Priama aplikácia ústavy (s dôrazom na všeobecné súdy)

Hierarchia práva existuje už veľmi dlho. Od postklasického a justiniánskeho obdobia rímskeho staroveku sa právny poriadok delil na právne predpisy podľa rôznej právnej sily, ktorú jednotlivé právne predpisy mali. Kým Božské alebo prirodzené právo malo vyššiu právnu silu, pozitívne (stanovené) len nižšiu právnu silu a muselo byť v súlade s prvým.

Aj v stredoveku existovali zákony, ktoré mali vyššiu právnu silu ako iné predpisy. Podľa D. Grimma tie upravovali výkon verejnej moci, ale nenazývali sa ešte ústavami, ale formami vlády ( ). Boli považované za Božie z hľadiska pôvodu a zo svojej podstaty mali vyššiu právnu silu než iné pramene práva. Politické moci nemohli s nimi slobodne disponovať, pretože kreatívna funkcia politiky v tom čase ešte neexistovala. Jej funkcia bola len výkonná, a konkrétne spočívala vo vynucovaní Božej vôle. Legislatívna činnosť, ak sa vôbec realizovala, nebola chápaná ako tvorba práva, ale ako konkretizácia Božieho práva, ktoré sa prispôsobuje podmienkam času a miesta.

Toto chápanie práva v Európe stratilo význam nástupom reformácie a zničujúcimi občianskymi vojnami na začiatku 16. storočia. Ako píše D. Grimm, po občianskych vojnách vyvstala potreba sociálneho zmieru ako najdôležitejšej úlohy vládcu. To vyžadovalo predovšetkým koncentráciu všetkej moci, ktorá bola dovtedy rozdrobená medzi rôznych a od seba nezávislých držiteľov, ktorí ju vykonávali nie ako osobitnú funkciu, ale ako súčasť svojho osobného statusu (napr. zemepán). Obnovenie mieru mohlo nastať len koncentráciou moci v jedných rukách a na jej pozbavení u ostatných vládcov. Historicky túto úlohu prevzali jednotliví panovníci. Výkon politickej moci však už nebol len výkonom Božieho práva, ale stal sa aj kompetenciou vytvárať právny poriadok nezávislý od súperiacich náboženstiev. Právo sa stalo sekulárne. Božie právo stratilo svoj právny význam, stal sa z neho len morálny záväzok.

Aby panovník mohol skoncentrovať všetku politickú moc, musel právo vynucovať aj voči iným mocenským skupinám. Tým si zároveň uzurpoval monopol na legitímne použitie sily. Po centralizácii moci v jedných rukách sa objavuje celkom nový typ politického usporiadania: štát, ktorý bol suverénny v tom ponímaní, že neutralizoval akúkoľvek inú konkurujúcu politickú moc vo svojom vnútri.

Konštitucionalizmus, ako sa vytvoril v poslednej štvrtine 18. storočia (po revolúciách v Spojených štátoch amerických a Francúzsku), bol podľa D. Grimma pokusom obnovenia hierarchie práva, avšak nie návratom k Božiemu alebo večnému právu. Vytváranie a vynucovanie práva sa malo stať tiež predmetom pozitívnej (v zmysle kreatívnej a stanovenej) právnej regulácie. Možné riešenie tak spočívalo už len v rovine pozitívneho práva. Aby sa to mohlo zrealizovať, tak v právnom poriadku musela vzniknúť opätovne hierarchia. Právna regulácia upravujúca legislatívnu činnosť a vynucovanie práva museli byť nadradené právu, ktoré vzniká z politického procesu. Hierarchicky vyššie postavené právo bolo však tiež produktom politického rozhodnutia. Tvorca tohto práva (ústavy) však musel byť odlišný od obyčajnej politiky. Pri absencii náboženskej legitimity práva sa zraky filozofov upreli k novému zdôvodneniu moci - rozumu, ako spoločnému obdareniu ľudstva, ktorý je nezávislý od náboženského presvedčenia. V zmysle teórie racionality jedinou predstaviteľnou politickou legitimitou politickej moci je súhlas ovládaných - ľudu. Legitimita politického systému a práva mohla byť založená výlučne na súhlase. Ľud tak nahradil vládcu (suveréna) rovnako ako vládca nahradil predtým Boha. Ide zároveň aj o prvok právneho štátu, keď výkon všetkej verejnej moci (vrátane delegovaného ústavodarcu) je a priori obmedzený, kým pôvodná moc ľudu dať si ústavu je a priori neobmedzená.

Premostením do súčasnosti môžeme konštatovať, že v právnom poriadku existuje dvojaké právo: to, ktoré zaväzuje štát a štátne orgány (ústava), a to, ktoré zaväzuje jednotlivca (podústavné alebo zákonné právo). Uvedená hierarchia je kľúčová pre ústavu, a je jedno či z pozitívno-právneho hľadiska (H. Kelsen a jeho normatívna koncepcia práva, či H. Hart a jeho  , alebo z politicko-demokratického hľadiska (C. Schmitt).   ústava nemôže plniť svoju úlohu, ak uznanie nadradenosti a prednosti ústavy chýba. Uvedenému faktu činí zadosť aj domáca doktrína, ktorá univerzálne nadradenosť ústavy v systéme prameňov práva považuje za kľúčový a definičný znak celého právneho poriadku.