Obmedzenie osobnej slobody podozrivého podľa § 85 ods. 2 TP policajtom

Podstata problému tkvie v tom, či príslušník PZ, ktorý nie je policajtom podľa § 10 ods. 7 TP (teda vyšetrovateľ alebo poverený príslušník) môže obmedziť osobnú slobodu podozrivého podľa § 85 ods. 2 TP. Symptómy problému do značnej miery ovplyvňuje nedostatočná úprava § 85 TP. Policajná prax v dôsledku toho, za použitia prísneho formalizmu, aplikuje taký výklad § 85 ods. 2 TP, ktorý sa prieči účelu, logike a systematike daného ustanovenia, ako aj TP ako takému. Napriek nedostatočnosti zákona, resp. § 85 TP, je to ale paradoxne sám zákon, ktorý poskytuje riešenie daného problému. A možno to nebol zákonodarca, kto spôsobil problémy v praxi, ale samotná prax, ktorá použila nesprávnu, resp. nedostatočnú výkladovú metódu. Príspevok ma za cieľ podporiť tézu o nemožnosti postupu podľa § 85 ods. 2 TP zo strany príslušníka PZ, a to bez ohľadu na to, či je to vyšetrovateľ, príslušník PMJ alebo hliadka dopravnej polície. Tieto subjekty smú konať výlučne na podklade § 85 ods. 1 TP, ktorý sa v prípade policajtov, ktorí nie sú vyšetrovateľmi ani poverenými príslušníkmi aplikuje v modifikovanej podobe. Ale poďme po poriadku.

Rekodifikácia trestného procesu so sebou priniesla aj modifikáciu OČTK. Zákonodarca však v minulosti, rovnako aj v rámci rekodifikácie, akosi opomenul, že vo vzťahu k odhaľovaniu trestných činov a zisťovaniu ich páchateľov je činný celý PZ, nie len vyšetrovateľ či poverený príslušník. Uvedenú skutočnosť však reflektoval o pár rokov neskôr, kedy bol zákonom č. 491/2008 Z. z. novelizovaný TP, okrem iného, aj v tom, že rozšíril definíciu policajta na účely trestného konania. Od decembra 2008 je policajtom na účely TP aj príslušník PZ, ktorý nie je vyšetrovateľom alebo povereným príslušníkom. Vecnú príslušnosť týchto policajtov však zákonodarca neurčil; jej určenie ponechal v rukách MV SR. Podstatným však je to, že cieľom uvedeného zákona bolo z trestno-procesného hľadiska zefektívniť činnosť PZ v trestnom konaní.

Vyhláška MV SR, na ktorú TP v kontexte policajta odkazuje, bola vyhlásená pod č. 648/2008 Z. z. Tá na účely trestného konania rozšírila definíciu policajta v podstate o všetkých príslušníkov PZ. Išlo o akéhokoľvek policajta služby kriminálnej, finančnej, poriadkovej, dopravnej, hraničnej a cudzineckej polície ("vyhláškový policajt"). Ako už bolo uvedené, vyhláška určovala aj určuje (vecný) rozsah úkonov a rozhodnutí, na ktoré sú vyhláškoví policajti oprávnení. Dôležitým na účely tohto príspevku je to, že v zmysle uvedenej vyhlášky mohol (a musel ) vyhláškový policajt pri zaisťovacom úkone postupovať v zmysle § 85 ods. 1 TP, teda mohol a musel vykonať zadržanie podozrivého. Vyhláškový policajt nebol v postavení, kedy by si mohol vybrať, či podozrivého zadrží podľa odseku 1 alebo mu obmedzí osobnú slobodu podľa odseku 2. Musel konať podľa odseku 1. Už na prvý pohľad ide totiž o dva odlišné inštitúty, založené na odlišných princípoch, pričom odsek 2 je benevolentnejší čo do "formalít". Podľa tohto odseku smie do osobnej slobody zasiahnuť subjekt, ktorý je v danej chvíli v horizontálnom postavení vo vzťahu k podozrivému (občan - občan), nie vertikálnom (štátna moc - občan). Naproti tomu odsek 1 je založený na prísnej formalite (konkrétne určený subjekt oprávnený zadržať podozrivého, väzobné dôvody, resp. dôvod superrýchleho konania, súhlas prokurátora), ktorá chráni podozrivého pred svojvoľným zásahom orgánov štátu do ústavou chránenej osobnej slobody.

Z uvedeného, a vlastne z TP ako takého, možno vyvodiť záver, že ak štát umožňuje svojej exekutíve v trestnom konaní zasahovať do základných práv a slobôd jednotlivca, robí tak súčasne pri stanovení prísne formálnych požiadaviek. Tie majú za cieľ dosiahnuť to, aby trestný proces nebol, podobne ako v minulosti, bezhlavým zisťovaním trestných činov a trestaním ich páchateľov, ale aby tento proces napĺňal znak "férovosti" ( ) a chránil osobu, voči ktorej sa zasahuje, pred svojvôľou orgánov verejnej moci. Komparatívnym pohľadom na oba odseky je viac ako zrejmé, že na obmedzenie osobnej slobody podozrivého nie je pre zasahujúci subjekt určený žiadny mantinel. Nevyžaduje sa súhlas prokurátora, nevyžadujú sa dôvody väzby, resp. dôvodnosť superrýchleho konania, nevymedzuje sa konkrétny subjekt oprávnený obmedziť osobnú slobodu podozrivého. Premisa, v zmysle ktorej by bol podľa tohto odseku oprávnený postupovať orgán činný v trestnom konaní, teda orgán štátu, by popierala základný princíp právneho štátu, a síce princíp legality (čl. 2 ods. 1 Ústavy SR). Keďže hypotéza normy obsiahnutej v § 85 ods. 2 TP neobsahuje "formality", jediným prípustným výkladom je ten, v zmysle ktorého orgán činný v trestnom konaní podľa tohto ustanovenia postupovať nesmie. Nesmie, pretože pre aktiváciu jeho právomoci ako orgánu štátu, zákon požaduje "formality", ktoré sú uvedené výlučne v odseku 1.

Uvedené závery korešpondujú aj s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tpo 1003/2016. Skutkový stav v danom prípade bol v podstate taký, že vyšetrovateľka začala trestné stíhanie a vzniesla osobe obvinenie. Následne si vyžiadala súhlas prokurátora so zadržaním, na čo dožiadaním požiadala útvar PZ o predvedenie obvineného s cieľom jeho následného zadržania podľa § 85 ods. 1 TP. Operatívci prišli na miesto, kde sa mal obvinený zdržiavať, tohto obmedzili na osobnej slobode a v súlade s dožiadaním obvineného predviedli pred vyšetrovateľku, ktorá ho následne zadržala postupom podľa § 85 ods. 1 TP. Súd v súvislosti s týmto postupom konštatoval, že príslušníci operatívneho oddelenia postupovali v rozpore so zákonom, keď obvineného mali zadržať priamo na mieste postupom podľa § 85 ods. 1 TP, a nie ho obmedziť na osobnej slobode s cieľom predvedenia podľa § 17b zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o Policajnom zbore" alebo "ZPZ"). Hoci voči osobe už bolo vznesené obvinenie, teda nemala už procesné postavenie podozrivého (nemožnosť postupu podľa § 85 TP, ale podľa § 86 TP), v danom prípade je podstatnejšie skôr to, že súd konštatoval, že príslušníci operatívneho oddelenia - vyhláškoví policajti - mohli a museli ( ) konať podľa § 85 ods. 1 TP.

Spomenutá vyhláška bola v platnosti necelú dekádu, keď v roku 2017 bola nahradená vyhláškou č. 192/2017 Z. z. Jej prijatie bolo odôvodňované, okrem iného, aj tým, že policajná prax nepostupovala pri aplikácii § 85 TP jednotne. Uvedené viedlo MV SR k odstráneniu oprávnenia vyhláškového policajta zadržať podozrivého v zmysle § 85 ods. 1 TP. Ak bolo cieľom ministerstva zjednotiť prax v otázke aplikácie § 85 TP, potom bolo prijatie novej vyhlášky kontraproduktívne a spomínanú nejednotnosť praxe ešte viac posilnilo. Tu vznikol reálny právny nonsens, kedy zadržať podozrivého, ktorý bol pristihnutý pri trestnom čine alebo pri úteku, bol oprávnený výlučne vyšetrovateľ a poverený príslušník PZ. Normotvorca absolútne nereflektoval vnútornú štruktúru PZ, a síce že vyšetrovateľ alebo poverený príslušník PZ bežne nebýva súčasťou hliadky PMJ alebo dopravnej polície tak, aby pre prípad odhalenia či dôvodného podozrenia z trestného činu mohol ako vecne príslušný policajt zasiahnuť. Policajti prvého kontaktu nemali oprávnenie zaistiť podozrivého pristihnutého pri trestnom čine alebo na úteku, keďže oprávnenie zadržať podozrivého podľa odseku 1 im nová vyhláška odňala a odsek 2 nie je a ani nikdy nebol adresovaný príslušníkovi PZ. Existovala síce ešte možnosť zaistiť osobu podľa zákona o Policajnom zbore, avšak z judikatúry NS SR je už dlhodobo zrejmé, že pri preukázateľnej vedomosti polície o spáchaní trestného činu, resp. vedomosti o podozrivom je potrebné postupovať vždy podľa TP, a nie podľa ZPZ. Na takýto zaisťovací úkon ich však TP nesplnomocňoval. Policajná prax tak bola nútená na tento stav promptne reagovať, a vybrala si síce najhorší, avšak zrejme (v tom čase) jediný možný spôsob, ako medzeru v zákone vyplniť, a síce použiť na zaistenie podozrivej osoby odsek 2. Odsek, ktorý je založený na súkromnoprávnej iniciatíve, odsek, ktorého cieľom nebolo sprocesniť postup orgánu štátu, ale postup iného občana, inej osoby súkromného práva. Odsek, ktorý je založený na neformálnosti. Na účely tejto časti príspevku je dôležité to, že táto prax mala byť odobrená usmernením Generálnej prokuratúry SR č. IV/1 Spr 27/18/1000-9 z roku 2020. Zámerne sme použili slová "mala byť", nakoľko cieľ usmernenia bol síce jasný, avšak jeho prevedenie tento cieľ nedosiahlo, skôr sa mu ešte viac vzdialilo.

V prvom rade nie je v usmernení ani raz spomenutá už uvádzaná vyhláška MV SR, a to napriek tomu, že rozširuje na účely trestného konania definíciu policajta. Podstatnejším faktorom je ale to, že nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, či vyhláškový policajt môže postupovať podľa odseku 2. Na jednej strane poukazuje na rozhodovaciu prax NS SR, resp. senátu 5Tdo (z nášho pohľadu nesprávnu), podľa ktorej príslušník PMJ môže postup