1. Transnacionálna ochrana ľudských práv
Obdobie po postmoderne predstavuje aj určité vyhranenie voči už klasickým postmoderným prejavom spojeným predovšetkým s pluralitou a paralelnosťou rôznych názorov, ale aj právnych poriadkov. Snaha po "uprataní" tohto (aj) právneho neporiadku môže mať viaceré podoby a pri ľudských právach je na prvý pohľad najjednoduchšou cestou návrat k univerzálnosti ako ich znaku aj základnému princípu ich existencie a fungovania. Kým postmoderná doba priniesla paralelné štruktúry a rôzne formy a spôsoby inštitucionálizácie ich ochrany,
6)
tak súčasná doba prináša rôzne pokusy o vytvorenie transnacionálneho systému, ktorý by viedol ani tak nie k vytvoreniu svetového súdu,
7)
ako skôr k vytvoreniu transnacionálnych záruk ochrany ľudských práv porušovaných v rámci globálnych systémov, pričom bazálnym jadrom sa môžu stať regionálne medzinárodné súdy pre ľudské práva s ambíciou byť "živým nástrojom" medzinárodného práva. Najsmelším z trojice potenciálnych nadnárodných súdov sa, popri Medziamerickom súde pre ľudské práva (IACtHR) a Africkom súde pre ľudské práva a práva národov (ACTPHR) regionálnych medzinárodných súdov, stal Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Priaznivým podhubím je aj stále sa rozrastajúca sieť nadnárodných mimovládnych organizácií s rôznou (a často aj pochybnou) legitimitou na poli ochrany ľudských práv.
8)
Príčiny stroskotania ambiciózneho modelu vytvorenia Svetového súdu pre ľudské práva zhrnul I. de la Rasilla do štyroch skupín.
9)
Prvá vychádza z tradičného argumentu proti univerzálnosti ľudských práv, ktorým je "kultúrny relativizmus"
10)
spojený s kritikou "sprava"
11)
i "zľava".
12)
Druhá vychádza z neúčinnosti aktuálnych univerzálnych systémov ochrany ľudských práv v dôsledku zásadných rozdielov medzi štátmi, ktoré vyplývajú z historického vývoja, kultúrnych tradícií a ekonomických možností krajín vo svete.
13)
Tretí typ kritiky zriadenia Svetového súdu pre ľudské práva je spojený s absenciou legitimity takéhoto súdu spojenou s predstavou dworkinovského sudcu Herkulesa, ktorý by viedol k vytvoreniu nadnárodnej juristokracie.
14)
Štvrtý argument je pragmatický a vychádza z negatívnych skúsení spojených s nedostatkom finančných zdrojov, pričom určité nádeje sú spojené s možnosťou prípadného zriadenia Ázijského súdu pre ľudské práva, ktorý by mohol byť transformovaný na Svetový súd pre ľudské práva. Vychádza sa tu práve z trendu rozširovania extrateritoriálnej jurisdikcie regionálnych medzinárodných súdov zriadených na ochranu ľudských práv založenej na ich evolučnej judikatúre, ktorá podľa niektorých kritikov už niekedy hraničí so súdnym aktivizmom,
15)
aj keď v prípade medzinárodných súdov je takéto označenie diskutabilné.
16)
V čom sú korene a príčiny transnacionalizácie ľudských práv a ich ochrany prostredníctvom regionálnych medzinárodných súdov zriadených na ochranu ľudských práv?
Spočívajú v dvoch navzájom si protiidúcich fenoménov, a to
- globalizácie ako objektívneho faktu spojeného z rozvojom ľudskej civilizácie;
- extrateritoriálneho spôsobu ochrany ľudských práv, ktorý má pôvod v judikatúre regionálnych medzinárodných súdov špecializujúcich sa na ochranu ľudských práv. Jedným z výsledkov takéhoto vzájomného približovania týchto fenoménov je presun zodpovednosti za porušenie ľudských práv zo štátu ako primárneho porušiteľa ľudských práv na iné štáty či dokonca neštátne subjekty vrátane nadnárodných organizácií (nemusí ísť len o obchodné korporácie, ale napríklad aj o "svetové" športové federácie).
Ad a)
Globalizácia premietajúca sa do všetkých oblastí života súčasnej svetovej civilizácie vďaka spontánnosti svojho vzniku a neúčinnosti jej postihnutia normami vnútroštátneho práva (teritoriálne obmedzenie tieto normy
a priori
vylučuje z možnosti právnej úpravy jedným štátom), ale aj medzinárodného práva (absencia efektívneho sankčného mechanizmu) sa vymyká kontrole ľudským spoločenstvom a človekom ako takým. Netýka sa to len ozbrojených konfliktov, kde globálny charakter v 20. storočí nadobudli vojny vedené štátmi (dve z nich boli aj pomenované ako svetové) či štátov proti neštátnemu nepriateľovi (typickým je "svetový" boj proti terorizmu), ale aj boja proti prírode (nepredvídateľné a nevyspytateľné pandémie, ako bol COVID-19) a za jej záchranu (ochrana životného prostredia, napríklad v súvislosti s tzv. globálnym otepľovaním). O globalizácii ekonomiky netreba ani osobitne hovoriť a šport nachádza svoje plné uplatnenie v rámci celosvetových olympijských hier či majstrovstiev sveta. Práve v nich sa oslobodzuje z pazúrov "biznisu" a získanie olympijského vavrínu je niečím iným ako upečenie chleba, parafrázujúce smutnoslávne rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci
Globalizácia a s ňou spojené právne pravidlá sa celkom prirodzene dostávajú do prostredia chráneného ľudskými právami. Boj proti terorizmu (ale nielen proti nemu) sa vykonáva prostredníctvom právnych úprav (často aj bez nich) tajného sledovania elektronickej komunikácie každého a bez obmedzenia, ako to odhalili svedectvo a dôkazy poskytnuté Edwardom Snowdenom, ktoré sa následne objavili medzi kľúčovými argumentmi podanými sťažovateľmi (išlo spolu o 16 mimovládnych organizácií a novinárov) v prípade rozhodovanom aj Veľkou komorou ESĽP vo veci
Big Brother Watch a ostatní proti Spojenému kráľovstvu (z 25. mája 2021, č. 58170/13, 62322/14 a 24960/15)
.
18)
V súvislosti s ochranou životného prostredia stačí spomenúť tri rôzne podania na ESĽP, v ktorých sťažovatelia namietajú nedostatočné opatrenia proti globálnemu otepľovaniu prijaté nielen "svojimi" štátmi,
19)
ale všetkými, ktoré sa v medzinárodnom
dohovore zaviazali prijímať v rámci spoločenstva štátov, ako to bolo v prípade
Duarte Agostinha a ostatní proti Portugalsku a 32 ostatným štátom (č. 39371/20)
.
20)
Vo všetkých troch prípadoch bola vec vzhľadom na jej závažnosť postúpená na rozhodnutie Veľkej komore ESĽP.
V neposlednom rade možno uviesť ako príklad globálneho javu, prejavujúceho sa v "bohatších" štátoch sveta, stále trvajúce mohutné vlny migrácie, ktoré sú často spájané s ozbrojenými konfliktmi (nielen však s nimi a sú aj dôsledkom rozporu medzi chudobným Juhom a bohatým Severom) a vyžadujú si nadnárodné akcie a spojenectvá viacerých štátov, pričom rozhodnutie súvisiace s migráciou v jednom štáte nepochybne zasiahne aj viaceré iné štáty, napríklad nárastom počtu migrantov na ich území.
Ad b)
Globalizácia zasiahla aj do klasického modelu ochrany ľudských práv, ktorý bol založený na jednoduchom vzorci, kde zodpovedným bol štát a oprávneným subjektom osoba, do ktorej ľudských práv zasiahli orgány verejnej moci tohoto štátu. Tento model sa aj zásluhou globalizácie a jej prejavov začal rozpadať, a to tak na strane zodpovedného subjektu, ako aj na strane poškodenej osoby. Pripustenie horizontálneho efektu pôsobenia ľudských práv a zavedenie tzv. pozitívneho záväzku štátu rozšírilo zodpovednosť štátu nielen na konanie jej verejnoprávnych orgánov, ale aj za ich nečinnosť, či dokonca za umožnenie porušenia ľudských práv subjektmi súkromného práva. Globalizácia zasa rozšírila zodpovednosť štátu aj za porušenie ľudských práv, ku ktorým môže dôjsť na základe konania iných štátov, resp. zodpovednosť štátu za následky konania svojich orgánov, ktoré sa prejavia na území cudzích štátov. Na postihnutie tejto zodpovednosti štátu sa postupne kreoval inštitút extrateritoriálnej pôsobnosti medzinárodných zmlúv na ochranu ľudských práv, ktorú, z hľadiska zodpovednosti členského štátu predmetnej medzinárodnej zmluvy, možno rozdeliť na:
b1) extrateritoriálnu zodpovednosť za porušenie ľudských práv na území iného štátu spôsobenú orgánmi tohto iného štátu, resp. inými subjektmi pôsobiacimi na území tohto štátu;
b2) extrateritoriálnu zodpovednosť za extrateritoriálne následky rozhodnutí "vlastných" orgánov, a to tak verejnoprávnych, ako aj subjektov súkromného práva.
Ad b1)
Extrateritoriálna zodpovednosť za porušenie ľudských práv na území iného štátu, ktoré spôsobili orgány tohto cudzieho štátu (nemusí ísť len o orgány verejnoprávnej moci, ale aj o súkromné osoby v prípade hrozby napríklad zo strany náboženských skupín, ktoré by sa dotknutej osobe chceli pomstiť za konvertovanie na kresťanskú vieru), je už pomerne "stabilnou" súčasťou transnacionálnej ochrany ľudských práv poskytovanej ESĽP, najmä v súvislosti s vydávaním či vyhosťovaním cudzích štátnych príslušníkov do krajín ich pôvodu. Postupuje sa tu podľa tzv. Soeringovho pravidla,
21)
ktoré zabraňuje zmluvným štátom
Dohovoru, aby vydávali, resp. vyhosťovali osobu, ktorej v štáte, do ktorého má byť vydaná (vyhostená), napríklad hrozí mučenie, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie v zmysle
čl. 3 Dohovoru. Judikatúra ESĽP je v tejto oblasti veľmi rozsiahla a oproti pôvodnému trendu má v súčasnosti reštriktívnejší charakter.
22)
Ad b2)
Extrateritoriálna zodpovednosť za extrateritoriálne následky rozhodnutí, resp. konaní "vlastných" subjektov štátu môže vychádzať z previazanosti:
- územnej,
- osobnej,
- kauzálnej.
Územná previazanosť extrateritoriálnej zodpovednosti je výnimkou z princípu pôsobnosti
Dohovoru
ratione loci
. Územná pôsobnosť
Dohovoru z pohľadu možnej extrateritoriality bola zakotvená v
čl. 56 Dohovoru,
23)
ktorý vychádzal z rezíduí koloniálneho obdobia, ako aj predikcie jeho možného vzrastu v budúcnosti. Vývoj po prijatí
Dohovoru však ukázal, že v praxi nebudú najväčším problémom pozostatky kolonializmu v zámorských krajinách,
24)
ale najmä:
- ozbrojené konflikty25),
- humanitárne intervencie26)
- "bábkové" vlády27).
Na základe nich postupne ESĽP vytvoril koncepciu rozšírenej jurisdikcie, ktorá prekračuje rámec teritoriálnej jurisdikcie ako podmienky
sine qua non
vymedzenej v
článku 1 Dohovoru v podobe výnimiek, ktoré v zmysle bodov 134 a nasl. rozsudku vo veci
Al-Skeini a ostatní proti Spojenému kráľovstvu (zo 7. júla 2011, č. 55721/07)
môžu spočívať v:
- účinnej kontrole nad určitou oblasťou,
- činnosti "agenta" (reprezentanta) štátu.
Účinná kontrola nad určitou oblasťou spočívajúca v "územnej previazanosti" s jurisdikciou štátu nastáva vtedy, ak "
v dôsledku vojenskej akcie - či už v súlade s právom alebo protiprávne - zmluvný štát vykonáva účinnú kontrolu nad určitou oblasťou mimo svojho územia. Povinnosť zaistiť v takejto oblasti rešpektovanie práv a slobôd zaručených Dohovorom vyplýva z tejto kontroly samotnej, či už je vykonávaná priamo, prostredníctvom vojenských síl alebo podriadením miestnej správy... Ak je preukázané, že došlo k takémuto ovládnutiu územia, nie je nevyhnutné stanoviť, či zmluvný štát vykonáva detailnú kontrolu nad politikou a činmi jemu podriadenej miestnej správy. Skutočnosť, že miestna správa prežíva vďaka jeho vojenskej a inej podpore, vedie k zodpovednosti tohto štátu za politiku a činy tejto správy
" (bod 138 rozsudku vo veci
Al-Skeini a ostatní
).
28)
V bode 135 rozsudku vo veci
Al-Skeini a ostatní
potom Veľká komora ESĽP zosumarizovala, že "
extrateritoriálne vykonáva zmluvný štát svoju jurisdikciu vtedy, keď na základe dovolenia, pozvania alebo podriadenia miestnej vlády vykonáva všetky alebo niektoré z verejných mocí, ktoré by za normálnych okolností mala vykonávať táto vláda... Preto len čo v súlade s nejakým obyčajovým, zmluvným alebo iným pravidlom medzinárodného práva jeho orgány vykonávajú výkonné alebo súdne funkcie na inom území, ako je jeho vlastné, zmluvný štát môže byť braný na zodpovednosť za porušenie
Dohovoru spáchaného pri výkone týchto funkcií, ak dané skutky možno pripísať tomuto štátu a nie štátu na území, ktorého boli spáchané
."
29)
Z hľadiska personálneho prepojenia tradične zastávajú pozíciu "agentov" členovia diplomatického korpusu. V bode 134 rozsudku
Al-Skeini a ostatní
Veľká komora ESĽP uviedla, že "
činy diplomatických a konzulárnych činiteľov na cudzom území v súlade s pravidlami medzinárodného práva môžu znamenať výkon jurisdikcie štátu, ak títo činitelia vykonávajú moc alebo kontrolu nad inými
". V rozhodnutí
Őcalan proti Turecku (z 12. mája 2005, č. 46221/99)
rozšírila Veľká ko