Voľby ako hodnota právneho štátu

V ústavnej definícii štátu Slovenská republika sa v čl. 1 Ústavy Slovenskej republikyvedľa seba vynímajú dve jeho charakteristiky - "demokratický" a "právny". Zaradenie týchto pojmov vedľa seba môže zviesť k skreslenej predstave, že existujú paralelne a bez inklúzie, resp. častejšie je vnímanie týchto pojmov ako vzájomne podmienených. Demokratický štát by bez právneho bol prázdnou fikciou a, naopak, právny štát v nedemokratickom prostredí by bol ilúziou. Ide nepochybne o správne predstavy, avšak v teoretickej rovine môžu vyznieť hlucho, kým sa nepretavia do konkrétnych inštitútov. Medzi kľúčové inštitúty demokratického štátu patria voľby a ich zásadné princípy (sloboda, rovnosť, tajnosť, spravidla aj priamosť) sú vymedzované v ústavách. Tam to spravidla aj končí, pretože je na voľnej úvahe štátu, akú konkrétnu formu a spôsob (volebný systém) si zvolí a preto zákonodarca má pri koncipovaní volieb voľnú ruku. Porušenie volebných zákonov je v rozpore s princípom zákonnosti, ktorý je síce zásadou právneho štátu, ale nie jedinou. Ústavodarca k nim môže pridať (okrem už uvedených) aj ďalšie. Ak tak urobí, stávajú sa zároveň hodnotami právneho štátu a zákonodarca je nimi viazaný. Niektoré z takýchto hodnôt môžu mať aj medzinárodnoprávnu ochranu v prípade, že sú súčasťou medzinárodne garantovaných zásadných princípov volebného práva a o jednej z nich je rozhodnutie vo veci ktoré vnieslo zaujímavý rozmer do vzťahu demokracie a právneho štátu. V prípade, ak štát sa dobrovoľne a v záujme demokracie rozhodne poskytnúť v oblasti volebného práva nadštandardný ústavný rozsah práv, než poskytuje medzinárodnoprávny štandard, a potom tento ústavný sľub nedodrží, môže ho medzinárodné spoločenstvo z pohľadu ochrany právneho štátu brať na zodpovednosť za porušenie tohoto nadštandardne priznaného práva?

V prípade základných práv je táto otázka vyriešená kladnou odpoveďou. Ak sa napríklad štát rozhodne priznať obvinenému z trestného činu väčší rozsah práv, ako mu priznáva čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ("Dohovor"), potom Európsky súd pre ľudské práva ("ESĽP") preskúmava porušenie čl. 5 Dohovoru z pohľadu záruk ochrany práva na osobnú slobodu, vytvorených vnútroštátnym právom. Samozrejme, aj tu je v pozadí vtieravá otázka suverenity štátu a pritom ide o právo na osobnú slobodu, kde priestor pre voľnú úvahu štátu pri zásahu do tohoto práva je mimoriadne úzky. Čo však v prípade, keď je priestor pre voľnú úvahu štátu, naopak, veľmi široký, ako je to v otázke volebného systému a pravidiel jeho uskutočňovania vo voľbách. Môže nadnárodný súdny orgán zasiahnuť do tohoto teritória štátnej suverenity cez prizmu právneho štátu a fakticky prostredníctvom nej hodnotiť výkon demokracie v tomto štáte v prípade, keď z pohľadu medzinárodného práva ide o priznanie nad- štandardnej úrovne výkonu volebného práva ako barometra demokracie?

Nová maďarská ústava (Základný zákon z roku 2012) v čl. XXIX zakotvila právo národnostných menšín - participovať na výkone verejnej moci, na miestnej aj na celoštátnej úrovni. V Maďarsku je oficiálne registrovaných v zmysle zákona čl. CLXXIX o právach národností 13 národnostných menšín. V záujme zreálnenia ústavného prísľubu ich participácie na výkone verejnej moci zaviedol volebný zákon (zákon č. CCIII z roku 2011) od roku 2014 nový model účasti príslušníkov národnostných menšín na voľbách do maďarského parlamentu. Príslušníkom národnostnej menšiny umožnil, aby svojich kandidátov zapísali na osobitnú kandidátnu listinu, ktorá potom bude existovať vo volebnom procese súbežne s celoštátnou (klasickou straníckou) kandidátnou listinou. Príslušníci národnostnej menšiny si tak budú môcť vybrať, či odovzdajú svoj hlas kandidátom na "národnostnej" kandidátnej listine, alebo si vyberú kandidátov z celoštátnych kandidátnych listín. V záujme naplnenia ústavného práva participácie národnostnej menšiny na riadení štátu a na uľahčenie možnosti zvolenia kandidátov zákon určil preferenčnú kvótu v rámci uzatváracej klauzuly (volebného prahu určujúceho minimálny počet hlasov, ktorý musí kandidujúci subjekt vo voľbách získať pre vzostup do parlamentu) na úrovni jednej štvrtiny. To znamená, že prvý kandidát uvedený na národnostnej kandidátnej listine potreboval získať 25 % z počtu hlasov, ktoré pre získanie poslaneckého mandátu potreboval získať kandidát volený na celoštátnej kandidátnej listine. Nepochybne tým došlo k pozitívnej diskriminácii kandidátov umiestnených na "národnostnej" kandidátnej listine. Ďalší volebný bonus pre kandidátov na "národnostných" kandidátnych listinách zaručuje § 18 volebného zákona inštitútom tzv. hovorcu národnostnej menšiny v parlamente. Hovorcom národnostnej menšiny sa stáva kandidát umiestnený na prvom mieste na národnostnej kandidátnej listine v prípade, keď nedostal počet hlasov potrebných na získanie mandátu poslanca. Hovorca národnostnej menšiny však nemá hlasovacie právo v parlamente.

Preferenčná kvóta kandidáta národnostnej menšiny predstavuje nadštandardný rozsah práv (otázku pozitívnej diskriminácie teraz ponechajme bokom) vyplývajúcich z článku č. 3 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru, od ktorého sa odvíja aj aktívne a pasívne volebné právo. Európska komisia pre ľudské práva už v rozhodnutí v súvislosti s voľbami uviedla, že " " Tento názor Európskej komisie pre ľudské práva si osvojil aj ESĽP, keď v bode 42 rozsudku vo veci