Zákon o obetiach trestných činov (Spĺňa európske štandardy?)

Vyhľadávanie v online časopise

Vyskúšajte našu 10-dňovú skúšobnú licenciu a získajte prístup k celému portálu zadarmo. Stačí sa bezplatne zaregistrovať.

Chcem prístup zdarma

Máte už predplatné?
Prihláste sa.

Prvé snahy o úpravu problematiky obetí trestných činov na Slovensku sa uskutočnili 1. januára 2016, kedy nadobudla účinnosť novela Trestného poriadku. Hlavným dôvodom tejto novely bola transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa ustanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV (ďalej len "smernica o obetiach").

Smernica o obetiach bola v tomto období transponovaná len čiastočne a zostávajúca transpozícia smernice v častiach týkajúcich sa zabezpečenia a fungovania podporných služieb pre obete trestných činov mala byť vykonaná neskôr. Úplná transpozícia smernice o obetiach sa napokon vykonala až o dva roky neskôr, a to zákonom č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o obetiach trestných činov"), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2018, a ktorému sa budeme venovať v tomto článku. Treba dodať, že zákonom o obetiach trestných činov sa rovnako vykonáva aj úplná transpozícia smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o náhradách obetiam trestnej činnosti (ďalej len "smernica o náhradách obetiam trestnej činnosti"). Vzhľadom na to, že smernica o náhradách obetiam trestnej činnosti bola v minulosti už do nášho právneho poriadku úplne transponovaná¹⁾ a úprava náhrad obetiam trestnej činnosti sa len "presúva" do nového zákona o obetiach trestných činov, nebudeme sa úprave náhrad obetiam v tomto článku venovať.

V čase príprav nového zákona o obetiach bola Slovenská republika v omeškaní s transpozíciou smernice o obetiach viac ako dva roky, čoho následkom bolo konanie²⁾ voči Slovenskej republike zo strany Európskej komisie (ďalej len "Komisia") o porušení podľa čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ").³⁾ Práve preto bolo ako jedným z hlavných dôvodov predloženia návrhu zákona o obetiach trestných činov, snaha o odstránenie transpozičného deficitu a úplná transpozícia smernice o obetiach.

V nasledujúcom texte upriamime pozornosť na ustanovenia zákona o obetiach trestných činov, ktoré podľa nášho názoru nie sú v súlade s cieľmi smernice o obetiach. Ide o povinnosť pre členské štáty zabezpečiť osobitné čakárne pre obete, o požiadavku na priestory určené resp. prispôsobené na výsluch obete a bezplatnú pomoc obetiam.

Osobitné čakárne pre obete

Smernica o obetiach vo svojom čl. 19 ods. 2 ustanovuje povinnosť pre členské štáty (teda aj pre Slovenskú republiku) zabezpečiť, aby nové budovy súdov mali osobitné čakárne pre obete. Účelom tohto ustanovenia je snaha znížiť riziko sekundárnej a opakovanej viktimizácie obete, jej zastrašovania a pomsty zo strany páchateľa. Odborníci, ktorí pracujú s obeťami (najmä OČTK a súdy) by mali mať k dispozícii čo najširšiu škálu opatrení s cieľom predchádzať zaťaženiu obete počas súdneho konania, najmä v dôsledku vizuálneho kontaktu s páchateľom, jeho rodinou, spolupáchateľmi alebo verejnosťou. Na tento účel by mali členské štáty najmä v budovách súdov a na policajných staniciach zaviesť uskutočniteľné a praktické opatrenia, ktoré umožnia vybaviť tieto priestory osobitnými vchodmi a čakárňami pre obete.

Uvedená povinnosť v slovenskom právnom poriadku absentuje. Predkladateľ zákona o obetiach trestných činov, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti SR, síce uvádza⁴⁾, že "ministerstvo uvedenú požiadavku zohľadní pri výstavbe nových budov súdov", avšak nevedno kedy. Zostáva preto otázkou, kedy sa uvedený "sľub", (bez akéhokoľvek legislatívneho zakotvenia) naplní a dokedy budú musieť byť obete trestných činov v budovách súdov priamo konfrontované so svojimi páchateľmi.

Výsluch obete v priestoroch určených/prispôsobených na tento účel

Ďalšou požiadavkou vyplývajúcou zo smernice o obetiach je, aby sa výsluch obete uskutočnil v priestoroch určených alebo prispôsobených na tento účel⁵⁾.

Slovenský zákonodarca sa s uvedenou požiadavkou vysporiadal v § 8 ods. 2 zákona o obetiach trestných činov nasledovne: "Orgán činný v trestnom konaní, súd a subjekt poskytujúci pomoc obetiam postupuje tak, aby jeho činnosť nespôsobovala obeti druhotnú viktimizáciu a prijíma účinné opatrenia, ktoré majú zabrániť opakovanej viktimizácii. Na tento účel orgán činný v trestnom konaní a súd používa vhodne prispôsobené úradné miestnosti, ak to ich priestorové možnosti umožňujú."

Domnievame sa, že v súčasnosti priestorové možnosti súdov, resp. policajných staníc, nespĺňajú požiadavku vyplývajúcu zo smernice. Zostáva preto opäť otázkou, kedy začnú orgány činné v trestnom konaní a súdy používať (a či vôbec) vhodne prispôsobené úradné miestnosti pre výsluch obetí, aby ich činnosť nespôsobovala obeti sekundárnu a opakovanú viktimizáciu a aby Slovenská republika spĺňala európske a medzinárodné štandardy v oblasti ochrany obetí trestných činov.

Bezplatná pomoc obetiam

Smernica o obetiach vo svojom čl. 8 ods. 1 ustanovuje povinnosť členským štátom zabezpečiť, "aby obete mali v súlade so svojimi potrebami bezplatný prístup k dôverným službám na podporu obetí konajúcim v záujme obetí, a to pred trestným konaním, počas neho a primeraný čas po ňom".

Predkladateľ návrhu zákona na tento účel rozdelil poskytovanie pomoci na všeobecnú pomoc a špecializovanú odbornú pomoc obzvlášť zraniteľnej obeti.

Poskytnutie špecializovanej odbornej pomoci obzvlášť zraniteľnej obeti⁶⁾ je podľa zákona o obetiach trestných činov bezplatné, problém ale nastáva pri poskytovaní všeobecnej odbornej pomoci. V tomto prípade, bezplatnú pomoc poskytuje subjekt⁷⁾ len ak získal dotáciu, a to len počas 90 dní, ak to odôvodňuje závažnosť spáchaného trestného činu, inak je takáto pomoc spoplatnená, okrem prvej konzultácie. Za splnenia určitých podmienok, t.j. osobitných potrieb obete a v rozsahu primeranom ujme spôsobenej trestným činom a na základe opakovanej žiadosti obete, môže subjekt poskytujúci pomoc obetiam poskytovať všeobecnú odbornú pomoc dlhšie ako 90 dní.

Podľa osobitnej časti, dôvodovej správy k zákonu o obetiach trestných činov sa za odôvodnené prípady nepovažuje napr. trestný čin krádeže, trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného, trestný čin neoprávneného obohatenia, trestný čin zatajenia veci a pod. Spravidla by malo ísť o závažnejší spôsob konania páchateľa, ktorým bolo obeti trestného činu ublížené na zdraví, spôsobená majetková škoda, morálna alebo iná škoda. Ak však subjekt poskytujúci pomoc obetiam nezískal finančný príspevok zo strany štátu, je oprávnený poskytnúť všeobecnú odbornú pomoc, okrem prvej konzultácie s obeťou za poplatok.

Uvedené považujeme za rozpor s cieľom smernice, a to najmä z nasledujúcich dôvodov:

Bezplatný prístup by sa mal v zmysle smernice o obetiach týkať bezpodmienečne všetkých obetí. Nepovažujeme za správne, aby podmienka bezplatnej všeobecnej pomoci pre obete bola poskytovaná len v prípade, ak subjekt získal dotáciu a to ak to odôvodňuje závažnosť trestného činu. Je otázne, aké možnosti majú obete z regiónov Slovenska, kde sa subjekty, ktoré získali dotáciu nenachádzajú vôbec a napr. pre obeť bude časovo a finančne náročné za takýmto subjektom cestovať,
Ako bezvýznamné sa javí v zmysle uvedeného aj ustanovenie § 6 ods. 2, tretia veta zákona o obetiach trestných činov: "Ak subjekt poskytujúci pomoc obetiam nezískal dotáciu podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov a je zapísaný v registri subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa § 32, môže poskytnúť všeobecnú odbornú pomoc, okrem prvej konzultácie s obeťou, za poplatok." Takáto právna úprava je nadbytočná, keďže je logické, že za odbornú pomoc si každý môže zaplatiť a to aj v súčasnosti, bez potreby zákonnej úpravy,
Smernica o obetiach vyžaduje poskytovanie pomoci pred trestným konaním, počas neho, ale aj po ňom, pričom táto požiadavka nie je v texte zákona zohľadnená vôbec. Smernica o obetiach už vo svojich recitáloch ustanovuje: "Podpora by mala byť dostupná od momentu, keď sa príslušné orgány dozvedeli o obeti, a počas trestného konania a primeraný čas po ňom s ohľadom na potreby obete a práva ustanovené v tejto smernici. V zákone o obetiach sa "iba" ustanovuje lehota 90 dní, pričom sa domnievame, že vzhľadom na dĺžku trestných konaní8 je nemožné, aby táto lehota pokryla obdobie pred trestným konaním, počas neho a primeraný čas po ňom. Zároveň nie je zo zákona o obetiach trestných činov zrejmé, ako má plynúť uvedená lehota, a to kedy začína, kedy končí, alebo či môže dôjsť k jej prerušeniu a pod.

Záver

Otázka ochrany obetí patrí do agendy Európskej únie (ďalej len "Únia") od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Jedným z cieľov Únie je práve ochrana obetí trestných činov a vytvorenie minimálnych noriem v tejto oblasti, čo sa malo na Slovensku naplniť práve zákonom o obetiach trestných činov.

Ako sme už uviedli, časť smernice je transponovaná do Trestného poriadku⁹⁾ a časť do zákona o obetiach trestných činov, čo nepovažujeme za správne riešenie. Prehľadnejšia by sa javila jednotná úprava v zákone o obetiach trestných činov, napríklad ako v Českej republike. Novozavedené inštitúty v Trestnom poriadku ani nepoužívajú pojem "obeť", ale "poškodený". Upozorňujeme, že pojem obeť trestného činu je vo vzťahu k pojmu poškodený jednak pojmom širším a v určitom zmysle pojmom užším. Čo sa týka širšieho pojmu obeť k pojmu poškodený, tak obeťou rozumieme nielen osoby, ktorým bola v priamej súvislosti so spáchaným trestným činom spôsobená škoda, prípadne iná ujma, ale aj rodinných príslušníkov osoby, ktorým boli trestným činom spôsobené škodlivé následky, ktoré majú skôr povahu psychickej škody, emocionálneho utrpenia prípadne obmedzenie základných práv. Pojem obeť trestného činu je pojmom užším preto, lebo obeťou trestného činu sa rozumie iba fyzická osoba, pričom poškodeným v zmysle slovenského právneho poriadku môže byť aj právnická osoba, rovnako aj štát.

Domnievame sa, že k možným problémom súvisiacim s transpozíciou smernice o obetiach (spomínané čakárne pre obete, bezplatná pomoc obetiam, výsluch obete a pod.) určite patria aj problémy zabezpečiť dostatočné zdroje zo štátneho rozpočtu na financovanie nákladov spojených so zavedením podporných služieb pre obete.

Slovenská republika by sa tiež mala do budúcna snažiť vyhnúť situáciám, kedy netransponuje smernicu v predpísanej transpozičnej lehote. Transpozícia môže prebiehať aj vo viacerých etapách alebo s použitím prechodných ustanovení, ak je dodržaná transpozičná lehota. Najdôležitejším pri správnej transpozícií smerníc je "nečakať" do posledných dní pred uplynutím transpozičnej lehoty. Už v čase príprav smernice treba začať pracovať na "mapovaní situácie" v krajine, a to nielen tej legislatívnej.

Odpoveď na otázku, či úprava obetí trestných činov v právnom poriadku Slovenskej republiky napĺňa očakávania, ktoré nastavujú európske a medzinárodné štandardy, môže najlepšie dať Súdny dvor Európskej únie, ktorý môže v prípade konania voči Slovenskej republike posúdiť, či uvedenú transpozíciu smernice o obetiach považuje za dostatočnú alebo nie.

Literatúra

1. SIMAN, Michael a Miroslav SLAŠŤAN. Súdny systém Európskej únie. 3. vydanie revidované. Bratislava: Euroiuris - Európske právne centrum, 2012. ISBN 978-80-89406-07-4.

2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa ustanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpor