Náhradná osobná starostlivosť

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2021 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, a v časti, v ktorej namietal porušenie jeho základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy, na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 CoP 91/2018 z 20. mája 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ju prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľ žil v spoločnej domácnosti spolu s nebohou matkou maloletého v Taliansku, kde sa im 3. októbra 2013 narodil maloletý syn (ďalej aj "maloletý" alebo "maloleté dieťa"), ktorý má slovenské štátne občianstvo. Starostlivosť o maloletého bola už od jeho narodenia na základe podnetu sťažovateľa predmetom odborného dohľadu kompetentných talianskych úradov z dôvodu obavy o zabezpečenie dôkladnej starostlivosti o dieťa a opakovaných vyjadrení matky, že maloletého nechce a mieni ho dať na adopciu. Po intervencii príslušných úradov bola konštatovaná zlepšujúca sa starostlivosť matky o maloletého, avšak zároveň aj konfliktný vzťah rodičov, absencia sťažovateľa pri pomoci matke so starostlivosťou o maloleté dieťa zapríčinená jeho (údajnou) pracovnou vyťaženosťou. Následne matka spolu s maloletým dieťaťom v decembri 2014 odišla so súhlasom sťažovateľa k svojim rodičom (ďalej len "starí rodičia") na Slovensko.

Návrhom z 13. apríla 2015 sa starí rodičia maloletého domáhali nariadenia neodkladného opatrenia (podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 predbežného opatrenia; pozn.), ktorým by okresný súd zveril maloletého do ich osobnej starostlivosti, pretože u matky spozorovali neprimerané a agresívne správanie sa k maloletému, na základe čoho na ňu podali trestné oznámenie. Súčasne starí rodičia podali aj návrh vo veci samej. Uznesením č. k. 8 P 30/2015-6 zo 14. apríla 2015 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 24 CoP 57/2015-249 z 23. septembra 2015 bolo návrhu starých rodičov vyhovené a maloletý bol predbežne zverený do ich osobnej starostlivosti. Proti matke maloletého bolo následne začaté trestné stíhanie pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby príslušnými orgánmi, pričom rozhodnutím krajského súdu č. k. 6 Tpo 43/2015-57 z 2. júla 2015 bola matka prepustená z väzby a okrem iných obmedzení jej bol uložený zákaz styku s maloletým a zákaz priblížiť sa k nemu na vzdialenosť menšiu ako 5 m.

Návrhom vo veci samej a návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zo 6. júla 2015 sa zverenia maloletého do jeho osobnej starostlivosti domáhal aj sťažovateľ. Uznesením okresného súdu č. k. 8 P 30/2015-228 z 13. júla 2015 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 24 CoP 57/2015-249 z 26. augusta 2015 bol návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnutý.

V decembri 2015 matka maloletého spáchala samovraždu, preto návrh na zverenie maloletého do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti podali 21. marca 2016 aj krstní rodičia maloletého (ďalej aj "navrhovatelia" alebo "zúčastnené osoby"). Následne starí rodičia maloletého vzali svoj návrh späť.

Rozsudkom č. k. 8 P 30/2015-942 z 3. mája 2018 okresný súd rozhodol tak, že zastavil konanie o návrhu starých rodičov z dôvodu späť-vzatia ich návrhu, maloletého zveril do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, ktorí budú vykonávať osobnú starostlivosť o maloletého, zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok v bežných veciach s výnimkou oprávnení zverených majetkovému opatrovníkovi, zamietol návrh sťažovateľa na zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti, sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletého sumou 100 EUR mesačne, upravil styk sťažovateľa s maloletým a žiadnemu z účastníkov ani štátu nepriznal právo na náhradu trov konania.

Na základe odvolania sťažovateľa sa krajský súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, preto ho ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP") a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom jeho prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a súčasne aj § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že konajúce súdy sa vo svojich rozhodnutiach žiadnym spôsobom nevysporiadali s nevyhnutnosťou zverenia jeho maloletého syna do náhradnej osobnej starostlivosti a neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré ho ako rodiča - otca vylučujú a diskvalifikujú z osobnej starostlivosti o maloletého. Sťažovateľ počas celého priebehu konania pred konajúcimi súdmi deklaroval a preukazoval, že je pripravený a schopný prevziať osobnú starostlivosť o maloletého, avšak práve v dôsledku plynutia času došlo na strane maloletého dieťaťa k zásadnej zmene, pretože maloletý mal v čase začatia konania jeden a pol roka a v čase jeho skončenia šesť a pol roka, čo spôsobilo, že sa adaptoval na svoje okolie a osoby s ním žijúce.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2021 vo veci rozhodol nálezom

takto.

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje princíp minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorý je odrazom toho, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 Ústavy) stojí mimo sústavu všeobecných súdov, a preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústa