Správne súdnictvo

Krajský súd v B. napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného z 30. novembra 2012 v spojení s rozhodnutím Mestskej časti B. - Dúbravka z 5. marca 2012 a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie.

Súd konštatoval, že žalovaný rozhodnutím z 30. novembra 2012 zmenil rozhodnutie stavebného úradu Mestskej časti B. - Dúbravka z 5. marca 2012 o umiestnení stavby navrhovateľa A. tak, že vo výrokovej časti uvedenú vzdialenosť navrhovaného stavebného objektu od hranice s pozemkom zmenil na vzdialenosť 1,00 m; v ostatných častiach rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynul záver, že rozhodnutia vydané v prvom aj druhom stupni správneho konania vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd vyslovil, že umiestňovaná stavba je v rozpore s platným Územným plánom hlavného mesta SR Bratislavy, rok 2007 v znení Zmien a doplnkov 02. Uviedol, že záväzné stanovisko hlavného mesta SR Bratislavy k navrhovanej stavbe z 22. januára 2009, ako aj stanovisko hlavného mesta SR Bratislavy z 29. novembra 2011 k námietkam účastníkov konania smerujúcim proti obsahu záväzného stanoviska k investičnej činnosti z 22. januára 2009, boli vydané pred nadobudnutím účinnosti Zmien a doplnkov 02 Územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy prijatých všeobecne záväzným nariadením hlavného mesta SR Bratislavy z 15. decembra 2011, teda k 1. februáru 2012 stratili svoju platnosť. Preto sa súd prvého stupňa nestotožnil s názorom účastníka konania a žalovaného, že navrhovaná polyfunkčná stavba spoločnosti A. je v súlade s Územným plánom hlavného mesta SR Bratislavy, rok 2007.

Súd poukázal na skutočnosť, že uznesením Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy z 15. decembra 2011 bola schválená územno-plánovacia dokumentácia, Územný plán hlavného mesta SR Bratislavy, zmeny a doplnky 02. Ďalej uviedol, že záväzná časť Územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, zmeny a doplnky 02 bola vyhlásená všeobecne záväzným nariadením hlavného mesta SR Bratislavy z 15. decembra 2011, ktoré nadobúda účinnosť dňom 1. februára 2012. Doplnil, že v Územnom pláne hlavného mesta SR Bratislavy, zmeny a doplnky 02 sa ďalej v časti regulácia využitia v stabilizovaných územiach uvádza, že hranica funkčnej plochy je vymedzená podľa legendy v regulačnom výkrese. Pre posúdenie investičného zámeru nachádzajúceho sa len v časti funkčnej plochy platia na ploche, na ktorej má byť realizovaný zámer stavby, definície a ukazovatele intenzity využitia územia záväzné pre celú funkčnú plochu, čo znamená, že koeficienty zastavanosti sa vzťahujú ku každému pozemku zvlášť a nie k celému územiu, ako to bolo do roku 2011. Vyslovil, že spoločnosť A. má vydané územné rozhodnutie podľa neplatného územného plánu, keď v čase rozhodovania platil už nový územný plán, kde by mal byť zohľadnený koeficient zastavanosti len k pozemku vlastníka a nie k celému územiu.

K námietke účastníka konania, že žalobca ku dňu podania žaloby ani dosiaľ nie je vlastníkom parciel a z toho titulu nemôže byť dotknutý na svojich právach vlastníka susedného pozemku, keďže vlastníkom nie je, súd prvého stupňa uviedol, že okruh účastníkov v správnom súdnictve je viazaný na účasť v administratívnom konaní, ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie, pretože ochrana poskytovaná súdmi v správnom súdnictve má subsidiárnu povahu vo vzťahu k ochrane poskytovanej správnymi orgánmi.

Z administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že žalobca pred správnymi orgánmi, ako aj vo vzťahu k spoločnosti A. vystupoval ako vlastník susednej nehnuteľnosti a to parcely v k. ú. D. a bol súčasne navrhovateľom v územnom konaní o umiestnenie stavby. Ďalej uviedol, že realizovať stavbu možno až na základe právoplatného stavebného povolenia a doklady preukazujúce vlastnícke práva k pozemku alebo iné právo k pozemku podľa § 139 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) musí stavebník priložiť najneskôr k žiadosti o vydanie stavebného povolenia.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 492,01 € na účet právneho zástupcu žalobcu do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Následne opravným uznesením č. k. 1 S 32/2013-137 z 2. októbra 2013 rozsudok Krajského súdu v B. č. k. 1 S 32/2013-114 z 18. júla 2013 vo výroku v časti o trovách konania opravil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70 € do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalej rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,12 €, a to na účet právneho zástupcu žalobcu Mgr. Ľ. B. do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 137,97 €, a to na účet právneho zástupcu žalobcu Mgr. K. B. do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Uvedený postup odôvodnil skutočnosťou, že vo výroku písomného vyhotovenia rozhodnu