Právo na sebaurčenie verzus zásada územnej celistvosti v medzinárodnom práve

Právo národov na sebaurčenie, ako zásada medzinárodného práva, vychádza z cieľov OSN, definovaných v Charte OSN . Jeho existencia sa však datuje do skoršieho obdobia, pričom základným východiskom je, že národ pri napĺňaní svojho práva na sebaurčenie uplatňuje svoju snahu o nezávislosť (z angl. independence) a snahu o správu vlastných záležitostí, tzv. self-government.

Pôvodne sa právo na sebaurčenie vnímalo ako právo na vytvorenie vlastného štátu, a to najmä na začiatku 20. storočia, čo súviselo s ukončením prvej svetovej vojny . Ide najmä o obdobie po skončení druhej svetovej vojny až po začiatok 80. rokov. Proces dekolonizácie podporili aj rezolúcie VZ OSN č. 1514 (XV) a 1541 (XV) , ktoré formulovali právo na sebaurčenie koloniálnych a závislých národov. Neskôr sa táto zásada stala súčasťou prvých medzinárodných ľudsko-právnych zmlúv - Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Oba pakty určujú vo svojom článku 1, ods. 1, že "všetky národy majú právo na sebaurčenie". Neskôr, najmä v súvislosti s medzinárodnou úpravou v Deklarácii VZ OSN 2625 (XXV), v roku 1970, sa toto právo interpretovalo predovšetkým ako právo koloniálnych území na vlastnú štátnosť.

Ako uvádza J. Azud, "... ďalšie spresnenie dostalo toto právo (na sebaurčenie) v Deklarácii zásad medzinárodného práva, prijatej VZ OSN v roku 1970 [Deklarácia VZ OSN 2625 (XXV)] a potvrdil ho napríklad aj Medzinárodný súdny dvor v posudku vo veci Západná Sahara , ako aj v rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v spore o hraniciach medzi Burkina Faso a Malijskou republikou v roku 1986 . Hlavná pozornosť sa sústredila na tzv.vonkajšíaspekt zásady - oslobodenie od cudzieho útlaku" . Takýto výklad práva na sebaurčenie bol charakteristický pre obdobie dekolonizácie.

Posun v definovaní práva na sebaurčenie národov priniesol Helsinský záverečný akt (1975) , ktorý právo na sebaurčenie národov limitoval rešpektovaním zásady územnej celistvosti pôvodného štátu. Podľa Helsinského záverečného aktu sa má právo na sebaurčenie realizovať pri dodržaní rešpektu voči menšinovým právam a účinnou participáciou v rámci demokratického zriadenia krajiny.

Ďalší rozsah práva národov na sebaurčenie prináša postupne judikatúra Medzinárodného súdneho dvora. Rozhodnutím Medzinárodného súdneho dvora z roku 1995 sa potvrdil tento prístup, ktorý "právo na sebaurčenie považuje za základnú zásadu súčasného medzinárodného práva".

Tento prístup potvrdil aj Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie, keď v roku 1996 konštatoval, že "medzinárodné právo neuznáva všeobecné právo národov na jednostranné oddelenie sa od existujúceho štátu. V súčasnosti preto právo na sebaurčenie treba vnímať najmä ako rešpektovanie ľudských, občianskych, politických, kultúrnych a jazykových práv príslušníkov národnostných menšín alebo menších národov vo viacnárodnom štátnom celku a ako ich právo na demokratickú spoluúčasť na moci v štáte."

Napriek tomu, ako uvádza D. Cass, táto "zásada zostáva jednou z najmenej ustálených zásad v rámci medzinárodného práva". Existujúce prípady poukazujú na to, že aplikačná prax považuje za oprávnené okolnosti pre uplatnenie práva na sebaurčenie najmä prípady systematického porušovania ľudských práv v krajine, vojenský alebo ozbrojený konflikt, resp. politickú krízu v krajine, spojenú s nerešpektovaním práv národnostnej alebo etnickej menšiny. V týchto prípadoch sa medzinárodné spoločenstvo aj OSN zaoberali práve vzťahom práva na sebaurčenie a zásadou územnej celistvosti. Príkladmi nadradenia uplatňovania práva na sebaurčenia národa nad princípom územnej celistvosti v praxi boli - vznik Eritrey v roku 1993, Kosova v roku 2008 či vznik Južného Sudánu v roku 2011. V týchto prípadoch bolo právo na sebaurčenia národa definované širokým spôsobom, a to v nadväznosti na mimoriadne okolnosti v krajinách, v ktorých prebiehal ozbrojený konflikt a kde dochádzalo k masívnemu porušovaniu ľudských práv obyvateľstva (prípad Eritrey a Sudánu) alebo etnickej skupiny (Kosovo). Na základe medzinárodného práva a požiadaviek definovaných Montevidejským dohovorom boli tieto krajiny medzinárodne uznané. Významným faktorom bolo zapojenie medzinárodnej organizácie OSN, ktorá po dohode s vládou príslušnej krajiny participovala na procese vzniku nových štátov. Na opačnej strane stoja príklady vzniku Abcházska, Južného Osetska v roku 2008, či vyhlásenie nezávislosti Krymskej republiky v roku 2014, ktoré sa pri vyhlásení nezávislosti a žiadosti o uznanie odvolávali na uplatnenie práva na sebaurčenie, medzinárodné spoločenstvo ich však neuznalo (prípad Abcházska a Južného Osetska), alebo ho považovalo vo vzťahu k ustanoveniam medzinárodného práva za kontradiktórne.

V otázke uznania štátu v medzinárodnom práve existuje aj možnosť, keď nie je potrebné posudzovať vzťah zásady sebaurčenia a zásady územnej celistvosti. Ide o vznik nového štátu so súhlasom pôvodného štátu (napríklad separáciou, alebo spojením ako v prípade vzniku Nemeckej spolkovej republiky v roku 1990 s bývalou Nemeckou demokratickou republikou), alebo vznik nového štátu zánikom pôvodného štátu (napríklad vznik Slovenskej republiky a vznik Českej republiky zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky k 31.12.1992). Takýchto príkladov dobrej praxe je však menej, ako príkladov, keď sa obe uvádzané zásady dostávajú do kontradikcie. V súvislosti s vývojom medzinárodného spoločenstva najmä od 90. rokov minulého storočia, stretávame sa s prípadmi vyhlásenia nezávislosti a vzniku nových štátov, ktoré evokujú otázku, aké faktory určujú, či sú vznik štátu a vyhlásenie nezávislosti v súlade s právom národa na sebaurčenie, definovaným v medzinárodnom práve, alebo či ide o vznik štátu, ktorýje v rozpore so zásadou územnej celistvosti. Rozsiahlosť tejto problematiky je veľmi veľká, ako aj počet prípadov, ktoré by bolo možné analyzovať.

Predmetom skúmania sú tak iba tie z uvádzaných prípadov, ktoré na seba odkazujú a chcú využiť systém precedensu pre uznanie - ide konkrétne o vyhlásenie nezávislosti Kosova a snahu Abcházska a Južného Osetska o nezávislosť; oba sú datované do roku 2008, avšak s odlišným riešením. Výskum je rámcovaný teóriou ľudských práv M. Donnellyho , ktorej ústredným motívom je človek. Teória ľudských práv vychádza z toho, že podstatou práva na sebaurčenie národa, ako aj obsahom zásady územnej celistvosti, ktorá predstavuje garantovanie celistvosti štátneho územia pre obyvateľov príslušnej krajiny a existencie štátu, ktorý chráni ich práva - je antropocentristický prístup. To znamená, že v centre záujmu je človek, ktorého práva a pozitívny záväzok štátu ochraňovať ich, sú rozhodujúcimi faktormi pre uplatnenie práva na sebaurčenie, alebo naopak, na uplatnenie zásady územnej celistvosti. Analýzou prípadov z roku 2008 chceme nájsť odpoveď na výskumnú otázku, aké faktory ovplyvňujú uplatnenie práva národa na sebaurčenie a za akých okolností možno toto právo aplikovať vo vzťahu k existencii zásady územnej celistvosti v medzinárodnom práve. Naším zámerom je zistiť, či možno vo vzťahu zásady sebaurčenia a zásady územnej celistvosti vytvoriť algoritmus ich použitia, ak potrebu vzniku štátu vnímame ako podmienku pre ochranu práv jeho občanov - teda keď človek a občan je v stredu záujmu tohto štátu.