Žaloba konkurzných veriteľov popretých pohľadávok - lehota pre uplatnenie práva na súde

Krajský súd v B. rozsudkom z 2. decembra 2012 č. k. 44Cbi 21/2002-349 určil, že pohľadávka žalobcu vo výške 42 078,63 eur je oprávnená čo do dôvodu a ­výšky ako pohľadávka proti podstate v konkurze na majetok úpadcu M., spol. s. r. o., T., vedenom na Krajskom súde v B. pod č. k. 2 K 257/2000. Ďalšími výrokmi uložil žalovanému v prvom a druhom rade povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania k rukám právnej zástupkyne žalobcu v sume 1963, 93 eur.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca ako súdny exekútor žalobou doručenou súdu 22. februára 2002 uplatnil proti žalovaným právo na určenie pravosti a výšky pohľadávky vo výške 1 267 661 Sk ako pohľadávky proti podstate s odôvodnením, že na základe poverení vydaných Okresným súdom v T. vykonal exekúcie na majetok úpadcu. Exekučné konania boli vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. prerušené a podľa § 14 ods. 1 písm. e) posledná veta sú trovy týchto exekučných konaní pohľadávkou proti podstate. Žalobca vyúčtoval trovy exekučného konania v žalovanej výške faktúrou z 5. 9 2001 ­prihláškou z 28. júna 2001 ako pohľadávku proti podstate. Prihlásená pohľadávka bola preskúmaná na prieskumnom pojednávaní 16. januára 2002, na ktorom ju žalovaný v prvom rade ako správca konkurznej podstaty v celom rozsahu poprel. Žalovaný v druhom rade ako konkurzný veriteľ poprel 951 661 Sk čo do výšky a 316 000, Sk čo do pravosti. Výzvou súdu z 18. januára 2002 bol žalobca vyzvaný na podanie žaloby v lehote 31 dní.

Súd uviedol, že žalobca ako súdny exekútor dosiahol v exekúciách vykonaných na majetok úpadcu výťažok, ktorý nebol vydaný oprávneným. Z výťažku vydal čiastku 4 357 983 Sk správcovi konkurznej podstaty po odpočítaní trov exekúcie a na zaplatenie zostatku výťažku vo výške 1 269 501 Sk bol žalobca zaviazaný rozsudkom Krajského súdu v B. č. k. 44 Cbi 116/2002-74 z 20. mája 2004 v znení rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Obo 270/2004-115 z 30. marca 2007.

Súd prvého stupňa poukázal v rozhodnutí na § 14 ods. 1 písm. d), e), § 29 ods. 5, § 30 ods. 3 písm. a), ods. 5, § 66e ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb., § 57 ods. 3 OSP a § 3 ods. 1 zákona č. 298/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.

Súd konštatoval, že zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze o vyrovnaní (ďalej aj "ZKV") neupravuje beh lehoty pre uplatnenie práva podľa § 29 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb., t. j. lehoty ustanovenej súdom. A preto bolo podľa súdu namieste použitie ustanovenia § 57 ods. 3 OSP. V danom prípade teda podaním žaloby na pošte 21. februára 2002 bola lehota 31 dní stanovená v upovedomení konkurzného súdu zachovaná.

V danom prípade žalobca vykonal speňaženie majetku povinného dražbou nehnuteľnosti. Príklep bol schválený súdom právoplatným uznesením 5. novembra 1999. Dňa 14. januára 2000 vykonal súdny exekútor rozvrhové pojednávanie ale výťažok dražby nebol vydaný oprávneným, pretože uznesenie nenadobudlo právoplatnosť a 8. marca 2001 bol uznesením Krajského súdu v B., sp. zn. 2 K 257/2000 vyhlásený konkurz na majetok povinného, v dôsledku ktorého exekučné konania boli prerušené. Keďže v exekučných konaniach bol speňažený majetok povinného s výťažkom 5 627 484 Sk, patril celý výťažok do konkurznej podstaty. Trovy prerušených konaní sú v zmysle § 14 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/1991 Zb. pohľadávkami proti podstate. Vyčíslená pohľadávka exekútora bola preskúmaná a popretá na prieskumnom pojednávaní a na základe výzvy súdu zo 16. januára 2002 doručenej žalobcovi 21. januára 2002 si žalobca uplatnil právo v zmysle § 29 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. v lehote 31 dní podaním podaným na poštovú prepravu. Súd preto dospel k záveru, že žalobca podal žalobu o určenie pravosti pohľadávky proti podstate včas.

Podľa súdu prvého stupňa bola spornou skutočnosť, či v danom prípade vzniklo exekútorovi právo na minimum odmeny z výšky vymáhaných pohľadávok vo všetkých exekučných konaniach v dôsledku zrušenia rozvrhového uznesenia Okresného súd T. Súd dospel k záveru, že otázka schválenia rozvrhového uznesenia nie je pre uplatnenie pohľadávky v konkurze uplatnenej ako trovy exekúcie podľa § 14 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/1991 Zb. rozhodujúca. Rozhodujúcou je samotná skutočnosť vyhlásenia konkurzu pred vydaním výťažku oprávnenému, k čomu v danom prípade nedošlo. Exekučný poriadok nezakazuje vykonanie viacerých exekúcií na majetok a prikazuje exekútorovi v ustanovení § 154 ods. 1 postupovať účelne. Je nesporné, že u žalobcu boli začaté všetky štyri exekučné konania, preto súdnemu exekútorovi vzniklo právo zo všetkých vymáhateľných pohľadávok, v celkovej výške 96 966 367 Sk. Minimálna odmena podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/95 Z. z. predstavovala 1 000 000 Sk. Prvostupňový súd tiež dospel k záveru, že súdnemu exekútorovi vzniklo právo na odmenu vrátane DPH. Ďalej uviedol, že nebolo možné znížiť nárok žalobcu o vyplatené preddavky žalovaného v druhom rade, pretože v tomto konaní sa nemožno vysporiadavať s nárokom žalovaného v druhom rade voči žalobcovi, ani tento započítavať voči trovám exekúcie aj v dôsledku ustanovenia § 14 ods. 1 písm. i) zákona č. 328/1991 Zb., podľa ktorého započítanie nie je možné. Navyše nešlo o vzájomné pohľadávky. V danom prípade bola predmetom súdneho konania pohľadávka žalobcu proti správcovi konkurznej podstaty a nie proti žalovanému v druhom rade.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalobe vyhovel a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. OSP tak, že každého z oboch neúspešných žalovaných zaviazal nahradiť úspešnému žalobcovi trovy konania vo výške 1 963,93 eur.

Najvyšší súd SR na odvolanie účastníkov konania zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.

Odvolací súd dospel k záveru, že