Praktické problémy pri zápise európskeho osvedčenia o dedičstve do registra nehnuteľností v inom štáte

V tomto príspevku poukazujeme na úskalia aplikácie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej aj "nariadenie č. 650/2012"), ktoré, okrem iného, zaviedlo európske osvedčenie o dedičstve (ďalej aj "osvedčenie"). Praktickým problémom sa už niekoľko rokov javí problém pri zápise osvedčenia vydanom v štáte, ktorého právomoc bola založená na účely zápisu práv nadobudnutých dedením do registra v inom štáte, prevažne v tom, kde sa nachádza zdedená nehnuteľnosť.

Nariadenie č. 650/2012 svojou univerzalitou založilo právomoc štátu obvyklého pobytu poručiteľa prejednať (rozhodnúť) o celom jeho dedičstve, teda aj o majetku nachádzajúcom sa v inom štáte, na druhej strane však negatívnym vymedzením svojej vecnej pôsobnosti vylučuje zo svojho rozsahu podľa čl. 1 ods. 2 písm. l) zápis práv k nehnuteľnostiam alebo hnuteľným veciam do registra vrátane právnych náležitostí takéhoto zápisu a účinky zápisu alebo opomenutia zápisu takýchto práv do registra. Toto vylúčenie teda podľa recitálu 18 nariadenia č. 650/2012 znamená, že zákonné podmienky a spôsob vykonania zápisu a orgány zodpovedné za kontrolu toho, či sú splnené všetky požiadavky a či je predložená alebo založená úplná dokumentácia, alebo či obsahuje potrebné informácie, ako sú katastre alebo notári, sú určené v právnom poriadku členského štátu, v ktorom sa register vedie (v prípade nehnuteľného majetku lex rei sitae). Orgány môžu predovšetkým skontrolovať, či právo zosnulého na majetok, ktorý je predmetom dedičstva a je uvedený v dokumente predloženom na zápis (napr. uznesenie o dedičstve, európske osvedčenie o dedičstve), je právo, ktoré je zapísané v registri alebo inak preukázané v súlade s právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa register vedie. S cieľom vyhnúť sa duplicite písomností by registračné orgány mali uznať písomnosti, ktoré vyhotovili príslušné orgány v inom členskom štáte a ktorých pohyb sa ustanovuje v nariadení č. 650/2012. Európske osvedčenie o dedičstve vydané podľa nariadenia č. 650/2012 by malo predstavovať platnú písomnosť na zápis majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do registra členského štátu. To by však orgánom, ktoré sa venujú registrácii, nemalo brániť v tom, aby osobu žiadajúcu o zápis požiadali o poskytnutie dodatočných informácií alebo dokumentov, ktoré sa požadujú v členskom štáte, v ktorom sa vedie register, napríklad informácie alebo dokumenty týkajúce sa zaplatenia daní. Príslušný orgán môže osobu žiadajúcu o zápis poučiť o spôsobe doplnenia chýbajúcich informácií alebo dokumentov.

Podľa čl. 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 sa v európskom osvedčení o dedičstve, okrem iného, uvedie aj podiel, ktorý pripadá na každého z dedičov, a prípadne zoznam práv a/alebo majetku pre každého dediča. Podľa čl. 69 ods. 5 nariadenia č. 650/2012 predstavuje osvedčenie platný doklad na zápis práva k majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do príslušného registra členského štátu bez toho, aby bol dotknutý čl. 1 ods. 2 písm. k) a l) nariadenia č. 650/2012.

V praxi výklad týchto článkov spôsobuje stav, že napríklad slovenský súd prejednávajúci dedičstvo prejedná aj nehnuteľnosť nachádzajúcu sa vo Francúzsku, pričom slovenským notárom vydané uznesenie je po jeho preklade podkladom na zápis práv do francúzskej evidencie nehnuteľností. Aby však takáto listina, vydané uznesenie, bola francúzskym evidenčným orgánom zapísaná, musí byť v súlade s francúzskym právnym poriadkom upravujúcim náležitosti zápisu, keďže táto otázka nepodlieha rozhodnému (slovenskému) právu. Práve na uľahčenie preukázania postavenia dediča s cieľom zápisu zdedených vlastníckych či iných práv do registra nariadenie č. 650/2012 zaviedlo jednotný formulár - európske osvedčenie o dedičstve, ktoré vyhotoví na žiadosť dediča slovenský notár (ako dynamický formulár sa automaticky preloží) a ktoré žiadateľ predkladá na zápis do krajiny, ktorá vedie príslušný register. V oboch prípadoch však platí, že aby bol zápis v danom registri vykonaný, musí listina spĺňať náležitosti požadované podľa práva štátu vedúceho register.

Preto si súd/notár vykonávajúci právomoc zaobstará výpis z katastra danej krajiny a súčasne aj informácie o práve tejto krajiny obsahujúce podmienky zápisu a opisu nehnuteľností. Nie je ničím neznámym v rámci európskej notárskej komunity, že napríklad Nemecko pri vydávaní európskych osvedčení o dedičstve aplikuje svoju vnútroštátnu úpravu a nerešpektuje nariadenie č. 650/2012, pokiaľ ide o obsah osvedčenia. Nariadenie č. 650/2012 tým, že vylučuje zo svojej vecnej pôsobnosti podmienky zápisu, a tým aj aplikáciu rozhodného (nemeckého) práva na ne, a ponecháva ich na vnútroštátne právo štátu, ktorý vedie daný register, vlastne ukladá štátu, ktorého právomoc na konanie o dedičstve a vydanie osvedčenia bola založená, rešpektovať toto právo cudzieho štátu tým, že pri vydávaní osvedčenia musí byť jeho obsah v časti opisu zdedených práv dediča a jeho podielu špecifikovaný takým spôsobom a takými náležitosťami, ako to ukladá právo danej krajiny, ktorá vedie register.