Privátne vymáhanie škody spôsobenej porušením súťažného práva

Spory o náhradu škody spôsobenej porušením súťažného práva netvoria hlavnú náplň agendy domácich súdov a nič nenasvedčuje tomu, že by to mohlo byť v dohľadnej dobe inak. Nejde však o slovenské špecifikum. Na rozdiel od praxe amerických (USA) súdov, výskyt privátnych súdnych sporov z porušenia antitrustového práva v práve členských štátov Európskej únie (ďalej aj "Únie") je skôr výnimkou. Vyšší počet privátnych žalôb eviduje len Nemecko, Holandsko a Veľká Británia. Skúsenosti s takýmito spormi deklaruje aj Francúzsko a Španielsko. V ostatných krajinách Európskej únie sa táto problematika považuje za novú, okrajovú, či tému, ktorá je (zatiaľ) zaujímavá len pre teoretikov.

Je zrejmé, že problémy spojené s porušovaním súťažného práva presahujú hranice národných štátov a ovplyvňujú budovanie jednotného trhu. Preto Zmluva o fungovaní Európskej únie zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu (článok 101 Zmluvy) . Zakázané je aj akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia (článok 102 Zmluvy).

Uvedené zákazy by strácali zmysel, ak by ich dodržiavanie nebolo vymáhané vhodnými mechanizmami nápravy. Argumenty pre potrebu revízie existujúceho stavu a prípadné zahájenie legislatívnych prác poskytol Súdny dvor EÚ svojimi rozhodnutiami z rokov 2001 a 2006 , v ktorých pripomenul, že právo poškodených osôb na kompenzáciu škody v dôsledku porušenia antitrustových pravidiel ES (vtedajšie články 81 a 82 Zmluvy ES) je zaručené právnymi predpismi Spoločenstva. Vyžiadaný prieskum zameraný na zistenie stavu právnej úpravy vo vtedajších členských štátoch Únie priniesol kompletnú správu o stave (tzv. Ashurst Report z roku 2004) a v nej poznatok o "chýbajúcom rovnakom prístupe" a "celkovom nedostatočnom vývoji" v tejto oblasti práva.

Snahy o legislatívnu nápravu vyústili do prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/104/EÚ o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie. Vzorom právnej úpravy sa stali právne poriadky Spojeného kráľovstva, Nemecka a Holandska z toho dôvodu, že pre úpravu náhrady škody spôsobenej porušením súťažného práva sa javili "oveľa viac vhodnejšie" ("much more suitable") než systémy v iných členských štátoch. Cieľom smernice bolo poskytnúť poškodeným minimálny štandard ochrany ("floor of rights"). Pre transpozíciu smernice boli dôležitými tie jej ustanovenia, ktoré stanovovali povinnosť zosúladiť domácu úpravu s hmotnoprávnymi ustanoveniami smernice tak, aby sa neuplatňovali so spätným účinkom (článok 22 ods. 1 smernice 2014/104/EÚ). Tiež sa požadovalo, aby harmonizované vnútroštátne opatrenia neumožňovali žaloby na náhradu škody, podané na vnútroštátny súd pred 26. decembrom 2014.

Prijatiu smernice predchádzali dlhoročné prípravy, započaté v roku 2002 zverejnením najprv Zelenej knihy a neskôr, v roku 2008, publikovaním tzv. Bielej knihy, sprevádzanej Pracovným dokumentom Komisie z toho istého roka. Tieto dokumenty, spolu s textom smernice a ďalšími pracovnými dokumentmi , poskytujú obsahový rámec pre interpretáciu a aplikáciu európskej úpravy náhrady škody spôsobenej porušením súťažného práva.

Uvedené materiály odkazujú predovšetkým to, že uplatňovanie antitrustového práva sa na úrovni Únie považuje za dôležitý nástroj vytvorenia a udržania konkurencieschopnej ekonomiky. Hlavnou sa stala myšlienka, že bez silnej politickej podpory súťaživosti presadzovanej príslušnými najvyššími autoritami nedôjde k vytvoreniu fungujúceho trhu a ani ku skutočnej integrácii v jeho rámci. Podpora súťaživosti na jednotnom trhu sa vníma nielen ako základ "ochrany spotrebiteľov a poctivých podnikateľov pred nekalosúťažnými praktikami ich rivalov", ale tiež ako nástroj pre zachovanie "dobrých súťaživých podmienok na trhu, ktoré vedú k nižším cenám, lepšej kvalite tovaru a služieb a poskytujú širšie možnosti výberu pre spotrebiteľov".

Už z obdobia prípravy smernice o náhrade škody spôsobenej porušením článkov 101 a 102 ZoFEÚ sa uvažovalo o komplementárnom využití oboch mechanizmov vymáhania spôsobenej škody-súkromnom aj verejnoprávnom, a to aj napriek tomu, že mnoho z harmonizačných opatrení sledovalo skôr ochranu verejného ako súkromného vymoženia práv. V prospech súkromnoprávnych prostriedkov vypovedal ich rastúci význam a popularita, ako aj to, že sa stali neodmysliteľnou súčasťou decentralizovaného systému uplatňovania kartelového práva, tak ako bol zavedený nariadením (ES) č. 1/2003. Presadzovaniu predstavy o účinnom využití oboch mechanizmov práva nebránila ani existencia poznatkov, ktorá poukazovala na nevyváženosť verejnoprávnych a súkromnoprávnych metód ochrany práv. Pre takýto postup sa dôvodilo, že dosiaľ preferovaná verejnoprávna vymožiteľnosť (najmä prostredníctvom programu zhovievavosti) stále vykazuje úspechy v boji proti aktivitám obmedzujúcim súťaživosť na trhu; prostriedkami súkromného práva sa zasa sleduje zabezpečenie plnej kompenzácie vytrpenej škody pre obete protisúťažného konania.

Zelená kniha z roku 2002 mala vymedziť vzťahy medzi obidvoma mechanizmami nápravy tak, aby medzi nimi nedochádzalo k treniciam. Vhodným nastavením spôsobu právnej úpravy sa mala zabezpečiť účinná vymožiteľnosť práv jednotlivca a zároveň sa mala chrániť efektívnosť verejnoprávneho presadzovania práva. Zámerom bolo navodiť podmienky pre maximálnu účinnosť pravidiel tak, aby sa vymáhanie škody nestalo "neprimerane obtiažnym, či prakticky nemožným". Zjednodušením konania pri žalobách o náhradu škody a uľahčením vymáhania náhrady škody od toho, kto sa dopustil porušenia práva, sa malo posilniť presadzovanie proti trustových pravidiel podľa predstavy, že vymáhanímškody sa poškodenízároveň dostávajú do tesnejšieho kontaktu s pravidlami hospodárskej súťaže. Skúsenosti v prípadoch Pfleiderer a Donau Chemie však poukázali na to, že hľadanie rovnováhy medzi obidvoma mechanizmami vymáhania škody z porušenia súťažného práva nebude jednoduché.

Od neskôr publikovanej Bielej knihy, ktorá čerpala z reakcií na Zelenú knihu, sa očakávalo, že poskytne podrobné návrhy na prekonanie prekážok, ktoré bránia účinnejšiemu podávaniu žalôb na náhradu škody z porušenia protisúťažného práva. Biela kniha vyslovuje záujem na tom, aby všetky poškodené osoby mali prístup k účinným mechanizmom na nápravu, pretože prvoradou a hlavnou zásadou pripravovanej právnej úpravy má byť plná kompenzácia za vytrpenú ujmu. V dokumente sa konštatuje, že pre tieto spory o náhradu škody je typická štrukturálna informačná asymetria; jej prekonanie sa považuje za vec zásadného významu. Pochopiteľnými sú preto snahy uľahčiť poškodeným preukazovanie skutočností dôležitých pre vznik zodpovednosti porušiteľa za spôsobenú škodu. Náprava asymetrie v informáciách sa má korigovať napríklad úpravou práva poškodeného na získanie prístupu k dôkazom (článok 15 smernice), ustanoveniami o kvantifikácii rozsahu škody (články 46, 47 smernice), zavedením prezumpcie vzniku škody, či zavineného konania žalovaného. Medzi takéto opatrenia možno zaradiť aj úpravu premlčacej doby (článok 36). Zdôrazňuje sa pritom, že navrhované politické riešenia sú vyváženými opatreniami, ktoré majú korene v európskej právnej kultúre a tradíciách.

Z uvedeného vyplýva, že európska smernica považuje žaloby na náh