Odňatie možnosti konať pred súdom. Zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva v súdnom konaní. Nesúhlas so späťvzatím návrhu. Vzájomný návrh v konaní o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva.

Konštatoval vážny dôvod nesúhlasu žalovanej so späťvzatím návrhu totiž právna teória aj ustálená súdna prax (na ktorej záveroch nevznikol ani v prejednávanej veci dôvod čokoľvek meniť) považuje len tie prípady, v ktorých by po zastavení konania v dôsledku späťvzatia došlo k takej právnej situácii, ktorá by vylučovala možnosť (potrebu) vecného zaoberania sa súdu s neskorším návrhom ktoréhokoľvek z účastníkov zastavovaného konania a pre ktorú okolnosť (založenú najčastejšie na uplynutí času) ochranu práva účastníkovi (nesúhlasiacemu so späťvzatím) bolo by možno reálne poskytnúť len v tom konaní, ktoré by sa malo práve podľa namietaného späťvzatia návrhu zastaviť. Uviedol, že v prejednávanej veci však o obdobný prípad nešlo, keďže tu na jednej strane bolo riadne späťvzatie návrhu (čo aj urobené samostatnými podaniami oboch žalobcov), majúce charakter podania, ktoré už vziať späť nemožno, pretože späťvzatím je účastník viazaný a jeho nežiadúce následky možno napraviť zásadne len podaním nového návrhu, s už uvedenou, avšak na prejednávanú vec sa nevzťahujúcou výnimkou nezastavenia konania pre vážne dôvody žalovanej.

Ďalej dodal, že na druhej strane nebolo dané nič, čo by okamžite po skončení konania v prejednávanej veci bránilo žalovanej v uplatnení práva na zrušenie spoluvlastníctva (a jeho vyporiadanie) vlastným návrhom. V tomto prípade by nemohla inak obstáť námietka vykonania množstva dôkazov práve v zastavovanom konaní, pretože tieto dôkazy boli použiteľnými aj v novom konaní prinajmenšom ako listiny podľa § 129 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP") a použiteľnosť takých podkladov závisela najmä od času rozhodovania o veci samej, ktorý práve v prejednávanej veci aj vzhľadom k námietkam žalovanej z jej odvolania nemusel prísť skôr, ako v novom konaní iniciovanom samou žalovanou, rovnako ani námietka nákladnosti sporu (ktorá sa mohla a správne aj mala odraziť na rozhodnutí o trovách konania) a napokon žalovanej nemohla pomôcť ani argumentácia podaním vlastného protinávrhu o zrušenie spoluvlastníctva ešte v roku 1993 (pretože práve konanie v prejednávanej veci majúce sa proti vôli žalovanej zastaviť, tvorilo prekážku konania o protinávrhu žalovanej podľa § 83 OSP a jediným možným spôsobom naloženia s takým protinávrhom pri nezastavení konania na základe späťvzatia návrhu žalobcami, by mohlo byť vylúčenie protinávrhu žalovanej na samostatné konanie a bezodkladne zastavenie takého samostatného konania spojené samozrejme so znášaním trov takého konania výlučne žalovanou).