Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 8/2018 z 26. 9. 2018 (povaha lehoty podľa § 125 ods. 2 CSP)

Právnická prax si vyžaduje mnoho zručností, ale jednou z tých najdôležitejších, skutočným právnickým majstrovstvom, je jednoducho nezmeškať lehotu. Preto je potrebné byť konzervatívny tak pri legislatívnom ukotvení, pri súdnom rozhodovaní, resp. interpretácii, ako aj pri podávaní návrhov zo strany advokátov. Tézou textu je názor, že pre určenie charakteru lehoty je dôležitý text zákona a nie povaha predpisu ako procesného či hmotného. Zo širšieho hľadiska som presvedčený, že rakúske delenie lehôt na hmotné a procesné je nedokonalé a že lepší systém majú v Nemecku.

Najvyšší súd v glosovanom rozhodnutí rozhodol, že lehotu podľa § 125 ods. 2 CSP (" ) je nutné vykladať, takpovediac, procesnoprávne.

Pred niekoľkými mesiacmi, po náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 599/2016, ktorým sa rozhodlo, že , by sa mi glosované rozhodnutie vo výsledku páčilo, pretože som sa vtedy narýchlo domnieval, že vyznenie novej a starej úpravy je rovnaké a dôvodová správa, ktorá hovorila o hmotnoprávnej lehote, nie je záväzná. Kolega ma však medzičasom upozornil, že textuálny rozdiel medzi Civilným sporovým poriadkom a Občianskym súdnym poriadkom je výraznejší, teda rovnaké vyznenie medzi Občianskym súdnym poriadkom a Civilným sporovým poriadkom je len zdanlivé. Konkrétne slová podľa všetkého naozaj znamenajú fyzické doručenie súdu, a tak, napokon, nesúhlasím ani s glosovaným uznesením najvyššieho súdu, ani s M. Hlušákom, autorom predchádzajúcej glosy. Vývoj môjho vlastného uvažovania však naznačuje, že úprava nemusí byť na prvý pohľad taká zrejmá. Otázku som konzultoval s niekoľkými dobrými právnikmi, ktorých si vážim. Polovica z nich sa priklonila k procesnej lehote¹⁸⁾ a druhá k hmotnej. Komentár Wolters Kluwer (aj k Správnemu súdnemu poriadku) podporuje procesnú, "beckovský" (aj k Správnemu súdnemu poriadku) podporuje hmotnú. V rozhodovacej činnosti súdov sme si všimli obidva prístupy, aj keď opticky sa zdá, že prevláda hmotnoprávny.¹⁹⁾ Myslím, že osveta a školenia k novému Civilnému sporovému poriadku smerovali k hmotnoprávnemu poňatiu, a preto bude zatiaľ dominantným tento prístup. Takýto pocit majú aj sudcovia, ktorých som oslovil. Napokon, nemožno prehliadnuť, že najvyšší súd v glosovanom uznesení reagoval na seba samého, keď sa v odvolacej formulácii priklonil na stranu hmotnoprávnu a v dovolacej na procesnoprávnu.

V čase rozhodovania ústavného súdu o lehote na doplnenie podania v starom Občianskom súdnom poriadku bol už účinný Civilný sporový poriadok. Najvyšší súd ako odporca v konaní sp. zn. II. ÚS 599/2016 argumentoval v prospech hmotnoprávnej lehoty pre Občiansky súdny poriadok aj tým, že dôvodová správa k § 125 nového Civilného sporového poriadku explicitne tvrdila, že ide o hmotnoprávnu lehotu. Ústavný súd argument neprijal, ale na prvý pohľad sa mu tiež zdal textuálny rozdiel medzi procesnými kódexami malý. V bode 11.2 v rangu k tomu uviedol: " "

Najvyšší súd v glosovanom rozhodnutí argumentoval tým, že medzi starou a novou normou je istý rozdiel (doplniť vs. doručiť, resp. mlčanie vs. doručenie), ale účel normy ostal nezmenený, pričom judikatúra k Občianskemu súdnemu poriadku jasne stanovovala procesný charakter lehoty.²⁰⁾ Ďalej argumentoval procesným charakterom Civilného sporového poriadku ako takého.

Prazákladom diskusie o charaktere lehoty je analyticky precízny a pozoruhodný článok K. Škultétyovej a M. Števčeka publikovaný v Justičnej revue (K výkladu ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. In . 2002, 54, č. 1, s. 58-64), podľa ktorého až doplnenie podania robí procesný úkon perfektným, a, navyše, s nedoplnením nie je spojená žiadna procesná sankcia, a teda na samotné izolované doplnenie sa Občiansky súdny poriadok nevzťahuje, a teda ani jeho zarátavanie poštovej prepravy. Ústavný súd si v náleze sp. zn. II. ÚS 599/2016 tieto úvahy zosumarizoval tým spôsobom, že autori článku uvažujú tak, že kým sa nedoplní riadne úkon, tento úkon nie je procesným úkonom, a tak sa nenachádzame na pôdoryse Občianskeho súdneho poriadku, kde pre celý zákon platí, že lehoty sú zachované aj podaním na poštovú prepravu.

Tento názor sa v judikatúre k Občianskemu súdnemu poriadku nepresadil, ale možno si dôvodne myslieť, že idea hmotnoprávneho poňatia doplnenia podania bola prenesená cez autorov Civilného sporového poriadku do jeho § 125 ods. 2 a dôvodovej správy. To je poctivý a demokratický prístup. M. Hlušák v glose k tomuto rozhodnutiu argumentuje dômyselnou úvahou, že doplnenie podania je úplný, nie neúplný, procesnoprávny úkon, na ktorý sa vzťahuje § 117 CSP ( .) v spojení s § 121 ods. 5 CSP ( ). Ďalej argumentuje tým, že doplnenie je vlastne variantom nápravy vadného podania. Iné vady sa riešia súdnou výzvou, pri doplnení musí strana reagovať automaticky, ale lehoty na nápravu vád by sa mali počítať rovnako - procesne. Napokon, medzi pôvodným slovom doplnenie a súčasným doručenie nie je taký rozdiel.

V uvažovaní o lehote sa tak prelínajú tri roviny: (i) zreteľnosť, resp. sila samotného textu ustanovenia, (ii) ďalej procesnoprávna povaha predpisu a (iii) napokon, takpovediac, teória dovŕšeného či nedovŕšeného úkonu.

V československej tradícii sa vyvinulo spočívajúce v tom, že ak sú lehoty súčasťou hmotnoprávnej úpravy, tak sa počítajú ako hmotnoprávne, teda k ich zachovaniu je potrebné, aby bolo podanie vo fyzickej dispozícii orgánu verejnej moci, a ak sú súčasťou procesnoprávnej úpravy, tak sú zachované, ak sú v posledný deň podané na poštovú prepravu. Uvedené uvažovanie je natoľko vžité, že už sa ani neuvažuje, čo je explicitne v zákone, uvažuje sa len, akú povahu má daný predpis - či procesnú alebo hmotnú. Táto tradícia sa pravdepodobne zdá presvedčivá z toho dôvodu, že Občiansky zákonník má svoju úpravu lehôt, a Občiansky súdny poriadok, resp. Civilný spor