Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

ZOLTÁN VARGA proti Slovenskej republike - rozsudok z 20. júla 2021 k sťažnosti č. 58361/12 a 2 ďalším

Čl. 8 • Súkromný život • Prakticky neobmedzená právomoc vykonávaná spravodajskou službou pri realizácii sledovacej operácie, bez primeraných zákonných záruk • Nejasnosť aplikovateľných súdnych pravidiel, nedostatok postupov pre implementáciu existujúcich pravidiel a nedostatky pri ich aplikácii • Uchovávanie prvotného a odvodeného materiálu, podliehajúce  utajovaným interným pravidlám bez vonkajšej kontroly • Nedostatok zákonného  základu pre uchovávanie prvotného materiálu
 
V prípade Zoltán Varga proti Slovenskej republike,
Európsky súd pre ľudské práva (prvá sekcia), zasadajúc v komore v zložení:
Ksenija Turkovic,
predseda,
Péter Paczolay [prítomný prostredníctvom video-pripojenia],
Krzysztof Wojtyczek,
Gilberto Felici,
Lorraine Schembri Orland,
Ioannis Ktistakis,
sudcovia,
Ladislav Duditš,
ad hoc sudca
[prítomný prostredníctvom video-pripojenia],
a Renata Degener,
tajomníčka sekcie,
berúc do úvahy:
tri sťažnosti (č. 58361/12, 25592/16 a 27176/16) proti Slovenskej republike, podané Súdu podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") 6. septembra 2012 a 4. a 9. mája 2016 slovenským štátnym občanom, pánom Zoltánom Vargom (ďalej len "sťažovateľ");
rozhodnutie oznámiť vláde Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") námietky podľa článkov 8 a 13 Dohovoru ohľadom (i) realizácie troch súhlasov na sledovanie, týkajúcich sa sťažovateľa, (ii) vytvorenia a uchovávania rôzneho materiálu na základe tohto sledovania, (iii) údajného nedostatku záruk proti zneužitiu, (iv) údajného úniku informácií týkajúcich sa sťažovateľa, a (v) údajného nedostatku účinného prostriedku nápravy, a rozhodnutie vyhlásiť zvyšok sťažností za neprijateľný;
rozhodnutie nezverejniť meno sťažovateľa;
rozhodnutie predsedu sekcie vymenovať pána Ladislava Duditša, aby zasadal ako
ad hoc
sudca [článok 26 ods. 4 Dohovoru a pravidlo 29 ods. 1 písm. a) rokovacieho poriadku Súdu], keďže pani A. Poláčková, sudkyňa zvolená za Slovenskú republiku, sa vzdala rozhodovania v prípade (pravidlo 28 ods. 3);
stanoviská strán;
rozhodnutie komory zrušiť anonymitu predtým priznanú sťažovateľovi (pravidlo 47 ods. 4);
po neverejnom prerokovaní 29. júna 2021,
vydáva nasledujúci rozsudok, ktorý bol prijatý v uvedený deň:
ÚVOD
1.
Tri sťažnosti majú pôvod v rôznych skutkových okolnostiach spojených so sledovacou operáciou uskutočnenou v rokoch 2005 a 2006 Slovenskou informačnou službou (ďalej len "SIS"). V roku 2011 sa informácia o existencii tejto operácie dostala na verejnosť, s odkazom na kódové označenie "Gorila". Od tej doby operácia a záležitosti, ktoré údajne odhalila, boli dôvodom pre množstvo vyšetrovaní, vyvolali rozsiahle množstvo súdnych sporov, získali značnú medializáciu a mali viacero politických dôsledkov.
SKUTKOVÝ STAV
2.
Sťažovateľ sa narodil v roku 1966 a žije v Bratislave. Zastupovala ho advokátska kancelária Škubla & Partneri s.r.o. so sídlom v Bratislave.
3.
Vládu zastupovala jej zástupkyňa, pani M. Pirošíková, ktorú nahradila jej spoluzástupkyňa, pani M. Bálintová.
4.
Skutkové okolnosti prípadu, ako ich uviedli strany, možno zhrnúť takto.
I. POZADIE
5.
Sťažovateľ je bývalý policajt, ktorý v relevantnom období spolupracoval s vplyvnou finančnou skupinou. Je majiteľom bytu, v ktorom v danom období nebýval, ale "sav ňom príležitostne zdržiaval" a ktorý, ako pripustil, príležitostne prenechával na použitie iným osobám.
A. Súhlasy č. 1 a 2
6.
Dňa 23. novembra 2005 na žiadosť SIS Krajský súd v Bratislave vydal súhlas, ktorým povolil sledovaciu operáciu s krycím názvom "Gorila" (ďalej len "súhlas č. 1"). Bola zameraná na monitorovanie sťažovateľa a stretnutí konajúcich sa v spomínanom byte. Dňa 18. mája 2006 krajský súd vydal ďalší podobný súhlas, ktorým povolil pokračovanie operácie (ďalej len "súhlas č. 2"). Aj keď kópia týchto súhlasov nebola Súdu predložená, je možné vyrozumieť, že okrem sťažovateľa sa súhlas č.2 týkal monitorovania tretej strany. Totožnosť tejto osoby nebola oficiálne zverejnená. Sťažovateľ však uviedol, že má dôvody domnievať sa, že ide o prominentného podnikateľa spájaného s uvedenou finančnou skupinou, ktorý má sám na Súde samostatné sťažnosti týkajúce sa podobných záležitostí ako v posudzovanom prípade.
7.
Súhlasy č. 1 a 2 boli SIS realizované v období od novembra 2005 do augusta 2006 formou odpočúvania bytu. V priebehu operácie SIS sledovala sťažovateľa a ďalšie osoby.
8.
V rozsahu, v akom sa súhlasy č. 1 a 2 týkali sťažovateľa, boli v roku 2012 zrušené ústavným súdom z dôvodu ich neodôvodnenosti a nezákonnosti zapríčinenej nedostatkom viacerých podstatných náležitostí (pre bližšie podrobnosti pozri ďalej odsek 33).
9.
V nadväznosti na zrušenie uvedených dvoch súhlasov krajský súd v roku 2020 na základe žaloby sťažovateľa proti SIS rozhodol, že ich realizáciou došlo k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti (pozri ďalej odsek 59).
B. Súhlas č. 3
10.
Medzičasom, 26. januára 2006, krajský súd na základe žiadosti SIS z toho istého dňa udelil ďalší súhlas, ktorým povolil SIS sledovať sťažovateľa (ďalej len "súhlas č. 3"). Jeho kópia rovnako nebola Súdu sprístupnená. Dostupné informácie ale naznačujú, že súhlas č. 3 oprávňoval SIS na použitie "informačno-technických prostriedkov na účely vyhotovenia a využitia obrazových, zvukových a iných záznamov, zamerané na objekt - byt [sťažovateľa] na adrese [...]". Súhlas č.3 platil do 26. júla 2006. Jeho realizáciu SIS uskutočňovala v čase medzi uvedenými dátumami.
11.
V roku 2016 ústavný súd zrušil súhlas č. 3 z rovnakých dôvodov ako súhlasy č. 1 a 2 (pre bližšie podrobnosti pozri ďalej odsek 55).
12.
Skôr spomínané rozhodnutie krajského súdu z roku 2020, týkajúce sa porušenia sťažovateľovho práva na ochranu osobnosti, sa vzťahovalo aj na realizáciu súhlasu č. 3.
C. Výsledky realizácie súhlasov č. 1, 2 a 3
13.
Výsledkom realizácie súhlasov č. 1, 2 a 3 bol prvotný a odvodený materiál. Tým prvým sa rozumie záznam (zvukový záznam alebo jeho prepis) a tým druhým sa rozumie materiál na ňom založený (zhrnutia a analytické správy). Tento materiál sa nachádzal alebo stále nachádza v dispozícii SIS.
14.
Vnútroštátne orgány neskôr pokladali za zistené, že 2. apríla 2008 SIS zničila prvotný materiál pochádzajúci z realizácie súhlasov č. 1 a 2. K zničeniu tohto materiálu došlo bez prítomnosti sudcu. Bola spísaná zápisnica, ale Súdu nebola jej kópia poskytnutá. Zdá sa, že dôvodom, pre ktorý bol materiál zničený, bolo to, že sa zistilo, že neobsahuje nič, čo by mohlo slúžiť účelu sledovanému operáciou.
15.
Prvotný materiál pochádzajúci z realizácie súhlasu č. 3, rovnako ako odvodený materiál pochádzajúci z realizácie všetkých troch súhlasov, je uložený SIS spôsobom stanoveným v § 17 ods. 6 zákona o SIS (zákon č. 46/1993 Z.z., v znení neskorších predpisov), teda "spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem súdu, v prístupe k nim". Pravidlá pre uchovávanie takéhoto materiálu sú stanovené v internom predpise vydanom riaditeľom SIS podľa § 17 ods. 8 zákona o SIS.
16.
Okrem toho bol ďalší materiál založený na týchto súhlasoch alebo s nimi súvisiaci v dispozícii krajského súdu. Tento materiál pozostával zo žiadostí SIS o udelenie uvedených súhlasov, informácie SIS o priebehu realizácie súhlasu č. 1, informácie SIS o predčasnom ukončení operácie na základe súhlasu č.2, informácie SIS zo 16. júna 2006 o priebehu realizácie súhlasu č. 3 a informácie SIS z 1. augusta 2006 o ukončení jeho realizácie.
17.
Spisy krajského súdu, týkajúce sa všetkých troch súhlasov, vrátane ďalšieho materiálu spomínaného v predchádzajúcom odseku, boli skartované 13. apríla 2016 (súhlas č. 1) a 8. marca 2017 (súhlasy č. 2 a 3) z dôvodu, že vo vzťahu k nim uplynula archivačná lehota.
D. Písomný a zvukový materiál súvisiaci s operáciou Gorila
18.
V decembri 2011 bol určitý písomný text anonymne zverejnený na internete. Tento materiál naznačoval, že ide o výsledok realizácie súhlasu č. 1 a súhlasu č. 2. Možno ho definovať ako popisný analytický súhrn, údajne vytvorený SIS, o tom, čo sa dialo v byte. Údajne sa tam uskutočnili schôdzky medzi sťažovateľom, už spomínaným podnikateľom a inými osobami vrátane ministra a ďalších verejných činiteľov, ktorí preberali a koordinovali rozsiahlu korupciu v rámci privatizácie strategických štátnych podnikov, rôzne osobné stretnutia a podplácanie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "parlament"). Podľa výpočtu sťažovateľa bolo jeho meno v materiáli spomenuté viac ako stokrát.
19.
Počas domovej prehliadky, ktorá bola uskutočnená v roku 2018 v rámci nesúvisiaceho trestného vyšetrovania ohľadom podozrenia z vraždy, bolo zaistené prenosné zariadenie na ukladanie údajov, obsahujúce digitálnu zvukovú stopu, ktorá sa javila ako zvukový záznam, na ktorom bol založený text spomínaný v predchádzajúcom odseku.
20.
Potom, čo sa zistilo, že obsah tohto zariadenia nemá žiadny súvis s predmetným vyšetrovaním, bolo zariadenie odovzdané na účely vyšetrovania, ktoré medzitým začalo v súvislosti s podozrením z korupcie, ktoré odhalil materiál zverejnený na internete (pre podrobnosti pozri ďalej). Zdá sa, že kópie záznamu sú používané aj v rámci iných vyšetrovaní.
21.
V decembri 2018 médiá informovali o skôr uvedenom zaistení zariadenia. V októbri 2019 bola digitálna zvuková stopa anonymne poskytnutá médiám a zverejnená na internete. Údajne ide o záznam, na základe ktorého bol vytvorený text spomínaný skôr v odseku 18.
22.
Autenticita textu a zvukového záznamu nebola oficiálne potvrdená. Bežne sa však o nich hovorí, že majú súvislosť s operáciou Gorila.
E. Ohlas verejnosti a oficiálne vyšetrovanie
23.
Od decembra 2011, kedy bol uvedený písomný text zverejnený na internete, záležitosť pritiahla - a do dnešného dňa si udržiava - mimoriadnu pozornosť zo strany verejnosti. Špeciálny prokurátor, ktorý je na čele Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len "prokuratúra"), o nej informoval v parlamente. Bola o nej vydaná kniha, minister vnútra a ďalšie osoby sa o nej vyjadrovali na tlačových konferenciách a bývalí vyšetrovatelia, ktorí sa podieľali na vyšetrovaní podozrenia z korupcie, sa zúčastnili na diskusnej relácii v televízii.
24.
V súvislosti s uvedenými záležitosťami viedli orgány vyšetrovanie tromi smermi.
Po prvé, bolo vedené vyšetrovanie ohľadom toho, či SIS neopomenula postúpiť výsledok operácie vyšetrovacím orgánom a či jej príslušníci nezneužili svoju právomoc tým, že použili tento výsledok na účely vydierania. Ako doplnok k tomuto vyšetrovaniu bolo vedené vyšetrovanie ohľadom podozrenia zo zneužitia právomoci v súvislosti so žiadosťami SIS o predmetné súhlasy av súvislosti s udelením týchto súhlasov krajským súdom. Tieto vyšetrovania boli prerušené a nikto nebol obvinený.
Po druhé, bolo začaté vyšetrovanie ohľadom podozrenia z korupcie, odhalenej v materiáli zverejnenom na internete. Toto prebieha a v súčasnosti nie je nikto obvinený.
Po tretie, bolo vedené vyšetrovanie ohľadom podozrenia z ohovárania ministrom vnútra v rámci jeho výrokov na tlačovej konferencii. Stav tohto vyšetrovania nie je známy, avšak do dnešného dňa nebolo vznesené žiadne obvinenie.
25.
V súvislosti už so spomínanými záležitosťami sťažovateľ samotný nebol nikdy obvinený.
II. POČIATOČNÁ REAKCIA SŤAŽOVATEĽA
26.
Sťažovateľ uviedol, že sa o sledovacej operácii dozvedel z anonymného dokumentu, ktorý našiel vo svojej poštovej schránke. S cieľom overiť si skutočnosti a získať viac informácií sa obrátil na rôzne verejné orgány. Ich odpovede obsahovali toto.
27.
V liste z 30. mája 2011 krajský súd potvrdil, že súhlas bol vydaný 23. novembra 2005 na základe žiadosti SIS. Žiadne ďalšie informácie však nebolo možné poskytnúť, pretože boli utajovanou skutočnosťou. Jediným orgánom, ktorý bol oprávnený ich odtajniť, bola SIS, ktorá tak neurobila.
28.
V liste zo 17. júna 2011 sa kancelária parlamentu vyjadrila k otázke výkonu parlamentnej kontroly činností SIS v relevantnom čase s tým, že ju vykonával osobitný parlamentný výbor (ďalej len "osobitný parlamentný výbor"), ktorý mal byť zriadený podľa zákona o ochrane súkromia (zákon č. 166/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov-ďalej len "zákon o ochrane pred odpočúvaním"). Predovšetkým, 17. marca 2005 parlament zriadil výbor na kontrolu použitia informačno-technických prostriedkov (ďalej len "ITP") na účely výkonu tejto kontroly. Výbor vypracoval správu týkajúcu sa roku 2005, ale správa nikdy nebola prerokovaná na plenárnej schôdzi parlamentu. Od 4. augusta 2006 bola táto úloha zverená výboru pre obranu a bezpečnosť. Tento výbor ale nevypracoval žiadnu správu za prvý polrok roku 2006.
III. PRVÁ ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ
29.
Dňa 6. júna 2011 podal sťažovateľ sťažnosť na ústavný súd. Označiac ako odporcov krajský súd a SIS, namietal, že udelením súhlasov č. 1 a 2, ich realizáciou a vytvorením rôznych druhov materiálov na základe sledovacej operácie došlo k porušeniu mnohých jeho základných práv. Okrem toho sa domáhal príkazov na zničenie akéhokoľvek takéhoto materiálu a zaplatenia 33 000 eur (EUR) ako náhrady za nemajetkovú ujmu.
30.
Dňa 6. marca 2012 ústavný súd prijal sťažnosť na konanie v časti, v ktorej sa týkala konaní pred krajským súdom v súvislosti s napadnutými súhlasmi a udelením týchto súhlasov a zvyšok sťažnosti odmietol ako neprípustný.
31.
O merite prípustnej časti sťažnosti bolo rozhodnuté nálezom ústavného súdu z 20. novembra 2012, ktorým ústavný súd rozhodol, že krajský súd porušil sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a právo na rešpektovanie súkromného života, rovnako ako ich ústavné ekvivalenty.
Preto v rozsahu, v akom sa súhlasy č. 1 a 2 týkali sťažovateľa, ich ústavný súd zrušil a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.
Zamietol ale nárok sťažovateľa na spravodlivé zadosťučinenie vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ako aj jeho ďalšie nároky.
32.
Relevantná časť odôvodnenia ústavného súdu môže byť zhrnutá takto.
V súlade s princípom subsidiarity ústavný súd nemal právomoc vo vzťahu k SIS, pretože kontrola nad operáciami SIS, na ktoré udelil súhlas krajský súd, spadala do právomoci tohto súdu. Z podobných dôvodov ústavný súd nemal žiadnu právomoc nariadiť zničenie akéhokoľvek materiálu pochádzajúceho z povolenej sledovacej operácie, ktorý bol v dispozícii SIS. Relevantná časť sťažnosti bola teda neprípustná.
33.
Súhlasy č. 1 a 2 boli neodôvodnené a nezákonné, pretože u nich absentovali viaceré podstatné náležitosti. Napríklad lehota, v ktorej mala SIS podávať krajskému súdu správy o ich realizácii, nebola čitateľne uvedená a súhlasy boli nepreskúmateľné z dôvodu úplnej absencie individuálneho odôvodnenia. Navyše sa v nich neuvádzalo meno sudcu, ktorý ich udelil.
34.
Pokiaľ ide o sťažovateľovo tvrdenie, že ústavný súd by mal na základe zrušenia súhlasov nariadiť zničenie akéhokoľvek materiálu súvisiaceho s operáciou "Gorila", ktorý bol v dispozičnej sfére krajského súdu, ústavný súd uviedol, že tieto písomnosti "sú súčasťou súdnych spisov, nevyplývajú z aktívnej činnosti krajského súdu a ani svojím obsahom nie sú výsledkom použitia informačno-technických prostriedkov, nanajvýš iba sčasti a sprostredkovane". Ďalej ústavný súd poukázal na to, že prípustná časť sťažnosti sa týka iba súhlasov a postupu v súvislosti s nimi. Dospel k záveru, že za týchto okolností nemôže zrušenie súhlasov predstavovať základ pre výrok, ktorým by sa uložilo krajskému súdu zničiť predmetný materiál.
35.
Ústavný súd takisto uviedol, že akýkoľvek zásah zo strany SIS do sťažovateľovej osobnostnej sféry môže byť predmetom žaloby na ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. Nárok na náhradu škody si možno uplatniť aj proti štátu podľa zákona o zodpovednosti štátu (zákon č. 514/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov - ďalej len "zákon o zodpovednosti štátu"). Z rovnakých dôvodov zastával názor, že sťažovateľov nárok z titulu nemajetkovej ujmy je potrebné zamietnuť.
36.
Pokiaľ ide o výrok týkajúci sa sťažovateľových trov, ústavný súd vypočítal výšku ním priznaného nároku na základe počtu vykonaných "úkonov právnej pomoci" a hodnoty tohto "úkonu", stanovenej podľa výpočtového vzorca aplikovateľného na vnútroštátnej úrovni. Priznal sťažovateľovi náhradu za tri takéto úkony a tým pádom zamietol jeho nárok vo vzťahu k ďalším úkonom v konaní pred ústavným súdom (napr. konzultácie medzi sťažovateľom a jeho právnym zástupcom) a mimo neho (napr. žiadosti o konanie, adresované SIS a krajskému súdu).
IV. NÁSLEDNÁ REAKCIA
37.
Opierajúc sa o závery ústavného súdu, načrtnuté skôr, sťažovateľ a ďalšia pravdepodobne dotknutá osoba (pozri skôr uvedený odsek 6) podnikli viacero krokov zameraných predovšetkým na to, aby dosiahli zničenie všetkého prvotného, odvodeného a ďalšieho materiálu pochádzajúceho zo sledovacej operácie, ktorý bol v dispozícii krajského súdu a SIS. Ich výsledky zahŕňali toto.
38.
V liste z 10. januára 2013 krajský súd sťažovateľovi oznámil, že jeho žiadosti o zničenie akéhokoľvek materiálu pochádzajúceho z operácie "Gorila", ktorý má v dispozícii, nebolo možné vyhovieť. Odkázal na rovnaké dôvody, ako uviedol ústavný súd pre zamietnutie vydania príkazu v rovnakom smere. Podobná žiadosť adresovaná SIS bola zamietnutá ako neopodstatnená.
39.
Listom zo 6. septembra 2013 generálna prokuratúra potvrdila svoj predchádzajúci postoj v tom zmysle, že prokuratúra nemá právomoc skúmať, či SIS porušila zákon tým, že údajne nezničila materiál pochádzajúci z realizácie súhlasov č. 1 a 2.
40.
Listami z 22. októbra a 29. novembra 2013 úrad vlády informoval sťažovateľa, že nie je v jeho kompetencii vybaviť jeho sťažnosť na to, že SIS odmietla zničiť uvedený materiál. Hoci sa riaditeľ SIS zodpovedá Bezpečnostnej rade Slovenskej republiky, neexistuje samotný orgán hierarchicky nadriadený SIS. Sťažovateľova sťažnosť však bola postúpená osobitnému parlamentnému výboru na kontrolu činnosti SIS. Sekretariát parlamentu napokon odpovedal na sťažnosť v liste z 13. februára 2014. Bolo v ňom uvedené, že sťažovateľ si medzitým uplatnil svoje práva cestou správneho súdnictva (pozri nasledujúci odsek) a bol vyslovený záver, že jeho sťažnosť sa tým pokladá za vybavenú.
41.
V dňoch 29. januára a 5. februára 2014 najvyšší súd z dôvodu neprípustnosti zastavil konanie o dvoch správnych žalobách, ktorými sa sťažovateľ sťažoval na zásah SIS do jeho práv a nečinnosť SIS v súvislosti s pokračujúcou existenciou materiálu pochádzajúceho z realizácie predmetných súhlasov. V oboch prípadoch najvyšší súd dospel k záveru, že hoci je SIS štátnym orgánom, nie je orgánom verejnej správy. Preto jej činnosti a opomenutia nespadajú do právomoci správnych súdov.
42.
Rozsudkom z 31. októbra 2014 krajský súd zamietol správnu žalobu podanú sťažovateľom proti rozhodnutiam SIS, zamietajúcim mu prístup k internému predpisu SIS, vydanému podľa § 17 ods. 8 zákona o SIS na účely úpravy druhu záznamov, ktoré má služba uchovávať, a rôznych súvisiacich podmienok. SIS pripustila existenciu takéhoto predpisu, ale odmietla ho sprístupniť z dôvodu, že bol utajovanou skutočnosťou. Toto rozhodnutie bolo potvrdené súdmi, pričom konečné rozhodnutie vydal ústavný súd 15. februára 2018. Poznamenal predovšetkým, že právne normy upravujúce oblasť štátnej bezpečnosti sú založené na dôvere v spravodajské informácie, ktoré má SIS, a na kontrole, ktorá má prevažne politický charakter. Z toho vyplýva, že akýkoľvek prvok súdnej kontroly v súvislosti s takými záležitosťami, ako napríklad, či materiál spĺňa zákonné požiadavky na utajenie, je obmedzený.
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Justičná revue 10/2021

10/2021
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Justičná revue

Staršie ročníky

Rubriky

Zobraziť všetky rubriky

Seriály

zobraziť všetky seriály

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov