Rozhodovanie o väzbe dovolacím súdom

Podané dovolania sú najčastejšie (štatisticky - s prihliadnutím na počet všetkých dovolaní, predložených na rozhodnutie) odmietané na neverejnom zasadnutí uznesením ako zrejme nedôvodné, alebo z iných formálnych dôvodov (alternatívne prichádza do úvahy zamietnutie nedôvodného dovolania na verejnom zasadnutí). Ak však, naopak, uzná dovolacísúd dovolanie za dôvodné, postupujúc podľa § 386 ods. 1 a 2 Trestného poriadku je následne povinný vysloviť porušenie zákona v príslušných ustanoveniach rozsudkom a zároveň v jeho výroku zrušiť dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. jeho časť, prípadne aj chybné konanie napadnutému rozhodnutiu predchádzajúce. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu podľa okolností prípadu prichádza do úvahy tiež súčasné zrušenie predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ je však nezákonný len niektorý výrok dovolaním napadnutého rozhodnutia (alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa) a možno ho oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok s tým, že ak zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy zároveň celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Napokon, dovolacísúd je povinný v zmysle skôr označeného ustanovenia zrušiť aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie (rozhodnutia) obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

V prípade, že dovolací súd svojím rozhodnutím zasiahne do právoplatne skončenej veci zrušením výroku, na základe ktorého obvinený aktuálne vykonáva trest odňatia slobody, Trestný poriadok upravuje v § 380 ods. 2 pre dovolací súd ďalšiu povinnosť navyše, a to v podobe súčasného rozhodnutia o väzbe dotknutého obvineného. Také rozhodovanie o väzbe, bezprostredne závisiace od primárneho zrušujúceho výroku dovolacieho súdu vo veci samej (vo vzťahu k výroku o treste), má teda akcesorický charakter.

Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku: "Ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe".

V prvom rade, tak zo systematického, ako aj obsahového hľadiska niet pochýb o tom, že citovaná úprava je (z hľadiska svojej povahy) špeciálnou úpravou vo vzťahu k väzbe upravenej vo štvrtej hlave prvej časti Trestného poriadku. Jej osobitosť potom tkvie predovšetkým v tom, že na rozdiel od "štandardných" procesných situácií, keď sa o väzbe rozhoduje v priebehu zatiaľ neskončeného (prípravného alebo súdneho) konania, je tu rozhodnutie vydané až v dovolacom konaní, presnejšie v momente už sčasti vykonaného nepodmienečného trestu odňatia slobody. K tomu možno iba na okraj poznamenať, že dovolaním napadnutým rozhodnutím mohol byť obvinenému uložený aj "len" trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, pričom však neskôr došlo k rozhodnutiu o výkone tohto trestu.

Ustanovenie § 380 ods. 2 Trestného poriadku je kompetenčné ustanovenie, ktoré pri splnení predpísaných podmienok priznáva (a prikazuje) dovolaciemu súdu právomoc na väzobné rozhodovanie, a to bez ohľadu na to, kto podal vo veci dovolanie, a tiež bez ohľadu na to, či bolo vyslovené porušenie zákona v prospech alebo v neprospech obvineného (resp. inak povedané, či bolo úspešné dovolanie podané v neprospech alebo v prospech obvineného).

Väzba ako "najinvazívnejší" zaisťovací inštitút je tak plne legitímnym prostriedkom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca aj v novom konaní po zrušení pôvodného meritórneho rozhodnutia dovolacím súdom (§ 380 ods. 2 Trestného poriadku). Termín "rozhodne" pritom znamená, že ak nastane situácia predpokladaná v uvedenom ustanovení, je povinnosťou dovolacieho súdu rozhodnúť o väzbe, nie však nevyhnutne o vzatí do väzby. Pokiaľ však konajúci dovolací senát zistí existenciu dôvodov väzby a rozhodne o vzatí obvineného do väzby, a to buď vo forme osobitného uznesenia alebo samostatným (na zrušenie pôvodného výroku o treste nadväzujúcim) výrokom kasačného rozsudku , následne je potrebné vydanie príkazu na prepustenie obvineného z výkonu trestu odňatia slobody a príkazu na vzatie do väzby. Príkaz vydá predseda dovolacieho senátu, a tak prakticky zabezpečí nepretržité obmedzenie obvineného na osobnej slobode.

Ak ide o samotnú lehotu väzby, treba zdôrazniť, že táto začína plynúť odo dňa vyhlásenia rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby, ktorý sa do nej nezapočítava. Lehota väzby pritom vo všeobecnosti nikdy nezačína plynúť začatím úkonu (§ 63 ods. 2 Trestného poriadku) - momentom obmedzenia osobnej slobody (v našom prípade na podklade vyhláseného rozhodnutia), keďže sa nepočíta na hodiny. Na uvedenom závere nič nemení tomu nezodpovedajúca zaužívaná prax, v súlade s ktorou sa do výroku väzobných rozhodnutí pri vzatí obvineného do väzby uvádza, že lehota väzby začína plynúť od ... (dátum) o ... hod. (konkrétny čas).

V prípade vyhlásenia zrušujúceho rozsudku, na podklade podaného dovolania, ustanovenie § 380 ods. 2 Trestného poriadku predpokladá obligatórne rozhodovanie o väzbe, a to (bez návrhu prokurátora). Koncepčne je taká osobitná úprava podmienená okolnosťou, že ide o rozhodovanie v štádiu súdneho konania, v rámci ktorého je na základe § 238 ods. 2 Trestného poriadku súd povinný samostatne rozhodovať všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a zároveň tiež urobiť všetky rozhodnutia potrebné na skončenie veci a výkon súdneho rozhodnutia (v kontexte rozoberaného - potrebné na nové meritórne skončenie veci a prípadný nadväzujúci výkon rozhodnutia), čím sa má na mysli aj rozhodovanie o väzbe.

Potrebu "súčasného" rozhodnutia o väzbe (v kontexte zrušenia podkladu pre ďalší výkon trestu odňatia slobody v dôsledku vyhovenia podanému dovolaniu) potom treba vnímať tak, že ide o časovo presne vymedzenú kompetenciu dovolacieho súdu. Vo všeobecnosti pritom pod slovom "súčasne" rozumieme "v tom istom čase", "zároveň", resp. "popritom".

Napokon v rámci výkladu skôr citovaného ustanovenia je potrebné sa bližšie pozastaviť nad tým, v ktorých všetkých prípadoch nastane ním predpokladaná situácia (vyjadrená slovne: "ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovola- cí súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší...") pre obligatórne rozhodovanie príslušného dovolacieho senátu o väzbe.

Už úvodom je k tomu potrebné poznamenať, že s čisto jazykovým (gramatickým) výkladom príslušného návetia (uvádzacej vety) si tu nevystačíme, keďže pri jeho použitíby bolo povinnosťou dovolacieho súdu rozhodovať o väzbe výlučne vtedy, ak by došlo na podklade dovolania k zrušeniu "pôvodného" rozsudku, ktorým bol obvinenému uložený aktuálne vykonávaný (nepodmienečný) trest odňatia slobody - a to čo i len vo výroku o tomto treste.

Aplikácia ustanovenia § 380 ods. 2 Trestného poriadku je však omnoho širšia a prichádza do úvahy aj v iných situáciách, než je tá naostatok uvedená. V prvom rade možno potom dať do pozornosti už skôr popísaný prípad uloženia podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody "pôvodným" rozsudkom, keď bolo neskôr rozhodnuté o výkone tohto trestu, pričom trest sa na obvinenom v rozhodnom čase, t.j. v čase rozhodnutia dovolacieho súdu vykonáva. Uznesenie o "nariadení výkonu trestu odňatia slobody" (podľa zákonnej terminológie) bytu bolo zrušené dovolacím rozsudkom ako "rozhodnutie na zrušené rozhodnutie (rozhodnutia) obsahovo nadväzujúce" v súlade s § 386 ods. 2 veta posledná Trestného poriadku, pričom v praxi by také rozhodnutie zrejme bolo aj vo výroku rozsudku dovolacieho súdu explicitne označené.

Do už uvedenej kategórie patrí aj situácia, keď dovolací senát zruší "len" napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým došlo k zamietnutiu odvolania, prípadne viacerých odvolaní podaných proti rozsudku súdu prvého stupňa , čím (až) výrok o treste odňatia slobody tohto rozsudku nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným; jeho vlastnosť kasačným rozhodnutím dovolacieho súdu pominula (a teda pominul aj titul pre ďalší výkon trestu). Aj v tomto prípade je potom dovolací súd povinný rozhodnúť o väzbe obvineného.

Napokon potreba extenzívnej interpretácie vyvstáva aj v situácii, ak obvineným vykonávaný trest odňatia slobody má v čase rozhodovania dovolacieho súdu podklad už nie v dovolaním napadnutom právoplatnom rozhodnutí, ale v neskôr vydanom rozhodnutí, ktorým mu bol uložený súhrnný trest ("pôvodný" výrok o treste teda už neexistuje, resp. inak, obvinený už nevykonáva trest uložený mu "pôvodným" rozsudkom).

V tejto súvislosti možno súhlasiť s judikátnymi závermi veľkého senátu trestného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky , ktoré sú použiteľné aj v podmienkach rovnakej slovenskej právnej úpravy a v zmysle ktorých za "rozhodnutie obsahovo nadväzujúce" na rozhodnutie (rozhodnutia) zrušené na podklade dovolania je potrebné považovať okrem obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí vydaných v tej istej trestnej veci, v ktorej bolo podané dovolanie (napr. rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, rozhodnutie o trovách trestného konania, či rozhodnutie o započítaní väzby), aj obsahovo nadväzujúce rozhodnutia týkajúce sa dotknutého obvineného, ktoré boli vydané v jeho iných trestných veciach, pokiaľ ich výrok (prípadne len jeho časť) obsahovo nadväzuje na výrok zrušený dovolacím súdom. V popisovanej situácii výrok o súhrnnom treste v neskoršom rozhodnutí pôvodný výrok o treste (v súvislosti s ďalším trestným činom toho istého páchateľa, spáchaným vo viacčin- nom súbehu) priamo nahrádza.

Aj v naostatok uvedenom prípade je nepochybne dovolací súd povinný rozhodovať o väzbe obvineného. Z viacerých argumentov svedčiacich danému záveru možno poukázať predovšetkým na samotný účel ustanovenia § 380 ods. 2 Trestného poriadku, resp. tiež na to, že použitím jeho doslovného jazykového výkladu by mohlo dochádzať k neodôvodneným nerovnostiam medzi obvinenými, právoplatne odsúdenými s uložením samostatného, či (za zbiehajúcu sa trestnú činnosť) úhrnného trestu odňatia slobody v jednom konaní, a tými, ktorým by bol za zbiehajúcu sa trestnú činnosť uložený, v ďalšom samostatnom konaní, súhrnný trest. Konkrétne, prvá z oboch kategórií obvinených by bola možnosťou vzatia do väzby znevýhodnená v porovnaní s druhou, ktorá by stratila podklad pre ďalší výkon trestu (a teda obvinený by musel byť prepustený na slobodu), avšak väzba by tu neprichádzala do úvahy.

Je relevantnou otázkou potom aj možnosť vzatia obvineného dovolacím súdom do väzby nie vo veci, rozhodnutie v ktorej bolo predmetom dovolacieho prieskumu (s výsledkom vyhovenia dovolaniu a zrušenia dovolaním napadnutého rozhodnutia vo výroku o vine), ale subsi- diárne, v prípadenedostatku materiálnych alebo formálnych dôvodov väzby v tejto veci, v nadväzujúcej trestnej veci, v ktorej dovolací súd rovnako vyvolal nové konanie zrušením výroku o (súhrnnom) treste. Túto okolnosť česká judikatúra v právnej vete pripúšťa, avšak v odôvodnení sa ňou nezaoberá.

K naznačenej otázke je potrebné uviesť (jednak), že v nadväzujúcej trestnej veci odsudzujúci výrok (o vine) zostal právoplatný, a teda trest bude uložený bez ohľadu na výsledok nového konania vo veci, ktorá bola predmetom dovolacieho prieskumu (aj v prípade oslobodenia obvineného spod obžaloby), a (jednak) že v prípade viacčinného súbehu trestných činov môže byť v zásade v ktoromkoľvek z oboch konkurujúcich si konaní uložený (v prípade uznania viny) trest ako prvý a "jednoduchý", pričom v druhom z týchto konaní bude následne uložený súhrnný trest.

Na druhej strane, zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom vyvoláva konanie v nadväzujúcej trestnej veci len nepriamo, bez konštatácie chyby rozhodnutia alebo konania v tejto veci, resp. bez toho, aby vôbec rozhodnutie v nej bolo predmetom dovolacieho prieskumu. Ak by však v novom konaní v nadväzujúcej trestnej veci (vyvolanom rozhodnutím dovolacieho súdu o zrušení súhrnného trestu) bola väzba, vzhľadom na špecifické okolnosti tohto konania (na rozdiel od nového konania vo veci priamo dotknutej podaným dovolaním) z hľadiska jej dôvodov potrebná, javí sa ako zákonu a jeho účelu konvenujúcim riešením rozhodnúť o väzbe v nadväzujúcej trestnej veci. Aj v nej kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu vyvolalo nové konanie, a to - ako už bolo uvedené - v dôsledku vecnej a právnej súvislosti, podmienenej trestaním viacčinného súbehu trestných činov (úhrnným alebo v tomto prípade súhrnným trestom). Samozrejme, také rozhodnutie by si vyžiadalo potrebnú koordináciu postupu konajúcich súdov, postup pri ukladanítrestu všakvzásade umožňuje rozhodnúť ako prvému ktorémukoľvek z nich, teda v ktoromkoľvek z oboch nových konaní, vyvolaných kasač- ným rozhodnutím dovolacieho súdu.

Pokiaľ ide o procesný postup dovolacieho súdu pri samotnom rozhodovaní o väzbe, v tomto ohľade rozhodujúce "usmernenia" priniesol nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 597/2012, ktorý predovšetkým zdôraznil, že "rozhodnutie dovolacieho súdu o väzbe obvineného podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku je rozhodnutím o väzbe v zmysle § 72 ods. 1 Trestného poriadku a pokiaľ v § 380 nie je uvedené inak, vzťahuje sa naň úprava rozhodovania o väzbe uvedená v § 72 ods. 2."

Z hľadiska postupu v zmysle všeobecnej právnej úpravy vymedzenej v § 72 ods. 2 Trestného poriadku je potom najdôležitejšie upozorniť na to, že aj pred rozhodnutím dovolacieho súdu o väzbe musí byť obvinený vypočutý predsedom konajúceho senátu, ktorý následne umožní aj ostatným prítomným - presnejšie zvyšným členom senátu, prokurátorovi a obhajcovi klásť obvinenému v tejto súvislosti otázky. Z toho existujú dve výnimky predvídané v samotnom tomto ustanovení, keď vypočutie (z povahy veci a v prospech obvineného) nie je potrebné tiež v prípade, ak dovolací súd vôbec nezvažuje vzatie obvineného do väzby, keďže zistí, že z obsahu predloženého spisového materiálu nevyplývajú dôvody pre takýto postup, pričom na takom závere by nemohol nič zmeniť ani prípadný výsluch obvineného. Iná je však už situácia, ak prichádza do úvahy ponechanie obvineného na slobode pri nahradeníväzby, ktorému rozhodnutiu výsluch obvineného (okrem už uvedených výnimiek) musí predchádzať.

Ako k tomu uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (doslovne citujúc z daného pohľadu najvýznamnejšiu pasáž zo skôr označeného rozhodnutia), "... ak o väzbe obvineného rozhoduje dovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku, je pred vzatím obvineného do väzby povinný zoznámiť obvineného s dôvodmi, ktoré prichádzajú v jeho prípade do úvahy ako väzobné dôvody, so skutkovými okolnosťami, z ktorých také dôvody vyplývajú, ako aj dôkaznými prostriedkami, z ktorých boli zistené. Súčasne je dovolací súd povinný uvážiť, či obvinený mal alebo mohol mať možnosť sa s týmito dôkaznými prostriedkami počas konania oboznámiť a či mu je alebo môže byť ich obsah známy. Po zvážení všetkých okolností je dovolací súd v odôvodnených prípadoch povinný obvinenému, resp. jeho obhajcovi umožniť krátkou cestou do týchto dôkazných prostriedkov nahliadnuť. Pritom v zásade môže vychádzať z toho, že obvinený, resp. jeho obhajca má a môže predvídať, že v prípadoch upravených v § 380 ods. 2 Trestného poriadku dovolací súd môže rozhodovať o väzbe, v dôsledku čoho možno od obvineného, resp. jeho obhajcu očakávať zodpovedajúcu procesnú aktivitu (nahliadnutie do spisu vopred a pod.). Od obvineného ani jeho obhajcu však nemožno očakávať, že budú predpoklada