Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k otázke práva na spravodlivý proces a k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti, z 27. júna 2019, sp. zn. 4 Cdo 102/2017

Okresný súd Bratislava II (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom z 12. júna 2013, č. k. 15 C 273/2002-711, určil, že vlastníkmi nehnuteľností zapísaných Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu na liste vlastníctva č. 2999 pre katastrálne územie Vrakuňa, bytu č. 11 na 4. poschodí pozostávajúceho z dvoch obytných miestností, kuchyne a príslušenstva v celkovej výmere podlahovej plochy 52,76 m2, nachádzajúceho sa vo vchode č. 19 bytového domu súpisné číslo 5016 na Vážskej č. 15, 17 a 19, postaveného na parcele č. 3583 s výmerou 203 m2, parcele č. 3584 s výmerou 204 m2 a parcele č. 3585 s výmerou 204 m2 a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku parcela č. 3583, 3584 a 3585 vo veľkosti 5276/187949 sú žalobca 1) a žalobkyňa 2) obaja v podiele 1/1 (ďalej "sporný byt"). Žalovaným III. a IV. uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov konania štátu 4 436,58 eur na účet Okresného súdu Bratislava II. Ďalej im uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom 1) a 2) náhradu iných trov konania 433 eur a náhradu trov právneho zastúpenia 1 750,90 eur na účet advokátky JUDr. H. D. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "O.s.p."), § 3 ods. 1, § 31 ods. 1 a 4, § 39, § 40 ods. 1 a 3 veta prvá a § 46 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ"). Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že kúpna zmluva z 23. apríla 2002, uzatvorená medzi žalobcami ako predávajúcimi a H. H. ako kupujúcou, predmetom ktorej bol sporný byt, je absolútne neplatný právny úkon. Vychádzal zo zistenia, že kúpnu zmluvu vlastnoručne nepodpísala kupujúca H. H. Za neopodstatnenú považoval námietku žalovaných, že na uvedenú skutočnosť nemal súd prihliadať, keďže nebola zo strany žalobcov tvrdená. Poukázal na to, že súd je povinný z úradnej povinnosti prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že H. H. kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu nepodpísala. Pokiaľ žalovaní vychádzali z názoru, že boli dobromyseľní pri nadobudnutí sporného bytu a konali v dobrej viere, že vlastnícke právo nadobudli od subjektu, ktorý bol zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "ústavný súd") k otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov, a to uznesenie z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/10. V zmysle záverov tohto rozhodnutia ústavného súdu nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivátne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Tieto právne závery považoval za plne opodstatnené a akceptovateľné aj v súdenej veci. Pokiaľ prvotná kúpna zmluva medzi žalobcami a H. H. bola neplatná, nestala sa H. H. ako v poradí prvá kupujúca vlastníkom sporného bytu a v prípade jeho ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech nových nadobúdateľov vrátane žalovaných III. a IV. vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu potom nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva a nemožno ani uvažovať o ochrane, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nemožno za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám. K argumentácii žalovaných, ktorá sa opierala o rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, súd prvej inštancie konštatoval, že ide o rozhodnutia vydané súdom iného štátu, ktorými nie je viazaný. Odhliadnuc od tejto okolnosti uviedol, že ide o rozhodnutia, v ktorých boli posudzované účinky odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností na vlastnícke právo tretích osôb, ktoré neboli účastníkmi zmluvy zrušenej odstúpením, a preto tieto závery nemohol analogicky aplikovať pre