Občianske súdne konanie. Prípustnosť dovolania. Zrušenie práva spoločného nájmu bytu

1. Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") uznesením sp. zn. I. ÚS 164/2012 z 18. apríla 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. N. (ďalej len "sťažovateľ"), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 3 Cdo 128/2011 z 24. novembra 2011 (ďalej len "uznesenie najvyššieho súdu").

2. Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa bola sústredená na tvrdenie, že najvyšší súd neprípustným formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa domáhal v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu. Sťažovateľ v sťažnosti najskôr predostrel stručnú genézu dlhotrvajúcej právnej veci o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, pri súdnom prerokovaní ktorej vystupoval ako účastník konania – žalovaný, pričom ako žalobca vystupoval jeho brat J. N. (ďalej len "žalobca"):

Okresný súd K. I (ďalej len "okresný súd") rozsudkom sp. zn. 14 C 657/97 z 31. mája 1999, ktorý nadobudol právoplatnosť v dôsledku potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 16 Co 267/99 zo 6. apríla 2000, rozhodol tak, že bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu účastníkov k predmetnému bytu, za výlučného nájomcu bol určený žalobca a sťažovateľ bol zaviazaný byt vypratať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu.

Generálny prokurátor na podnet sťažovateľa podal proti uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu mimoriadne dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. M Cdo 32/01 z 26. marca 2002 tak, že zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Co 200/02 z 23. septembra 2002, v ktorom krajský súd ako odvolací súd vychádzal z právneho názoru vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 657/97 z 31. mája 1999 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Ako uviedol najvyšší súd ako dovolací súd v uvedenom rozsudku, v prípade, že žalobca opustil spoločnú domácnosť (nie byt, pretože zákon spája právne následky zániku nájmu bytu s opustením spoločnej domácnosti), jeho právo spoločného nájmu bytu zaniklo. Ako ďalej uvádza najvyšší súd, pre posúdenie, či došlo k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti, je rozhodujúca predovšetkým existencia úmyslu domácnosť zrušiť a už ju trvale neobnoviť. Táto bude daná, ak nájomca výslovne prehlásil, že spoločnú domácnosť natrvalo opúšťa, alebo ak z jeho chovania možno usúdiť, že sa do spoločnej domácnosti nehodlá vrátiť.

Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu uviedol v uznesení z 23. septembra 2002, ktorým zrušil pôvodný rozsudok prvostupňového súdu, že v ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovným výsluchom účastníkov zistiť okolnosti odchodu žalobcu z predmetného bytu. Ďalej uviedol, že povinnosťou účastníkov bude tvrdené skutočnosti aj preukázať dôkazmi, ktoré súd vykoná. Ak skutkové zistenia (na základe vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenia) budú také, že žalobca opustil spoločnú domácnosť, má to ten následok, že jeho právo spoločného nájmu k bytu zaniklo, a že sťažovateľ sa stal výlučným nájomcom predmetného bytu, preto žalobe nebude možné vyhovieť. Ak sa však takáto skutočnosť nepreukáže, bude potrebné vychádzať z toho, že právo spoločného nájmu trvá a v tom prípade súd prvého stupňa opätovne posúdi stav, ktorý bráni spoločnému užívaniu bytu.

3. Podľa názoru sťažovateľa by za tejto situácie a vysloveného právneho názoru žalobca uniesol dôkazné bremeno k tvrdeniu, že v rozhodnom období nemal v úmysle trvale opustiť spoločnú domácnosť len vtedy, ak by preukázal, že aj po uzavretí manželstva so svojou manželkou 7. januára 1995 mal v úmysle trvale žiť so svojím bratom (sťažovateľom) a zároveň by mal v úmysle spolu so svojím bratom (sťažovateľom) spoločne uhrádzať náklady na svoje (spoločné) potreby. Sťažovateľ tvrdí, že žalobca uzavretím manželstva so svojou manželkou A. vytvorili trvalé životné spoločenstvo a spoločnú domácnosť. Je teda pojmovo aj logicky vylúčené, aby aj po vzniku spoločnej domácnosti so svojou manželkou A. a dvoma deťmi žalobca naďalej ostal členom spoločnej domácnosti so svojím bratom (sťažovateľom). Sťažovateľ poukázal na to, že aj vypočutí svedkovia potvrdili trvalé opustenie spoločnej domácnosti žalobcom, čím bolo preukázané, že žalobca trvale opustil spoločnú domácnosť, čo malo za následok, že jeho právo spoločného nájmu k bytu zaniklo a že sťažovateľ sa stal výlučným nájomcom predmetného bytu. Keďže žalobca zobral za tejto situácie návrh späť (okresný súd však konanie nezastavil), sťažovateľ naopak podal vzájomný návrh, ktorým sa domáhal, aby súd vzhľadom na ustanovenia právnych predpisov (najmä § 708, § 707 ods. 3, § 853 a § 115 OZ) a skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním určil, že sťažovateľ je výlučným nájomcom bytu.

4. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 14 C 41/2003 z 18. júna 2009 rozhodol tak, že zamietol návrh žalobcu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu, ako aj vzájomný návrh sťažovateľa na určenie, že je výlučným nájomcom bytu, pričom na odvolanie sťažovateľa tento rozsudok potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 257/09 z 15. decembra 2010.

Okresný súd, ako aj krajský súd tak rozhodli z dôvodu, že vykonaným dokazovaním považovali za preukázané, že kúpnou zmluvou o prevode vlastníctva bytu z 2. apríla 2001 (vklad povolený pod č. V 691/2001 z 25. apríla 2001) uzavretou medzi Mestom K. a žalobcom a jeho manželkou došlo k prevodu vlastníctva predmetného bytu, a tým ex lege zanikol pôvodný nájomný vzťah. Na dovolanie sťažovateľa o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou na ústavnom súde rozhodol tak, že dovolanie ako procesne neprípustné odmietol. Zásah do označených práv sťažovateľ odôvodnil takto:

K prvému dôvodu prípustnosti dovolania (§ 238 ods. 2 OSP), najvyšší súd uviedol, že dovolací súd vyslovil v ­tejto veci právny názor len vo vzťahu k zrušeniu práva spoločného nájmu bytu, a nie aj vo vzťahu k určeniu, že sťažovateľ je výlučným nájomcom bytu, pretože v tejto veci sťažovateľ podal vzájomný návrh až po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP teda podľa najvyššieho súdu nie je daná.

K druhému dôvodu, na ktorom sťažovateľ zakladal prípustnosť dovolania (§ 237 písm. f) OSP), dovolací súd v napadnutom uznesení uviedol, že nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci sa nezakladá prípustnosť dovolania. K odňatiu možnosti konať pred súdom najvyšší súd uviedol: "Obsah spisu nepotvrdzuje opodstatnenosť tejto námietky. Súd prvého stupňa totiž neodmietol rozhodnúť o vzájomnej žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal a meritórne o tom rozhodol tak, že ju zamietol; právne závery z ktorých vychádzal, vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku."

Takéto odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu procesne odmietajúceho sťažovateľove dovolanie, podľa jeho názoru nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ústavne akceptovateľné, pretože ním sťažovateľovi nebola poskytnutá ústavou zaručená súdna ochrana a ani spravodlivé súdne konanie, ktoré mu zaručuje dohovor.

Konštatovanie nenaplnenia prípustnosti dovolania – odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu – tým, že v tejto veci dovolací súd nerozhodoval, je rečou českého ústavného súdu "prepjatým formalismem". Pôvodne všeobecné súdy – vrátane dovolacieho súdu konajúceho o mimoriadnom dovolaní – konali a rozhodovali o zrušení práva spoločného nájmu bytu, určení výlučného nájomcu bytu a bytovej náhrade. Po uplatnení vzájomného návrhu sťažovateľa sa predmetom konania stalo určenie, že sťažovateľ ako žalovaný je