Ľalík, M. - Ľalík, T.: Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár

Slovenská republika sa v roku 1992 vydala cestou špecializovanej ochrany ústavnosti, koncentrovanej v Ústavnom súde Slovenskej republiky ako v nezávislom súdnom orgáne ochrany ústavnosti s výbavou tak abstraktných, ako aj konkrétnych ústavno-ochranných konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vytvoril ako súdny orgán s pôsobnosťou chrániť ústavnosť, ktorý je nezávislý od zákonodarnej moci a výkonnej moci, všeobecných súdov a všetkých ostatných orgánov verejnej moci.

Ústavodarca v Čl. 140 Ústavy Slovenskej republiky splnomocnil zákonodarcu na ustanovenie podrobností o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákonom. Už 20. januára 1993 prijala Národná rada Slovenskej republiky zákon o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 15. februára 1993 pod číslom 38/1993 Z.z. a účinný podľa § 81 k tomuto dňu. Zákon z roku 1993 ustanovoval podrobnosti o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov v rozsahu 81 paragrafov, čo už predstavovalo skoro dvojnásobný rozsah zákonnej úpravy v porovnaní so zákonom z roku 1992.

Rôzne dôvody a faktory, či už veľmi limitované praktické skúsenosti a odborné poznatky o ústavnom súdnictve demokratického a právneho štátu pri tvorbe zákona, spoločenský vývoj, zmeny Ústavy Slovenskej republiky, podnety z vlastnej rozhodovacej činnosti, alebo jednoducho život, priniesli postupne v