Absencia stáleho bydliska ako dôvod útekovej väzby?

Osobná sloboda zabezpečuje voľnosť človeka od vonkajších prekážok a obmedzení jeho pohybu. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. Právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 Ústavy SR ("Ústava"), ale aj čl. 5 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd ("Dohovor"). Ústava v čl. 17 zahŕňa v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú aj z čl. 5 Dohovoru. V prípade oboch ustanovení ide o ochranu osobnej slobody a o určenie jasných limitov pre štátnu moc v prípade zásahu do osobnej slobody fyzickej slobody. Prvý odsek čl. 17 Ústavy zároveň vytvára, okrem všeobecnej ústavnej záruky osobnej slobody, aj priestor na vytvorenie pozitívnej zodpovednosti štátu.

Pre posudzovanie toho, či došlo k porušeniu práva na osobnú slobodu, je dôležitá intenzita zásahu do osobnej slobody. V zmysle judikatúry ESĽP tu možno diferencovať medzi zbavením osobnej slobody a jej obmedzením. V zásade medzi zbavením slobody a jej obmedzením, ktoré neporušuje právo na osobnú slobodu garantovanú v čl. 17 Ústavy, resp. čl. 5 Dohovoru, je rozdiel práve v stupni a intenzite zásahu a nie v jeho obsahu a podstate. Treba tu vziať do úvahy celý rad kritérií, akými sú typ, trvanie, dosahy a spôsob aplikácie daného zásahu do osobnej slobody.

Čl. 17 ods. 2 Ústavy SRzároveň umožňuje stíhanie a pozbavenie osobnej slobody výlučne zo zákonných dôvodov a spôsobom uvedeným v zákone (" "). Čl. 17 ods. 2 Ústavy SRobsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, respektíve primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou. Obsah práva byť vo väzbe len po nevyhnutný čas nie je zrejmý len zo samotného znenia čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. Uvedené je potrebné vykladať v spojitosti s čl. 17 ods. 5 Ústavy SR , čl. 5 ods. 3 Dohovoru, čl. 9 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Trestným poriadkom (trvanie väzby len na nevyhnutnú dobu, povinnosť orgánov činných v trestnom konaní skúmať trvanie dôvodov väzby v každom štádiu trestného konania, prepustenie z väzby pri zániku dôvodov väzby, možnosti náhrady väzby). Právna teória a v zhode s ňou aj justičná prax považuje osobnú slobodu za jednu z najväčších hodnôt v živote človeka, ktorej pozbavenie je napríklad v prípade väzby označené aj ako krajné a výnimočné opatrenie ( ).

Z čl. 17 ods. 5 Ústavy SR vyplýva, že do väzby možno vziať osobu iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto len na zákonnú úpravu. Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však v prípade väzby odkazom len na zákonnú úpravu nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova Ústavavyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo významu zaručenej osobnej slobody. Vzhľadom na to, že osobná sloboda je ústavne garantovaným princípom a pozbavenie osobnej slobody väzbou je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou. Trvanie väzby možno v konkrétnom prípade ospravedlniť len vtedy, ak existujú jasné náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú slobodu. Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel mu patrí povinnosť skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody.