Pri legitímnom účele sa pýtame, čo je účelom právneho aktu (normatívneho alebo individuálneho), ktorý obmedzuje právo alebo slobodu? Môžeme hovoriť o logickej prvotnej podmienke testu proporcionality. Bez identifikovaného účelu nie je možné urobiť test proporcionality.
18)
Uvedené potvrdzuje aj prax. Napr. Spolkový ústavný súd v prípadoch, kedy pristúpil k použitiu testu proporcionality, dosiaľ vždy identifikoval ciele obmedzenia.
19)
Po druhé, tieto ciele nemôžu byť právom zakázané. Príkladom, kedy by išlo o cieľ, ktorý by bol právom zakázaný, by predstavovala rasová diskriminácia. Podľa B. Schlinka, pokiaľ cieľ nie je ústavou zakázaný, je dovolený. Rovnako tak konanie jednotlivca: pokiaľ nie je zakázané, je dovolené; a to aj vtedy, ak porušuje práva či slobody iných.
20)
Spoločným menovateľom pre ciele, ktoré môžu byť legitímne pre zásah od ľudských práv a slobôd, predstavujú ideály a princípy demokratického a právneho štátu.
Nemali by sme zabúdať, že zisťovanie legitímneho účelu je otázkou prahovou. Sleduje sa len účel obmedzenia, nie jeho dôsledky či dôležitosť účelu. Tie sú predmetom analýzy v neskoršej fáze testu proporcionality. Orgán, ktorý test vhodnosti používa, sa pýta, či ústavné právo môže byť obmedzené na uskutočňovanie konkrétneho účelu.
21)
Odpoveď na otázku môže byť len áno alebo nie. Formovanie legitímneho účelu je vo svojej podstate zahrievacím cvičením, ktorým sa test proporcionality vlastne začína. Ako tvrdí J. S. Sampaio, tento test slúži pre identifikáciu a formuláciu ústavného konfliktu
,
22)
pretože, aby sme mohli správne urobiť test proporcionality, potrebujeme okrem (i) skúmaného prostriedku a (ii) obmedzeného ľudského práva poznať aj (iii) účel, voči ktorému obmedzenie smeruje. Jednoducho, poznanie legitímneho účelu je pre proporcionalitu kľúčové. J. Gerardsová v tejto súvislosti navrhuje strednú cestu medzi maximálnou a minimálnou efektivitou napĺňania sledovaného legitímneho cieľa. Uvedené by sa odvíjalo od konkrétnych okolností prípadu. V prípadoch, ktoré sa týkajú zložitých sociálno-ekonomických alebo skutkových okolností, by mal byť súd skôr deferenčný. Na druhej strane, ak ide o právo alebo slobodu, ktoré možno považovať za dôležité, súd by mal vyžadovať viac dôkazov pre odôvodnenie konkrétneho prostriedku.
23)
Práve dôležitosť identifikácie legitímneho účelu je zvýraznená stanovením hypotetickej povinnosti - nechať sa očkovať proti vírusovému ochoreniu COVID-19.
Je celkom nepochybné, že povinnosť - dať sa očkovať, zasahuje niektoré práva či slobody. Ako príklad možno uviesť právo na súkromie (autonómia, fyzická integrita), slobodu svedomia alebo náboženského presvedčenia, ochranu zdravia atď. Ako legitímny účel obmedzenia týchto základných práv sa na vyššej úrovni abstrakcie ponúka ochrana života a zdravia populácie. Takýto účel by bol však identifikovaný ako príliš všeobecný a priveľmi abstraktný. Napr. Spolkový ústavný súd by takto abstraktne formulovaný účel s najväčšou pravdepodobnosťou nepoužil, pretože v súčasnosti klasifikuje účel na strednom stupni všeobecnosti.
24)
Platí, že čím všeobecnejšie je formulovaný účel, tým je slabšia sila testu proporcionality a slabšia ochrana ľudských práv.
Ak pokračujeme, môžeme sa pýtať, koho konkrétne má povinné očkovanie proti COVID-19 chrániť? Osobu, ktorá sa má zaočkovať? Ak by odpoveď bola kladná, išlo by o nelegitímny účel, pretože štát nemôže nútiť osobu, aby sa očkovala alebo liečila na chorobu (hoc aj preventívnu), ak o to osoba nemá záujem. Rovnako tak osoba nemá povinnosť sa liečiť na prenosnú chorobu, resp. sa podrobiť liečbe proti svojej vôli.
Je zaujímavé, že v slovenskom právnom poriadku existuje právna norma, ktorá stanovuje osobe povinnosť liečiť sa. Ide o
§ 51 ods. 1 písm. d) ZoOVZ, ktorý určuje aj ďalšie povinnosti pre fyzické osoby: povinnosť podrobiť sa vyšetreniam, diagnostike, podávanie liekov či protilátok, atď. Nesplnenie tejto povinnosti je priestupkom podľa
§ 56 ods. 1 písm. i) ZoOVZ, za ktorý hrozí pokuta v zmysle zákona. Bez bližšej analýzy možno uviesť, že povinnosť liečiť sa na prenosnú chorobu, pre
samotnú osobu
predstavuje nelegitímny účel/nástroj pre zásah do jej práv, pretože je v rozpore s jej slobodou a autonómiou (vôľou). Celkom určite legitímnym účelom tak nemôže byť ani prevencia pred ťažkým priebehom choroby v prípade, ak dotknutá osoba nemá záujem na ochrane svojho zdravia.
V tomto smere nesprávne pristúpil k hodnoteniu potenciálnej diskriminácie pri vstupe do prevádzok medzi očkovanými proti COVID-19 a osobami, ktoré ochorenie prekonali (na jednej strane) a osobami, ktoré očkované neboli ani chorobu neprekonali (na druhej strane) aj samotný ústavný súd v náleze PL. ÚS 14/2021. Ústavný súd uviedol, že zákaz vstupu do prevádzok pre osoby neočkované má za svoj primárny účel chrániť ich zdravie pred vírusom (body 85, 86, 93 a 98 odôvodnenia). Takýto legitímny účel, resp. jeho hodnotenie v teste primeranosti, je však, podľa nás, chybné, pretože ako uvádzame skôr, ak osoba nemá záujem na ochrane svojho vlastného zdravia alebo prevencie ťažšieho priebehu choroby, tak štát nemôže do tejto voľby zasahovať.
25)
Na druhej strane osoba, ktorá je pre iných nebezpečná z titulu možného šírenia nebezpečnej choroby, môže byť dočasne pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) EDĽP, ale aj podľa vnútroštátneho práva. Podmienkou, ktorú vyžaduje ESĽP pre takýto zásah, je že ak iné menej zaťažujúce spôsoby riešenia danej situácie pre dotknutého jednotlivca boli zvážené, ale prišlo sa k záveru, potom by neboli dostatočné.
27)
,
28)
V takýchto situáciách sa aspekt dobrovoľnosti na poskytovaní zdravotnej starostlivosti vylučuje.
29)
Ale opätovne je nutné zdôrazniť, že cieľom nie je liečba danej osoby, ale účelom je zabrániť tomu, aby táto osoba mohla ďalej šíriť nákazlivú chorobu. Teda
podstatou je ochrana iných osôb
a nie liečba chorej osoby, aktá nemá o ňu záujem. Účel poskytovať liečbu dotknutej osobe, či inak ju chrániť pred (nebezpečnou) chorobou tak nepredstavuje legitímny účel.
Alternatívnym účelom teda môže byť ochrana zdravia a života druhých osôb. Na takto formulovaný legitímny účel môžeme odpovedať súhlasne a analýzu cieľa zastaviť. Avšak, ak pokračujeme ďalej a pokúšame sa bližšie špecifikovať cieľ "ochrany zdravia a života iných osôb", tak na nižšej miere abstrakcie legitímny cieľ môže predstavovať ochranu iných osôb pred nakazením vírusom COVID-19.
V súvislosti so stanovením hypotetického legitímneho účelu je zaujímavé pozrieť sa do pozitívneho práva, kde zákonodarca legitímny účel povinného očkovania formuluje výslovne. Ustanovenie
§ 51 ods. 1 písm. d) ZoOVZ ustanovuje právny základ pre povinné očkovanie. Podľa predmetného ustanovenia sú fyzické osoby povinné sa podrobiť, okrem iného, aj povinnému očkovaniu s cieľom
predchádzať prenosným ochoreniam
. Sám
ZoOVZ teda identifikuje legitímny účel povinného očkovania v režime tohto právneho predpisu. Tento prípad predstavuje jednoduchú situáciu identifikácie relevantného legitímneho účelu, pretože sám normotvorca takýto cieľ vyjadril v právnom predpise a ústavný súd nemôže prísť s iným legitímnym účelom.
30)
Ústavný súd, vo veci PL. ÚS 10/2013, ako legitímny účel pre zásah do práva na súkromie z titulu povinného očkovania prišiel k záveru, že účelom porušenia súkromia je ochrana "
obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení
." K takému záveru sa priklonila aj doktrína.
31)
Aj keď COVID-19 je nepochybne prenosné ochorenie, je problematické tvrdenie, že očkovanie na tento vírus neumožňuje ďalší transfer (predchádzanie) choroby na inú osobu. Viaceré vedecké články poukazujú na skutočnosť, že na prvé mutácie koronavírusu (alfa alebo delta) malo očkovanie relatívne efektívnu účinnosť z hľadiska ďalšieho nešírenia vírusu - 40 až 50-percentné v porovnaní s neočkovanou populáciou (aj keď ani to nie je celkom uspokojivé).
32)
Pri variante omikron bola účinnosť prenosu vírusu na iné osoby prakticky zanedbateľná a očkovaní šírili vírus rovnako intenzívne ako nezaočkovaní.
33)
Očkovanie teda v súčasnosti nedáva imunitu na nešírenie vírusu. Tým by očkovanie proti COVID-19 nemohlo byť prijaté v režime súčasného
ZoOVZ bez toho, aby sa neaktualizoval legitímny účel stanovený priamo v zákone.
Otázke legitímneho účelu sa venovala aj analýza Ministerstva zdravotníctva z januára 2022, ktorá pracovala s viacerými možnosťami povinného očkovania obyvateľov proti COVID-19. Prvou možnosťou, podľa analýzy, by bola všeobecná povinnosť očkovania a druhou len očkovanie pre vybrané skupiny obyvateľstva - buď podľa profesie (zdravotníci alebo zamestnanci kritickej infraštruktúry), alebo podľa veku (zraniteľné skupiny).
Legitímne ciele boli v predmetnej analýze stanovené ako (i) ochrana verejného zdravia (a konkrétne dosiahnutie kolektívnej imunity); (ii) ochrana zdravotníckeho systému (a konkrétne chorí proti COVID-19 potrebujú intenzívnu zdravotnú starostlivosť) a (iii) predchádzanie zásahom do iných práv prostredníctvom lockdownov (konkrétne obmedzenie slobody pohybu, pobytu, zhromažďovania, kultúrnych a športových udalostí atď.).
34)
Účel v podobe ochrany verejného zdravia a konkrétnejšie získanie kolektívnej imunity obyvateľstva, podľa nášho názoru, nemôže predstavovať legitímny účel pre zásah do práv a slobôd. Dôvodom je samoúčelnosť tohto cieľa, pretože kolektívna imunita nemôže byť cieľom samým osebe. Kolektívna imunita predstavuje len prostriedok (inštrument) k nejakému inému cieľu, ktorý je potrebné ďalej identifikovať.
Legitímnym účelom z princípu tiež nemôže byť prevencia pred budúcimi následkami v podobe lockdownov, ktoré nie sú isté. Ako uviedol ústavný súd vo veci PL. ÚS 25/2019 (e-kasa), len budúce plány orgánov verejnej moci nie sú pre naplnenie legitímneho účelu dostatočné.
35)
Aj z tohto dôvodu
podľa súčasnej právnej úpravy
by hneď dva legitímne účely navrhnuté v