Rodinné právo súčasnosti

Rodinné právo je veľmi dynamické právne odvetvie. Jeho dynamika sa však navonok prejavuje odlišne než v iných právnych odvetviach - jej odrazom totiž nie je množstvo novelizačných zásahov do textu zákona. Ten paradoxne zostáva pomerne konštantný, a pokiaľ zákonodarca k nejakým zmenám pristúpi, potom majú väčšinou čiastkový charakter. Napríklad pôvodný zákon o rodine¹⁾ bol za 41 rokov jeho účinnosti novelizovaný len osemkrát²⁾. Súčasný zákon o rodine (zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov) zmenil zákonodarca trikrát. Čo teda vyvoláva dynamiku, ktorou sú rodinnoprávne vzťahy charakteristické? V skutočnosti ide o spôsob, akým sú ustanovenia rodinnoprávnych predpisov vykladané. Mení sa náhľad na to, ako riešiť kolízie v rodinnoprávnych vzťahoch, čo je naozaj správne a spravodlivé a kde majú byť hranice záujmov každého z účastníkov tak, aby bol naplnený cieľ rodinného práva. Najviac sa však mení práve pohľad na to, čo je cieľom rodinného práva súčasnosti.

Odpoveď na túto otázku možno hľadať vo viacerých prameňoch. Určite obsah a charakter rodinného práva ovplyvňujú aktuálne materiálne podmienky spoločnosti, politická situácia a jej priority. Obsah rodinného práva a obsah trestného práva sú pravdepodobne najväčším zrkadlom morálneho stavu a priorít spoločnosti, keď stanovujú hranice medzi želaným a neželaným správaním jednotlivca v prospech celku. Rodina má svoje nezastupiteľné miesto a jej kvalita a sila postavenia je v priamej súvislosti s kvalitou a silou daného národa. V skutočnosti nie je národ ničím iným než súčtom svojich rodín.³⁾

Nezanedbateľným prameňom formovania rodinného práva sú rozsudky štrasburských orgánov ochrany práva, najmä Európskeho súdu pre ľudské práva. Významnú úlohu však zohrávajú aj nálezy ústavných súdov, nielen slovenského, ale aj ďalších európskych štátov. Pri svojom rozhodovaní vychádzajú z jednotiacej judikatúry európskych orgánov ochrany práva, preto ich argumentácia môže byť použiteľná aj za hranicami konkrétnej krajiny. Takto sa postupne nenápadne stierajú rozdiely medzi právnymi úpravami európskych štátov a napĺňa sa dlhodobý cieľ spojený s globalizáciou - harmonizovať a unifikovať civilné (a jeho súčasťou je tradične aj rodinné) právo. Z hľadiska časového však ide o veľmi pozvoľný proces. Na úplnú unifikáciu v oblasti hmotného práva totiž nie je politická vôľa, pretože štáty si ponechávajú veľkú autonómiu pri ich regulácii na vnútroštátnej úrovni.⁴⁾ Aktuálnym príkladom je zmena slovenskej ústavy, uskutočnená ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorá s účinnosťou od 1. septembra 2014 definovala manželstvo jednoznačne ako životné spoločenstvo jedného muža a jednej ženy, a to v čase, keď väčšina európskych štátov smeruje práve naopak k zrovnoprávňovaniu zväzkov osôb rovnakého pohlavia so zväzkami osôb rozdielneho pohlavia.⁵⁾

Ak sa teda štáty európskej právnej kultúry nedokážu zjednotiť v odpovedi na otázku, aké má byť postavenie homosexuálnych a lesbických párov v ich právnych poriadkoch, ako možno očakávať, že dospejú k jednotnému európskemu rodinnému právu? Cesta je určite ešte veľmi dlhá. Povzbudzujúce ale je, že sa jednotne mení prísne pozitivistické ponímanie práva na prirodzenoprávne. Súdy pri svojej činnosti hľadajú zmysel práva a spravodlivosť, a preto sa pri aplikácii zákona môžu odchýliť od gramatického výkladu. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR je obsah práva na spravodlivý súdny proces nielen m