Obnova stavebného konania

Krajský súd v B. rozsudkom zo 6. marca 2014 v spojení s opravným uznesením z 5. mája 2014 v celom rozsahu zamietol žalobný návrh z 19. marca 2013, ktorým sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného z 11. januára 2013, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Úradu pre reguláciu železničnej dopravy z 8. novembra 2012, o nevyhovení návrhu na obnovu konania a predmetné prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Návrh na obnovu konania sa týkal administratívneho konania vo veci stavby dráhy ŽSR, Modernizácia železničnej trate Nové mesto nad Váhom - Púchov ŽKM 100, 500 - 159, 100 na traťovú rýchlosť 160 km/h - 4. etapa, stavba "T. Teplá, D. nad Váhom, železničný zvršok - demontáž", v ktorom bolo 3. marca 2008 vydané stavebné povolenie právoplatné 28. apríla 2008.

Rozsudok krajského súdu s odkazom na opísaný priebeh správneho konania ako aj právnu úpravu obnovy konania v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku hodnotil tvrdenú novú skutočnosť, že v dôsledku vydania stavebného povolenia bol žalobcovi znemožnený jediný možný prístup nákladnými vozidlami na štrkovňu, t.j. lokalitu kde vykonáva banskú činnosť, o ktorej podľa žalobcu správny orgán rozhodujúci o stavebnom povolení nemusel mať vedomosť, (pretože sa s touto skutočnosťou v odôvodnení stavebného povolenia nevysporiadal) v nadväznosti na úpravu § 59 a § 139 stavebného zákona tak, že nepovažoval za dôvodné tvrdenie o upretí postavenia účastníka správneho konania, keďže z predloženého spisového materiálu vyplýva, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva, ktorých vlastníkom je spoločnosť Kameňolomy SR, s. r. o., Zvolen, nemajú spoločnú hranicu s pozemkami, na ktorých je umiestnená povolená stavba a rovnako nie sú ani susednou stavbou v zmysle § 139 ods. 2 písm. d) stavebného zákona, pretože medzi nimi a povolenou stavbou sa nachádzajú pozemky patriace tretím osobám, derivačný kanál Váhu, účelové komunikácie povodia Váhu a stavba diaľnice. Spoločnosť žalobcu teda nemohla mať v stavebnom konaní postavenie účastníka stavebného konania z titulu vlastníctva susediaceho pozemku.

Opravným uznesením z 5. mája 2014 bola odstránená nezrovnalosť v písomnom vyhotovení rozsudku spočívajúca v nesprávnom uvedení splnomocneného zástupcu pribratého účastníka konania.

Žalobca podal proti rozsudku včas odvolanie a namietal nezákonnosť, zmätočnosť a nespravodlivosť rozsudku vychádzajúceho z neúplne zisteného skutkového stavu, vydaného na základe nesprávneho právneho posúdenia, bez dostatočného vysporiadania sa so žalobnými dôvodmi.

Namietaný nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia považuje za zásah do svojho práva na spravodlivý súdny proces, pričom za zásadné pochybenie považuje, že krajský súd neuviedol, ktoré zo žalobných dôvodov nepovažuje za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 62 ods. 1 písm. c) správneho poriadku. Zároveň považuje za nedostatočne odôvodnený vyslovený právny záver o tom, že vzhľadom na neexistenciu spoločnej hranice medzi dotknutými nehnuteľnosťami nemohol mať postavenia účastníka v stavebnom konaní, zvlášť v situácii, keď tento je rozporný s § 139 ods. 2 písm. d) stavebného zákona. V situácii, keď zamedzením jediného príjazdu do areálu štrkovne (zrušením železničného priecestia, resp. nevybudovaním dostatočne dimenzovaného podjazdu) došlo k dotknutiu práva na užívanie stavieb, pričom s týmto špecifickým a zásadným argumentom sa súd nevysporiadal, rovnako ako sa nevysporiadal s otázkou, či vo veci nerozhodoval vylúčený orgán, keďže žalovaný je zriaďovateľom stavebníka.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť, pretože žalobca sa dostatočne, aj keď stručne, vysporiadal s dôvodmi zamietnutia návrhu na obnovu konania, v tomto konaní nebolo dôvodné znovu posudzovať skutočnosti a dôkazy prezentované žalobcom v správnom konaní.

Účastník, Železnice Slovenskej republiky, pribratý do konania postupom v zmysle § 250 ods. 1 OSP z titulu stavebníka v dotknutom stavebnom konaní, sa k odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu treba zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.