SHIKSAITOV proti Slovenskej republike

Dňa 17. januára 2015 podal prokurátor na krajský súd návrh na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby podľa § 504 ods. 3 TP. Uviedol, že v danom štádiu sťažovateľov status utečenca, ktorý bol potvrdený Interpolom v Štokholme, nepredstavuje prekážku začatia predbežného vyšetrovania v súvislosti s jeho prípadným vydaním, a to vzhľadom na to, že azylová politika nebola zjednotená právom EÚ. Podľa Európskeho dohovoru o vydávaní z roku 1957 a podľa TP bolo preto nevyhnutné zabezpečiť sťažovateľovu prítomnosť na území Slovenskej republiky do rozhodnutia, či je jeho vydanie do Ruska prípustné.

Dňa 19. januára 2015 krajský súd vypočul sťažovateľa, ktorý zopakoval, že mu bol vo Švédsku udelený azyl. Krajský súd vzal do úvahy, že proces udeľovania azylu prebieha v rámci konania, ktoré sa líši od extradičného konania, a že predbežné vyšetrovanie v rámci extradičného konania (podľa § 502 TP) vykonáva prokurátor, preto krajský súd považoval za nevyhnutné zabezpečiť prítomnosť sťažovateľa na území Slovenskej republiky, kým štát, ktorý žiada o vydanie, nepodá žiadosť o toto vydanie v súlade s § 505 ods. 3 TP. Podľa § 505 ods. 1 TP teda rozhodol tak, že vyhovel návrhu prokurátora a vzal sťažovateľa do predbežnej väzby počas extradičného konania, a to s účinnosťou od 15. januára 2015 o 20.45 hod.

Sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú neskôr doplnil prostredníctvom novej zvolenej obhajkyne. Predovšetkým uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že mu bol vo Švédsku udelený azyl, ustanovenie § 501 písm. b) TP neumožňovalo jeho vydanie do iného štátu. Ďalej uviedol, že na jeho zadržanie 15. januára 2015 bol potrebný súhlas prokurátora a že Rusko nepožiadalo o jeho vzatie do predbežnej väzby (ako to vyžaduje článok 16 Európskeho dohovoru o vydávaní).

Listom z 27. januára 2015 prokurátor požiadal švédske orgány o poskytnutie bližších informácií o sťažovateľovom statuse vo Švédsku.

Dňa 9. februára 2015 piaty senát najvyššieho súdu zamietol sťažovateľovu sťažnosť. S odvolaním sa na zatýkací rozkaz a dokumenty vzťahujúce sa na prebiehajúce trestné stíhanie sťažovateľa, zaslané ruskými orgánmi prostredníctvom Interpolu, považoval podmienky ustanovené TP pre predbežnú väzbu za splnené. Skutočnosť, že sťažovateľovi bol vo Švédsku udelený azyl (ktorá mala byť ešte prešetrená prokurátorom z hľadiska vylučovacej klauzuly podľa článku 1F Ženevského dohovoru z roku 1951 - pozri ďalej uvedený odsek 22), takejto väzbe nebránila. V každom prípade, v danom štádiu nebolo možné určiť, či bude prípadná extradícia prípustná alebo nie.

Dňa 19. februára 2015 podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorou napadol rozhodnutie najvyššieho súdu. Odvolávajúc sa na svoje právo nebyť pozbavený osobnej slobody bez právneho základu, poukázal nato, že štát, ktorý na neho vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, nepožiadal o jeho vzatie do predbežnej väzby a uviedol, že jeho status utečenca automaticky vylučuje akékoľvek vydanie. Ďalej konštatoval, že viacero jeho procesných práv zaručených v článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru bolo porušených v priebehu konania týkajúceho sa jeho vzatia do predbežnej väzby.

Po verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo 26. januára 2016, ústavný súd vyhlásil nález z 28. januára 2016 (sp. zn. II. ÚS 352/2015, doručený sťažovateľovej obhajkyni 22. marca 2016), ktorým rozhodol, že sťažovateľove práva zaručené článkami 5 a 6 Dohovoru neboli porušené. Uviedol, že počiatočné obmedzenie sťažovateľovej osobnej slobody sa zakladalo na zákone o Policajnom zbore a nevyžadovalo súhlas prokurátora; až po tom, čo orgány preverili, že sťažovateľ je stále medzinárodne hľadanou osobou, mohol byť sťažovateľ v súlade s § 504 ods. 2 TP zadržaný s predchádzajúcim súhlasom prokurátora. Jeho následné vzatie do predbežnej väzby bolo podmienené iba relevantným návrhom podaným prokurátorom podľa § 504 ods. 3 TP; v každom prípade, článok 16 ods. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní nebolo možné vykladať tak, že takúto žiadosť musí podať štát požadujúci vydanie. Ústavný súd ďalej uviedol, že preklad rozhodnutia o udelení azylu sťažovateľovi švédskymi orgánmi bol sťažovateľom predložený až po tom, ako najvyšší súd rozhodol vo veci, a že podmienky týkajúce sa prípustnosti jeho vydania sú predmetom predbežného vyšetrovania uskutočňovaného prokurátorom, pričom účel by mohol byť zmarený, ak by sťažovateľ nebol vzatý do predbežnej väzby.