Úvodom treba poznamenať, že v názve uvedené hodnotiace kritérium vierohodnosti (pravdivosti)
17)
sa pokúsime v rámci danej časti bližšie ozrejmiť vo všeobecnosti - teda v kontexte posudzovania akýchkoľvek svedeckých výpovedí, keď špecifiká prístupu k posudzovaniu výpovedí spolupracujúcich svedkov budú rozoberané neskôr, na iných miestach.
Začať možno tým, že
"verifikácia v prípade svedeckej výpovede obsahuje dva komponenty: prvým je preverenie pravdivosti skutkových tvrdení, druhým je potom možnosť preverenia vierohodnosti svedka."
18)
Na doplnenie niekoľkých ďalších (viac prakticky ako teoreticky) dôležitých informácií k tomu potom možno zvoliť trochu netradičný spôsob, a síce položenie a hneď zároveň aj zodpovedanie si štvorice nasledovných otázok.
1) Je možné, aby inak vo všeobecnosti vierohodná osoba (v konkrétnom prípade) klamala? Odpoveď: Áno.
2) Je možné, aby inak vo všeobecnosti nevierohodná
19)
osoba (v konkrétnom prípade) hovorila pravdu? Odpoveď: Áno.
3) Je možné, aby osoba (napr. v rámci jednej výpovede) hovorila sčasti pravdu a sčasti klamala? Odpoveď: Áno.
20)
4) Je možné, aby ten istý svedok bol v jednom konaní posúdený ako vierohodný a v inom (nezávisle od toho), naopak, ako nevierohodný, resp. aby výpoveď toho istého svedka bola v jednom konaní uznaná za pravdivú a v inom (nezávisle od toho) naopak? Odpoveď: Áno.
21)
Impulzom pre ostatne uvedenú, až v istom zmysle detsky jednoduchú prezentáciu súvisiacich záverov, bolo naše pomerne časté stretanie sa s dôsledným nerozlišovaním dotknutých pojmov, či tiež so zjednodušeným prístupom k posudzovaniu svedeckých výpovedí takpovediac
en bloc,
keď na niektoré z už spomenutých záverov celkom postačí "zdravý sedliacky rozum", či bežné životné skúsenosti (čo "len" sebapozorovacie). Tým však nemá byť povedané, že na posudzovanie svedeckej výpovede
in concreto
nám takýto "zdravý sedliacky rozum" postačí.
Na posúdenie všeobecnej či špecifickej vierohodnosti osoby sa do trestného konania priberajú znalci z odboru (340000) psychológie, keď takéto ich posúdenie by malo byť založené na komplexnom psychologickom vyšetrení.
22)
Všeobecná vierohodnosť sa zvykne v psychológii vymedzovať ako komplexná psychologická charakteristika osobnosti, ktorá poukazuje na jeho psychickú spôsobilosť objektívne vnímať realitu, zapamätať si ju a následne ju správne interpretovať, pričom tiež zahŕňa aj schopnosť chápať príčinné súvislosti javov okolo seba. Podľa Antona Heretika ide o relatívne stabilnú vlastnosť osoby podmienenú takými čiastkovými psychologickými faktormi, akými sú napr. vek, úroveň intelektových schopností, štruktúra a integrita osobnosti.
23)
Špecifická vierohodnosť potom súvisí s konkrétnou výpoveďou osoby (viaže sa na posudzovanie konkrétnej udalosti) s tým, že sa vlastne zisťuje miera súladu tejto výpovede so skutočnosťou. Alebo aj inak, pri špecifickej vierohodnosti sa posudzuje, či konkrétna výpoveď vo vzťahu k tomu-ktorému prípadu odráža skutočne prežité udalosti.
24)
Kým u svedkov (poškodených) prichádza do úvahy posúdenie všeobecnej aj špecifickej vierohodnosti, u obvinených sa možno vyjadrovať len vo vzťahu k všeobecnej vierohodnosti.
Bez ašpirácie prílišného zasahovania do iných, z nášho pohľadu však rozhodne fascinujúcich odborných "vôd" je vhodné aspoň zjednodušene poznamenať, že: ad (i) v súčasnosti neexistuje žiaden stopercentne spoľahlivý indikátor (žiaden tzv. "Pinokiov nos") signalizujúci klamstvo; ad (ii) pri špeciálnej vierohodnosti je potrebné posudzovať osobnosť, výpoveď, ako aj motiváciu;
25)
ad (iii) vo viacerých európskych krajinách nie je všeobecná vierohodnosť v trestných konaniach vôbec vyžadovaná, okrem iného z toho dôvodu, že nemá žiadnu väzbu na špecifickú vierohodnosť;
26)
ad (iv) o samotnej (aj len príp. čiastočnej) pravdivosti výpovede vždy rozhoduje súd a nie znalec.
Pokiaľ ide potom vo všeobecnosti o závery znaleckého posudku, tak tieto s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. (v zmysle ktorej platí, že žiaden dôkazný prostriedok nemá
a priori
prednosť pred iným, či vopred určenú dôkaznú silu/význam) nemožno dávať na akýsi pomyselný piedestál neomylnosti, a teda ich len nekriticky preberať. Na problém spočívajúci v preceňovaní významu znaleckých posudkov pritom upozorňoval už v roku 1976 Vladimír Mathern, keď k tomu poznamenal, že
"priznávaťznaleckému posudku väčší význam, väčšiu dôkaznú silu len preto, že sa skutočnosti, ktoré zistil znalec, opierajú o vedecké poznatky a technické či iné skúsenosti, by nevyhnutne viedlo k podceňovaniu ostatných dôkazných prostriedkov a malo by za následok, že by sa vlastné rozhodovanie prenieslo z orgánov činných v trestnom konaní
(pozn. aut.: v zmysle vtedy účinnej úpravy sa pod orgánmi činnými v trestnom konaní rozumel aj súd)
Znalecký posudok je teda síce významným dôkazným prostriedkom, avšak "len" jedným z viacerých, bez akéhokoľvek privilegovaného postavenia. Jeho cieľom je zodpovedať v trestnom konaní vyvstávajúce zložité odborné otázky (nie hodnotiť dôkazy, či riešiť právne otázky), pričom jeho závery podliehajú v princípe (samozrejme, isté osobitosti tu existujú a treba ich mať preto na zreteli) rovnakému hodnoteniu ako každý iný dôkaz. Čo sa týka jeho významu v konkrétnom prípade, tento bude závisieť, okrem súladu s ostatnými dôkazmi, od jeho vnútornej bezrozpornosti, logickosti, odôvodnenosti a presvedčivosti v ňom použitých argumentov, či tiež verifikovateľnosti a spoľahlivosti použitých vedeckých metód.
28)
Napokon možno v nadväznosti na spomínané psychologické posudzovanie vierohodnosti doplniť, že výsledkom tohto je len pravdepodobnostný záver o ne/vierohodnosti posudzovaného s tým, že
"posudzovateľom vierohodnosti je vždy omylný človek, no na rozdiel od laických osôb, expert - posudzovateľ disponuje odbornými vedomosťami a psychologickou praxou, ktorá presahuje psychologické schopnosti bežnej populácie."
29)
Ako však upozorňuje v tejto súvislosti (psychológ a právnik zároveň) Ondrej Kubík, v našic