Súvzťažnosti medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce na pozadí rekodifikácie súkromného práva

Otázka, ako vo všeobecnej rovine nastaviť vzťah medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce v súvislosti s úpravou pracovnoprávneho vzťahu, je otázkou, ktorá vždy a zákonite vyvstáva v rámci úvah o novom Občianskom zákonníku. Dnešné nastavenie - vymedzené v § 1 ods. 4 ZP a založené na čiastočnej subsidiarite Občianskeho zákonníka ("Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.") - nie je úplne šťastné a vyvoláva nejednu otázku. Sporné môže byt najmä to, do akej miery a či vôbec možno na pracovnoprávne vzťahy uplatniť aj úpravu všeobecnej časti záväzkového práva, teda či pod formuláciou "všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka" treba rozumieť len jeho všeobecnú časť, alebo aj iné ustanovenia, ktoré majú charakter všeobecnosti. Takéto nejednoznačné prepojenie nesvedčí dôležitosti a postaveniu, aké oba kódexy v právnom poriadku majú. Nová úprava by preto mala vzťah medzi zákonníkmi vyjasniť a nastaviť ho tak, aby zodpovedal potrebám praxe a nevyvolával zbytočné pochybnosti.

Do úvahy pritom prichádza niekoľko možností. Oba kódexy možno nastaviť voči sebe ako úplne nezávislé. Alebo ich možno do istej miery previazať, pričom toto puto môže mat rôzny charakter. Buď môže ísť o vzťah delegovanej pôsobnosti, kde sa otázky neupravené Zákonníkom práce budú môcť riešiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka len tam, kde to Zákonník práce výslovne umožní. Alebo môže ísť o vzťah subsidiarity, ktorý môže mat niekoľko podôb. Subsidiarita môže byt jednak čiastočná alebo úplná (podľa toho, či Zákonník práce založí subsidiaritu celého Občianskeho zákonníka, alebo len niektorej jeho časti), a jednak aj podmienená alebo nepodmienená (podľa toho, či sa ustanovenia Občianskeho zákonníka použijú bez ďalšieho, alebo len za podmienky, že neodporujú zásadám, resp. podstate pracovného práva).

Hľadanie optimálneho modelu nastavenia vzťahu medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce nemôže byt, samozrejme, svojvoľné a nemôže odrážať len preferenciu tvorcov nového civilného kódexu. Vzťah uvedených kódexov musí byt predovšetkým praktický, aby vyhovoval praxi a neznemožňoval jej ďalší vývoj, a nesmie prehliadať viaceré, navzájom prepojené okolnosti, ktoré sú smerodajné pre správne spolupôsobenie kódexov.

Po prvé, východiskom úvah o vzťahu medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce musí byt predovšetkým skutočnosť - ako to trefne už veľmi dávno naznačil F. Zoll - že kým rímska predchodca dnešnej pracovnej zmluvy, sa ako zmluva čisto výmenná týkala len dvoch strán, súčasná pracovná zmluva sa stáva základom organizácie hospodárskeho aj spoločenského života. Na rozdiel od dávnej minulosti, keď bol výkon závislej práce za mzdu skôr výnimkou, je totiž dnešná spoločnosť i hospodárstvo bytostne závislé od pracovnoprávnych vzťahov. Úlohou pracovného práva, a tým aj úpravy pracovnoprávneho vzťahu, už nie je preto len vyvažovať nerovnovážne postavenie zamestnanca a zamestnávateľa a chrániť zamestnanca ako slabšiu stranu (ako to dnes vidíme napríklad pri spotrebiteľských vzťahoch). Tieto hranice pracovné právo už dávno prekročilo. Jeho hlavným súčasným cieľom je zabezpečiť rovnováhu medzi záujmami zamestnávateľov na jednej strane a ústavným právom zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky (čl. 36 Ústavy SR) na strane druhej, a to tak, aby bol zabezpečený sociálny zmier a hospodársky rozvoj (teda záujmy celku). Obsah pracovnoprávneho vzťahu (a pracovného práva ako takého vôbec) preto dnes do veľkej miery kreuje skôr verejný než súkromný záujem, čo sa prejavuje zásadným obmedzením individuálnej autonómie a prevahou kogentnej úpravy.

Po druhé, pri nastavovaní vzťahu medzi zákonníkmi treba vychádzať aj z toho, že predmet pracovnoprávneho vzťahu - ľudská práca, resp. pracovná sila, sa dnes už nepovažuje za akýsi tovar či prostý predmet trhového obchodovania, ale za osobné dobro aj za dobro spoločenské, kolektívne, ktoré zamestnanec dočasne zveruje zamestnávateľovi na využitie v jeho vlastný prospech. Zamestnávateľ za toto dobro zodpovedá, a to tak zamestnancovi, ako aj pospolitosti, keďže ide o dobro osobné i spoločenské zároveň. Ide v podstate o dôsledok prerodu rímskej kontraktu založeného čisto iba na výmene práce za peniaze a ovládanej egoistickými záujmami jednotlivcov, na právny vzťah založený na vernosti a starostlivosti a ovládaný už nielen záujmami jednotlivcov, ale aj záujmami spoločnosti ako takej.

Po tretie, pri úprave vzťahu medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce treba mat na pamäti aj to, že práca zamestnanca je prácou závislou, pričom táto závislosť nie je len závislosťou právnou, ale neraz aj faktickou, hospodárskou. Iste, zamestnávateľ a zamestnanec sú voči sebe právne autonómni, tzn. nik z nich nemôže z vlastnej vôle zakladať druhému povinnosti bez jeho súhlasu, t. j. žiadna strana pracovnoprávneho vzťahu nepodlieha kompetencii strany druhej. Avšak závislá práca je pre zamestnanca väčšinou základným zdrojom obživy a zdrojov. Takáto faktická závislosť môže zamestnanca neraz viesť k rozhodnutiam, ktoré zohľadňujú viac záujmy zamestnávateľa, než záujmy jeho samého. V dôsledku takejto závislosti zároveň môže byt oslabený aj úsudok zamestnanca spoliehajúceho sa na správnosť a rozumnosť zamestnávateľových pokynov.

Po štvrté, napriek tomu, že úprava pracovnoprávneho vzťahu je z veľkej miery poháňaná verejným záujmom, nemožno pri nastavovaní vzťah u medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce prehliadať fakt, že pracovnoprávny vzťah je stále vzťahom súkromnoprávnym, keďže strany ani v ňom, ani prostredníctvom neho nevykonávajú verejnú moc ani sa nepodieľajú na rozhodovaní o veciach verejných. Do pracovnoprávneho vzťahu strany vstupujú nie s cieľom uspokojovania verejného záujmu, ale záujmu individuálneho, egoistického. Tento individuálny záujem nemožno popierať a rozpúšťať v záujme verejnom. Ide o zásadný posun v porovnaní s vnímaním pracovnoprávneho vzťahu v období socializmu. Tam bol tento vzťah vo svojej podstate len nástrojom, akým sa pracujúci mohli a zároveň museli podieľať na budovaní spoločnosti ako vyššieho celku a zúčastňovať sa na jej správe a rozvoji. Pracovnoprávny vzťah nebol preto vzťahom nezávislým od spoločenských, verejných úloh jeho účastníkov. Nešlo teda o vzťah autonómny, a tým ani o vzťah súkromný. Dnes je však situácia diametrálne odlišná. Pravda, zamestnanci stále majú zaručenú účasť na rozhodovaní zamestnávateľa. No táto účasť je podstatne oklieštená a, navyše, jej účelom nie je služba spoločnosti a účasť na jej spravovaní a rozvoji, ale zabezpečenie spravodlivých, uspokojivých, transparentných a predvídateľných pracovných podmienok (§ 229 ods. 1 ZP).

A napokon, po piate, pri úprave vzájomného vzťahu oboch zákonníkov nemožno opomínať, že zmluvný vzťah je vo všeobecnosti pre strany len začiatkom, resp. základom ich vzájomného ovplyvňovania; je len východiskom, od ktorého sa odvíjajú mnohé iné otázky vzájomného spolupôsobenia. Súkromn