O počítaní času (a o tom, čo zákon hovorí a čo nehovorí)

Čítanie právnych predpisov sa niekedy podobá na hru. Na jednej strane stojí zákonodarca, ktorý do právneho textu ukrýva svoje zámery, na druhej zas my, čitatelia, ktorí sa snažíme tieto zámery odkryť. Niekedy vyhráme veľmi rýchlo, inokedy sa nám vôbec nedarí. A niekedy je zákonodarca tak prefíkaný, že hoci sa cítime víťazmi, v skutočnosti prehrávame. Stáva sa to najmä vtedy, keď ihneď chápeme, čo nám zákonodarca v ustanovení hovorí, ale prehliadame, kedy sa toto ustanovenie použije.

Prípadmi práve takýchto ustanovení môžu byť aj ustanovenia o počítaní lehôt, a to konkrétne § 122 ods. 1 prvá veta OZ ( ) a rovnako § 122 ods. 2 prvá veta OZ ( ).

Na prvý pohľad sa nám tieto pravidlá môžu zdať jasné. Ak udalosť, od ktorej závisí dajme tomu trojdňová lehota, nastala v pondelok, tak sa lehota skončí uplynutím štvrtku rovnakého týždňa. Ak zas udalosť, od ktorej sa začína týždenná lehota, pripadá na utorok, potom sa lehota skončí uplynutím nasledujúceho utorka. A ak ide o jednomesačnú lehotu a udalosť pripadá napríklad na 1. novembra, tak sa lehota skončí uplynutím 1. decembra. Potiaľ je vec jasná.

Skúsenosti pedagóga, ale aj čitateľa súdnych rozhodnutí však autorovi týchto riadkov ukázali, že pri čítaní uvedených pravidiel nie sme dôslední. Sústreďujeme sa totiž na význam samotného pravidla, no nevšímame si, kedy sa toto pravidlo uplatní. Zákonodarca sa pritom s nami naozaj zahráva. Na rozdiel od iných situácií totiž v tomto prípade nevymedzil rozsah aplikácie pravidla jasne podmienkovou formuláciou ("ak nastanú okolnosti x", "ak ide o situáciu z" a pod.), ale ho zakódoval do znenia samotného pravidla.

Aby nám však čitateľ nevyčítal, že sa s ním sami zahrávame, tak rovno uveďme, že pes je zakopaný v slovách "udalosť, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok" (§ 122 ods. 1 OZ), resp. "udalosť od, ktorej sa lehota počíta" (§ 122 ods. 2 OZ). Z týchto slov totiž vyplýva, že aplikácia pravidiel zakotvených v týchto ustanoveniach predpokladá, že lehota závisí od nejakej . Presupozíciou, z ktorej tieto pravidlá vychádzajú, je teda to, že ide o takú lehotu, pre plynutie ktorej je rozhodujúca určitá udalosť.