklade čl. 1 Dohovoruprimárne spojenému síce s
ratione personae
(práva z Dohovorusa priznávajú "
každému, kto podlieha ich jurisdikcii
"), avšak fakticky sa týkajú rozšírenia "jurisdikcie" na územia iných štátov, či už napríklad v dôsledku humanitárskych akcií alebo priamo násilnej okupácie iného štátu.
4)
Celá judikatúra ESĽP k uplatňovaniu princípu
ratione loci
pri výklade pojmu "jurisdikcia" v zmysle čl. 1 Dohovoruvšak v zásade "trpí" na jeho protirečivom či dokonca protikladnom rozhodovaní, kde na jednej strane stojí prípad
Bankoviča ostatní proti Belgicku, Česku, Dánsku, Francúzsku, Nemecku, Grécku, Maďarsku, Islandu, Taliansku, Luxembursku, Holandsku, Nórsku, Poľsku, Portugalsku, Španielsku, Turecku a Spojenému kráľovstvu (z 12. decembra 2001, č. 52207/99)
a na druhej strane o desať rokov neskôr prijaté rozhodnutie vo veci
Al-Skeini a ostatní proti Spojenému kráľovstvu (zo 7. júla 2011, č. 55721/07).
V prípade
Bankovič
išlo o pozostalých obetí bombardovania budovy srbského rozhlasu a televízie v Belehrade, ktoré vykonali spojenecké sily NATO dňa 23. apríla 1999. V tomto prípade ESĽP nenašiel (jednomyseľne) prepojenie medzi exteritoriálnou zodpovednosťou zmluvných štátov Rady Európy a obeťami tohto bombardovania na území Srbska. Podľa ESĽP obete bombardovania neboli pod jurisdikciou žalovaných zmluvných štátov Rady Európy, pretože nemohli garantovať uplatňovanie ľudských práv garantovaných Dohovorom na srbskom území v celej ich šírke a tak nemohla byť uplatňovaná ani zodpovednosť za porušenie len jedného (práva na život) z nich.
Z úplne inej koncepcie vychádzal ESĽP v prípade
Al-Skeini
, kde netrval na komplexnom chápaní dodržiavania všetkých práv chránených Dohovorom a preto na účely aplikácie pojmu "jurisdikcia" v zmysle čl. 1 Dohovoru"
môžu byť práva vyplývajúce z Dohovoru rozdelené a upravené".
Prípad sa vzťahoval na inváziu ozbrojených síl vedených USA a Spojeným kráľovstvom (s malými kontingentmi vojsk Austrálie, Dánska a Poľska) do Iraku, ktorá začala 20. marca 2003. Sťažovatelia boli pozostalí po šiestich obetiach tejto vojenskej operácie v južnom Iraku. V tomto prípade však ESĽP "...
zdôraznil, že zmluvný štát, ktorý prostredníctvom svojich vojenských síl okupuje územie iného štátu, musí byť v zásade považovaný za zodpovedného vo svetle Dohovoru za porušenie ľudských práv na okupovanom území, pretože inak by obyvatelia tohoto územia boli zbavení práv a slobôd, ktoré dovtedy využívali, a viedlo by to k vytvoreniu
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).