Súdne precedensy - VYBRANÉ - Uznanie a výkon rozsudku vo veci rodičovských práv a povinností

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2020 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, a v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23CoE 192/2016 z 24. augusta 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2Cdo 57/2017 z 31. mája 2018, ju prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľ ako poľský štátny občan a matka maloletej ako slovenská štátna občianka v čase narodenia maloletej (2012) žili ako druh a družka v Londýne. Matka 17. júna 2015 odišla s maloletou na územie Slovenskej republiky a na územie Spojeného kráľovstva sa viac s dcérou nevrátila. Slovenské matričné orgány zapísali v rodnom liste za otca iného muža - pána X.Y., na základe súhlasného uznania otcovstva spolu s matkou.

Na návrh sťažovateľa vydal The High Court of Justice, Family Division ("súd Spojeného kráľovstva") 8. októbra 2015 v konaní sp. zn. FD15P00428, ZC15P00974 rozhodnutie vo veci maloletej, ktoré bolo doplnené 19. októbra 2015 (ďalej len "rozhodnutie The High Court of Justice" alebo aj "rozhodnutie súdu Spojeného kráľovstva"). Uvedený súd považoval za preukázané, že obvyklý pobyt maloletej bol v Anglicku a Walese, pričom toto bydlisko opustila 17. júna 2015 bez vedomia alebo súhlasu otca. Z tohto dôvodu svoju právomoc založil na čl. 8 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len "nariadenie 2201/2003"). Súd Spojeného kráľovstva okrem iného rozhodol, že sťažovateľovi patrí "rodičovská zodpovednosť" voči maloletej a nariadil matke navrátiť maloletú do Spojeného kráľovstva najneskôr do 23. októbra 2015 s ponechaním veci ako otvorenej pre ďalšie konanie. Súd v súvislosti so svojím rozhodnutím vydal aj osvedčenie, ktoré čl. 39 nariadenia 2201/2003 predpokladá pre rozsudky o rodičovských právach a povinnostiach.

Sťažovateľ sa vzhľadom na nesplnenie povinnosti zo strany matky návrhom z 10. novembra 2015, podaným na Okresnom súde Prievidza (ďalej aj "okresný súd"), domáhal uznania rozhodnutia The High Court of Justice a nariadenia jeho výkonu v zmysle nariadenia 2201/2003. Okresný súd rozhodol o návrhu uznesením č. k. 17 Em 1/2015 z 3. marca 2016, v ktorom vyhlásil rozhodnutie The High Court of Justice za vykonateľné v Slovenskej republike len v časti, v ktorej bola sťažovateľovi priznaná "rodičovská zodpovednosť" voči maloletej, no jeho výkon zamietol s odôvodnením, že rozhodnutie o rodičovskej zodpovednosti je bez ďalšieho vykonateľné už samotným vyhlásením vykonateľnosti a netreba ho osobitne vykonávať vo vykonávacom konaní podľa § 272 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

V prevyšujúcej časti (o príkaz matke navrátiť maloletú do Spojeného kráľovstva) návrh sťažovateľa na vyhlásenie rozhodnutia The High Court of Justice za vykonateľné v Slovenskej republike okresný súd zamietol s odôvodnením, že nejde o nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práva a povinnosti podľa čl. 1 ods. 1 písm. b) a ods. 2 nariadenia 2201/2003. Vo vzťahu k výroku o návrat maloletej do Spojeného kráľovstva by jeho uznaním došlo k porušeniu Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z roku 1980 (ďalej len "Haagsky dohovor z roku 1980"), ktorý predpokladá osobitné konanie o návrat v krajine pobytu (Slovensko) a následne prípadne aj proces v krajine pôvodu (Spojené kráľovstvo).

Krajský súd (ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením) na odvolanie sťažovateľa a matky uznesenie okresného súdu zmenil a návrh sťažovateľa zamietol aj v časti o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia The High Court of Justice o priznaní "rodičovskej zodpovednosti" voči maloletej. V ostatnom uznesenie okresného súdu potvrdil, v dôsledku čoho sťažovateľ s návrhom na vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia The High Court of Justice v plnom rozsahu neuspel. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že v súvislosti s výrokom obsiahnutým v rozhodnutí The High Court of Justice o priznaní "rodičovskej zodpovednosti" sťažovateľovi síce ide o rozhodnutie vydané v zmysle nariadenia 2201/2003, ale nie je možné ho uznať, pretože v zmysle čl. 23 písm. a) nariadenia 2201/2003 by jeho uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, keďže matka v odvolacom konaní predložila rodný list maloletej, vydaný Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky - osobitná matrika Bratislava s údajom o otcovstve iného muža (X.Y.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,najvyšší súd") na dovolanie sťažovateľa napadnutým uznesením dovolanie odmietol ako neprípustné s odôvodnením, že sťažovateľom uvedený dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 v spojení s § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP"), že sťažovateľ neprípustne skumuloval dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 CSP a nenaformuloval dovolaciu otázku.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal nesprávne použitie výhrady verejného poriadku bez reflexie na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor"), ktorá spája použitie výhrady verejného poriadku s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Krajskému súdu vytkol nepredloženie prejudiciálnej otázky. Uviedol tiež, že duplicitný matričný zápis k maloletej vznikol po tom, ako bol sťažovateľ už zapísaný ako otec maloletej v rodnom liste vydanom v Spojenom kráľovstve na základe rozhodnutia The High Court of Justice a ktorým bola sťažovateľovi priznaná "rodičovská zodpovednosť", s čím sa krajský súd nijako nevysporiadal. Namietol tiež nezorientovanie sa krajského súdu v rodinnom práve Spojeného kráľovstva. Podľa sťažovateľa súd rezignoval na povinnosť výkonu rozhodnutia súdu Spojeného kráľovstva za rovnakých podmienok ako v prípade rozhodnutia slovenského súdu. Vykonávané rozhodnutie spadalo pod režim nariadenia 2201/2003, bolo vydané súdom obvyklého pobytu dieťaťa, ktorý si ponechal právomoc na rozhodovanie.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sa sťažovateľ odvolal na uznesenie pléna Ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018, podľa ktorého je kumulácia odvolacích dôvodov prípustná. Sťažovateľ navyše nesúhlasí s tvrdením dovolacieho súdu, že v dovolaní nevymedzil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP spôsobom uvedeným § 431 až § 435 CSP. V tomto kontexte argumentoval rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 492/2015, ktorým podopieral tvrdenie o nesprávnosti uprednostnenia určenia otcovstva súhlasným vyhlásením matky a pána X.Y. pred súdnym rozhodnutím zo Spojeného kráľovstva, ktoré mu priznalo "rodičovskú zodpovednosť". Sťažovateľ tvrdí, že v dovolaní podrobne opísal situáciu, ktorá ešte nebola v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu riešená. Ide o otázku existencie rozdielnych zápisov v rodných listoch maloletých detí na území dvoch štátov a tiež o otázku použitia výhrady verejného poriadku vo vzťahu k uznaniu cudzieho rozhodnutia týkajúceho sa maloletého dieťaťa a výkonu rodičovských práv.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2021 vo veci rozhodol nálezom takto.